ÚVOD
K prejavom židovskej viery patria neodlúčiteľne sviatky. Majú svoj veľký poučný význam. Dalo by sa povedať že sú katechizmom judaizmu. Židovské sviatky možno rozdeliť na sviatky pútnické (Pesach, Šavuot a Sukot), veľké sviatky (Roš ha-šana a Jom kipur), menšie sviatky (Chanuka, Purim, Roš chodeš, Tu be-švat a Lag be-omer) a národné sviatky, pôstne dni a dni smútku.
Pútnické a veľké sviatky sa opierajú o ustanovenia z Tóry. Historické udalosti v živote izraelského národa ale dali vznik tzv. menším sviatkom na ktoré sa neviaže povinnosť pracovného pokoja. Takýmto sviatkom je aj Chanuka, sviatok posvätenia jeruzalemského chrámu.

1. CHRÁM V JUDAIZME
Izraelský ľud dostal skrze Mojžiša príkaz ako presne ma vyzerať bohostánok (Ex 36,8-38,31) i to ako majú tento svätostánok posvätiť (Ex 40,1-14). Bol to teda putovný kožený chrám, s ktorým došli až do zasľúbenej zeme. V zlatom veku Izraela kráľa Dávida po mnohých víťazstvách nad nepriateľmi začalo mrzieť, že jeho Boh nemá svoj stály príbytok a povedal prorokovi Natánovi: „pozri, ja bývam v cédrovom dome a Božia archa býva v koženom stane“ (2 Sam 7,2). Boh ale prehovoril skrze Natána a povedal Dávidovi: „vari som za celý čas, čo som putoval so všetkými synmi Izraela, slovíčkom povedal niektorému sudcovi, ktorému som prikázal viesť môj ľud Izrael: Prečo mi nepostavíte cédrový dom?“ (2 Sam 7,7) a ďalej mu prisľúbil:

„A Pán ti oznamuje, že Pán postaví dom tebe. Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Ak sa previní, budem ho karhať ľudským prútom a ľudskými ranami. Ale svojej milosti ho nepozbavím, ako som jej pozbavil Šaula, ktorého som odstránil spred teba. Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!“ (2 Sam 7,11b-16). Izraeliti si mysleli že ten kto mal prísť bol Dávidov syn Šalamún, ale Boh tu nehovorí o kráľovstve pozemskom, ale tom ktoré dostal boží ľud skrze nášho Spasiteľa, ktorý sa podľa božieho prísľubu narodil z dávidovho rodu. Veď neskôr Izaiáš píše: „Toto hovorí Pán: „nebesá sú mojim trónom a zem podnožkou mojich nôh.

Aký je to dom čo mi postavíte? Aké miesto pre môj odpočinok? Veď toto všetko spravila moja ruka i stalo sa to všetko - hovorí Pán““ (Iz 66,1-2b)
Šalamún napokon začal stavať chrám v 480 roku od východu Izraela z Egypta a v 4 roku svojho kraľovania a Pán ho oslovil „O tomto dome ktorý mi staviaš vedz: Ak budeš kráčať podľa mojich prikázaní, plniť moje ustanovenia a zachovávať moje príkazy a budeš sa podľa nich riadiť, na tebe splním svoje prisľúbenia, ktoré som dal tvojmu otcovi Dávidovi. Budem bývať uprostred synov Izraela a neopustím svoj ľud izraelský“ (1 Kr 6,12-13). Sedem rokov staval Šalamún tento chrám a Boh ho na jeho prosby vypočul a posvätil ho.

V roku 586 pred Kr. ale prišla skaza na Izrael. Totiž kráľ Nabuchodonozor dobyl južné kráľovstvo, zničil jeruzalemský chrám a vzal so sebou i jeho poklady. Izraeliti boli odvedení do babylonského zajatia. Po 50 rokoch ich ale kráľ Kýros prepustil a Židia sa začali v etapách vracať domov. Začali obnovovať nielen Jeruzalem, ale hlavne chrám. Najprv postavili oltár na tom mieste na ktorom stál a začali prinášať Pánovi obety. Ako začali stavať chrám, kráľ Artaxerxes I im zakázal obnovovať Jeruzalem. Znova pokračovali až na rozkaz kráľa Dária a tento chrám dokončili roku 515pred Kr., nebol však taký veľkolepý ako chrám Šalamúnov.
2. SVIATOK POSVATENIA CHRÁMU
2.1 História sviatku

