ARGUMENTÁCIE ĽUDSKÝMI PRÁVAMI A SPRAVODLIVOSŤOU
Spolu s argumentmi lásky a kvality vzťahu sa objavuje obhajoba homosexuálnych partnerstiev na základe spravodlivosti a ľudských práv. Homosexuálni aktivisti tvrdia, že sú spoločnosťou zavrhovaní a odmietaní pre svoju sexuálnu orientáciu, že sú obeťami homofóbie a sú svojim spôsobom diskriminovaní. Hovoria ďalej, že homosexualita berúca na seba násilnú formu, môže a mala by byť potlačovaná rovnako, ako i každý iný sexuálny čin spáchaný heterosexuálmi môže a mal by byť potrestaný. Čo je pravda. Naproti tomu by sa slobodne a vedome prijatej homosexuálnej aktivite malo dostať takého istého uznania ako heterosexuálnej aktivite. Preto by sa v krokoch na ceste k právnemu uznaniu ich spojenia malo pokračovať.

Uznanie manželstva medzi homosexuálmi by bezprostredne viedlo k nevyhnutnému oslabeniu rodiny všeobecne, a tiež k oslabeniu právnej inštitúcie manželstva, považovanej niektorými za zastaralú a represívnu. Manželstvo by bolo zbavené svojho verejného charakteru a stalo by sa zmluvou súkromného práva. Uznanie homosexuálneho manželstva by bolo potom prvým krokom v procese vedúcom k vytvoreniu úplne nového, radikálne individualistického modelu spoločnosti. Manželstvo však nie je len čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu dejín prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. A hoci sa dôstojnosť tejto ustanovizne neprejavuje všade s rovnakou jasnosťou, predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku existujúceho medzi mužom a ženou, lebo blaho človeka a spoločnosti úzko súvisí s kladným stavom manželského a rodinného spoločenstva. Vo vedomí tejto pravdy a na jej obranu boli 23. marca 2003 pápežom Jánom Pavlom II. schválené Úvahy k návrhom právneho uznania zväzkov medzi homosexuálnymi osobami, o ktorých bolo rozhodnuté na riadnom zasadaní Kongregácie pre náuku viery, a boli nariadené k uverejneniu.

Úvahy neobsahujú nové náukové prvky, ale chcú pripomenúť body, ktoré sú pre uvedený problém podstatné, a tiež uviesť niektoré argumenty prirodzeného charakteru. Hneď na začiatku sa opierajú o stálu náuku Cirkvi o manželstve, ktoré charakterizujú ako nie akýkoľvek zväzok medzi ľudskými osobami, ale ako zväzok existujúci len medzi dvoma osobami rôzneho pohlavia, smerujúcim k spoločenstvu svojich osôb vzájomným osobným darovaním, ktoré je im vlastné a pre nich osobitné. Takto vzájomne prispievajú k svojmu zdokonaleniu a spolupracujú s Bohom na plodení a výchove nového života. Zjavenie, obsiahnuté v biblických správach o stvorení, potvrdzuje prirodzenú pravdu o manželstve, keď hovorí o troch základných skutočnostiach stvoriteľského plánu s manželstvom. Muž a žena boli stvorení v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby a zároveň boli stvorení vo vzájomnej rozdielnosti pohlaví. Sú rovnakí, aby si rozumeli, a sú tiež aj odlišní, aby sa navzájom dopĺňali. Z toho možno jasne vidieť, že hoci sexualita patrí do biologickej sféry, je v človeku pozdvihnutá do vyššej, personálnej roviny, v ktorej sa duch a telo spájajú. V manželstve potom, ako v životnej forme, v ktorej sa medzi osobami uskutočňuje zväzok, sa uplatňujú schopnosti, resp. sily sexuality. (porov. Gn 2, 24) V požehnaní (porov. Gn 1, 28) vidieť vôľu Boha darovať ľuďom zvláštnu účasť na svojom stvoriteľskom diele. A tak teda komplementarita a plodnosť pohlaví patrí k podstate inštitúcie manželstva.