ARGUMENTÁCIE STVORENÍM A PRIRODZENOSŤOU
Vyjadrenia, ktorým chýba existencia večných a všeobecne platných noriem a princípov, hovoria rečou, podľa ktorej je jediným bohom človeka človek sám. Prijatie takejto „filozofie“ potom následne umožňuje človeku vytvárať normy a zákony, ktoré on sám chce. Podobné názory vidieť aj v akejsi fatalistickej forme vyhlasujúcej homosexuálny stav za prirodzený a z neho plynúce (nie však nutne) homosexuálne úkony za normálne. Podľa Normana Pittengera nie je homosexuálna osoba osobou abnormálnou, s neprirodzenými túžbami a sklonmi. Koná rovnako prirodzene v porovnaní s heterosexuálne orientovanou osobou žijúcou heterosexuálne vtedy, keď koná v zhode so svojou základnou, vrodenou homosexuálnou túžbou a pudom. Avšak nie všetko, čo sa zdá prirodzené, vrodené, musí byť aj mravne prijateľné. Homosexuálna orientácia, nakoľko predstavuje sklon (viac či menej silný) k vnútorne zlému konaniu z mravného hľadiska, nemôže byť jednoducho definovaná ako neutrálna alebo dobrá. Tieto sklony môžu byť rôznej formy a intenzity, ale samy o sebe hriechmi nie sú. Človek je ešte stále otvorený slobode, v ktorej sa rozhoduje „za“ alebo „proti“ svojim sklonom. Apoštol Pavol vo svojom „katalógu nerestí“ (porov. Rim 1, 26-32) vymenúva niekoľko typov neprirodzeného správania (medzi nimi aj homosexuálne). Spomenuté príklady správania sú úplne „prirodzené“ pre nás, ale sú „neprirodzené“ pre Boha, v zmysle jeho ideálu stvorenia. Argumentovanie prirodzenosťou a stvorením by sme mohli zaradiť ako druhé z dôvodov, ktoré sa snažia zlegitimizovať homosexuálne vzťahy.

ARGUMENTÁCIE KVALITOU VZŤAHOV
Ďalším predkladaným argumentom je názor, podľa ktorého je láska primeraným kritériom každého vzťahu. Všetko teda záleží len a len na povahe a kvalite vzťahu. Ako charakteristické znaky skutočného vzťahu lásky medzi osobami rovnakého pohlavia sú uvádzané tieto: vzájomné odovzdanie sa jeden druhému, obojstranné dávanie sa a prijímanie, v ktorom každý nachádza samého seba v tom druhom, nežnosť, vernosť a rozhodnutie sa pre celoživotný monogamný vzťah, vzájomná služba k zrelosti a nakoniec túžba po jednote. Pri splnení týchto podmienok, resp. kvalít lásky, musí byť homosexuálny vzťah potvrdený ako dobrý, rovnako bohatý, naplňujúci, vyslobodzujúci zo samoty, sebectva a promiskuity v porovnaní s heterosexuálnym manželstvom. Kresťan však nemôže prijať základnú premisu celej tejto argumentácie, podľa ktorej je láska absolútnou hodnotou. Láska potrebuje zákon ako svoju normu a oporu. Jasne to vidieť aj z Ježišovej rozlúčkovej reči, kde hovorí o láske zachovávajúcej prikázania. (porov. Jn 14, 15) To isté potvrdzuje aj sv. Pavol v Liste Rimanom, keď píše: „Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska.“ (porov. Rim 13, 10) A aj keď je láska podstatnou kvalitou vzťahu, sama o sebe nie dostatočným kritériom jeho pravosti. Tiež predstava celoživotnej vernosti v homosexuálnych vzťahoch sa vzhľadom na výsledky prieskumov medzi homosexuálnymi pármi zdá byť iba akýmsi teoretickým ideálom. Práca na túto tému prezentovaná A. P. Bellom a M. S. Weinbergom z roku 1978 vyobrazuje, ako vyzerá homosexuálna promiskuita zvlášť medzi mužmi. 74% mužských homosexuálov udalo, že malo počas svojho života viac ako 100 partnerov, 41% malo viac ako 500 partnerov a 28% sa priznalo, že malo viac ako 1000 partnerov. Tieto výsledky mnohí spochybňujú, ale relatívne nové štúdie sú skôr potvrdením týchto čísel ako ich demenciou. Alarmujúce výsledky sú zastierané poukazovaním na nevernosti, vyskytujúce sa rovnako aj u heterosexuálnych párov. Sú to však omnoho nižšie čísla. Vo svetle súčasných výskumov sú predstavy o vernom homosexuálnom spolužití neudržateľné. Nemožno však zovšeobecňovať a používať na každého jednotlivca rovnaký meter. A aj keď je sexuálne striedanie partnerov u homosexuálnych párov skôr pravidlom ako výnimkou, existujú homosexuálne dvojice žijúce v jednej domácnosti, ktorých kvalite vzťahu a vzájomnej úcte sa mnohé súčasné heterosexuálne, egocentrické a následne nestabilné a neperspektívne vzťahy vôbec nevyrovnajú.