Roku 333 pred Kr. dobyl Palestínu Alexander Veľký. Pre Židov sa začalo obdobie helenizácie, ktorej sa veľmi priečili, lebo zo sebou prinášala rozpustenie mravov a cudzie božstvá. Pomery sa zhoršili keď nstúpil Antiochius IV. Epiphanos. Práve keď sa tento vládca chystal zaujať Egypt, jeho rímsky priatelia mu v tom stroho zabránili. Zaumienil si teda, že že dá za každú cenu svojim šátom pevnú grécku štruktúru, aby mohli odolať rímskemu nebezpečenstvu. Prišiel do Jeruzalema, kde poškvrnil chrám. Vsúpil do sätyne svätých, vzal poklady ktoré sa v nej nachádzali, svietniky a zlatý oltár. Tisíce nábožných židov dal pozabíjať, nehemiášove hradby dal zváľať, pri chráme postavil grécku pevnosť Akra a 15.decembra 167 pred Kr. postavil v chráme sochu boha Dia. Zakázal čítať Tóru, sláviť sobotu, obrezávať nemluvňatá. Formy odporu boli rôzne. Jedni aby neporušili Zákon utiekli aj so svojim stádom do stepí; nazývali ich nábožnými „chasidim“. Skupiny kňazov sa utiahli do samoty, kde žili skoro kláštorným životom, ďalší dali prednosť mučeníctvu pred potupou. Napokon došlo k otvorenému odporu. Povsatli muži z rodiny Makabejcov. Vzburu začal ich otec, Matatiáš, keď v meste Modein zabil Žida, ktorý šiel práve obetovať pohanským bohom aj kráľovského posla, ktorý nútil obetovať, rozváľal olár a utiekol so svojimi synmi do hôr. Od roku 166 pred Kr. pod vedením tretieho Matatiášovho syna Júdu, nastala neúprosná partizánska vojna. Grécky guvernér bol porazený a zabitý, štyri pomocné grécke armády stihol podobný osud. O dva roky neskôr bol sýrsky vládca prinútený zmeniť postup a vrátil Židom náboženskú slobodu.

„Vtedy povedal Júda a jeho bratia: „Hľa naši nepriatelia sú rozdrvení! Poďme teda, očistime svätyňu a znovu si ju posväťme!“ I zhromaždilo sa všetko vojsko a vystúpili na vrch Sion. Videli spustošenú svätyňu, oltár znesvätený, brány vypálené, v nádvoriach bujnelo krovie ako v lese alebo na horách, komôrky rozbúrané. Roztrhli si odev, žialili veľkým nariekaním a sypali si popol na hlavu. Padli tvárou na zem, zatrúbili na signálových trúbach a volali k nebu. Vtedy Júda určil mužov, ktorí mali bojovať proti tým čo boli na hrade, kým oni nevyčistia svätyňu. Potom vybral bezúhonných a Zákonu oddaných kňazov, ktorí očistili svätyňu a odniesli kamene užívané pri modlárstve na nečisté miesto.

Ako sa tak radili, čo by mali urobiť so znesväteným oltárom na zápalné obety, prišli na dobré riešenie, že sa rozhodli zbúrať ho, aby sa raz nestal predmetom potupy, že ho kedysi znesvätili pohania. Oltár teda zbúrali a kamene uložili na vhodnom mieste chrámového pahorku, pokým nevystúpi prorok a nerozhodne o nich ináč. Potom podľa predpisu zákona, dopravili neokresané kamene a postavili nový oltár podľa predošlého vzoru. Takisto vybudovali svätyňu a posvätili vnútrajšok chrámu a nádvoria. Zhotovili nové sväté nádoby a priniesli do chrámu svietnik, kadidlový oltár a stôl. A tak pálili na oltári kadidlo, zapálili na svietniku lampy a v chráme zažiarilo svetlo, položili na stôl chleby a zavesili opony, a tak šťastne dokončili celé svoje podujatie.

Dvadsiateho piateho dňa deviateho mesiaca, čo je mesiac kislev, stoštyridsiateho ôsmeho roku včasráno vstali a priniesli obetu podľa zákona na novopostavenom oltári na zápalné obety. Práve v ten istý čas, toho istého dňa, keď ho pohania znesvätili, bol znovu vysvätený so spevmi za zvuku citár, hárf a cimbalov. Všetok ľud padol na tvár; klaňali sa a zvelebovali Boha na nebi, ktorý im doprial toto šťastie. Osem dní slávili posvätenie oltára. S rozradostenou mysľou prinášli celostné žertvy aj obety vďaky a chvály. Zlatými vencami a štítkami vyzdobili priečelie chrámu; obnovili brány a komôrky a porobili k nim dvere. V ľude zavládla mimoriadne veľká radosť, pretože bola odstránená potupa, spôsobená pohanmi.

Júda, jeho bratia a všetci z Izraela rozhodli, aby každoročne slávili dni posvätenia oltáta osem dní od dvadsiateho piateho mesiaca kisleva s veselosťou a radosťou.“ (1 Mach 4, 36-59)
„S radosťou konali osem dní oslavy, ako robievali na slávnosť Stánkov, rozpomínajúc sa na nedávnu slávnosť Stánkov, keď sa museli zdržovať na spôsob divých zverov po horách a v jaskyniach.
Preto nosili brečtanom ovenčené palice, zelené ratolesti a palmy a prespevovali chválospevy na počesť toho, ktorý im doprial šťastne očistiť svoj chrám. Všeobecným rozkazom a rozhodnutím ustanovili pre celý židovský národ za povinnosť, aby každoročne slávili tieto dni.“ (2 Mach 10, 5-8)

2.3 Slávenie sviatku

Talmudistická legenda hovorí, že pri obnove chrámu nebol k dispozícii olej pre menoru – sedemramenný svietnik. Našli iba malú zapečatenú nádobku, ktorá obsahovala olej na jeden deň. Stal sa ale zázrak a malá zásoba oleja živila svietnik celých osem dní, kým nebol k dispozícii nový olej. To je podľa rabínskej tradície dôvod osemdenného trvania sviatku. Jediným symbolickým obradom je rozsvecovanie osemramenného svietnika - chanukije. Na svietniku je ešte deviata pomocná svieca - šames, ktorou sa ostatné sviece zapaľujú. Prvá svieca sa zapaľuje prvú noc a postupne sa smerom doľava zapaľuje vždy ďalšia svieca osemdňového sviatku.
Obrad prebieha takto: najprv sa zapáli pomocná svieca, drží sa v rukách a hovorí sa táto beraka: „Požehnaný si Hospodin, náš Bože, kráľu sveta, ktorý nás posvätil svojimi príkazmi a nariadil nám rozsvecovať svetlo Chanuky. Požehnaný si Hospodin, náš Bože, kráľu sveta, ktorý preukazoval divy našim otcom až do tejto doby“. Prvý večer sa ešte hovorí „Požehnaný si Hospodin, náš Bože, kráľu sveta, ktorý nás zachoval při živote a uchoval nás a dal nám dosiahnuť tohoto času“. Potom sa zažínajú ostatné sviece a modlí sa:

„Tieto svetlá rozsvecujeme za divy a zázraky, za pomoc a za zásahy, ktoré si konal pre našich otcov v dňoch tej doby skrze svojich posvätených kňazov. Po všetkých osem dní Chanuky sú tieto svetlá posvätné a nieje nám dovolené ich používať, iba sa na ne pozerať, aby sme ďakovali a spievali chvály tvojmu veľkému menu za tvoje divy a zázraky a za tvoju pomoc.“ Podľa španielského rítu sa sa potom spieva žalm 30 – poďakovanie za vyslobodenie z nebezpečenstva smrti. V aškenázskom obrade sa spieva hymnus Maoz cur – Ó pevnosť, skala mojej spásy. Jeho témou je nádej na obnovenie a posvätenie chrámu, exodus, návrat z exilu, záchrana z ohrozenia Hamanovho, „zázrak oleja“ z doby Hasmonejovcov. Počas obdobia keď sviece horia sa nepracuje, rodina prežíva chvíle vzájomnosti a jednoty, spieva sa, rozprávajú sa príbehy a hrajú sa hry. Deti dostávajú darčeky a tkajú trendel, čo je štvorstranná vrchná časť odevu. Jej symboly sú iniciály Nes Gadol Haja Šam – veľký zázrak sa tu stal.

Zapaľovanie sviec je krásny rodinný obrad, ktorý ale nemusí konať iba otec. Aj dieťa môže spamäti odriekať alebo spievať beraku pri zažínaní sviec.
Je tiež zvykom dávať svietnik do okien, čím sa verejne priznávajú k židovskej viere. Chanukija sa zapaľuje aj v synagóge a je postavená na podstavci před schránkou Tóry. Po celých osem dní sa modlí Hallel, teda žalmy 113-118 obsiahnuté v židovskej liturgii. A v synagóge sa číta text Nu 7,1-8,4 rozdelený do ôsmych dní. V Izraeli sa vyvinula nová tradícia: v meste Modein, kde začala vzbura sa zapáli pochodeň, ktorá je potom štafetovým behom nesená do 25 km vzdialeného Jeruzalema.

Tradičným jedlom tohoto sviatku sú šišky a zemiakové placky. Sviatok Chanuka, alebo tiež Sviatok svetiel sa slávi v čase kresťanského adventu, preto sa mu niekedy tiež hovorí „židovské Vianoce“.

ZÁVER
Ten istý chrám ktorého posvätenie za Makabejcov Židia slávia, očistil aj Ježiš, keď na Veľkú noc prišiel do Jeruzalema: „V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto urobiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali „Štyridsaťšest rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela.“ (Jn, 2,14-21) Učí nás teda že pre našu vieru nieje dôležitý chrám, ako jej symbol, ale viera v toho, kto stvoril tento svet ako svoj chrám. Jeruzalemský chrám bol aj druhýkrát zničený, ale Boh je stály a večný. Len jemu máme odovzdať naše srdcia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk