Pod manželstvom si nemožno predstavovať len akési spolužitie. Ide tu o vytvorenie spoločenstva medzi dvojicou navzájom odlišných bytostí, vytvárajúcich medzi sebou vzťah, do ktorého prináša každý svoje typické osobitosti muža a ženy. V prostredí sexuálnej a psychologickej bipolarity vytvárajú priaznivé podmienky pre normálny rozvoj svojich potomkov, a tak pozitívne prispievajú k zdravému vzrastu osoby a spoločnosti.

Homosexuálnym zväzkom úplne chýbajú biologické a antropologické prvky manželstva a rodiny, ktoré by mohli rozumne zdôvodniť ich právne uznanie. Nie sú tiež schopné spôsobom primeraným ľudskej dôstojnosti zaistiť rozmnožovanie a udržovanie ľudstva. Prípadné využitie prostriedkov v oblasti umelého oplodnenia by túto nedostatočnosť nezmenilo. V týchto zväzkoch absentujú ľudské a usporiadané formy sexuálnych vzťahov. Takéto vzťahy sú ľudské, pokiaľ vyjadrujú a podporujú vzájomnú pomoc obidvoch pohlaví v manželstve, a zároveň zostávajú otvorené odovzdávaniu života. Spojenie dvoch osôb rozličného pohlavia v manželstve má spoločenský význam, presahujúci vlastnú subjektivitu partnerov. Manželstvo má svoju vlastnú štrukturálnu úlohu regulácie sexuálnej aktivity za účelom zachovania ľudského rodu. Tento cieľ nie je kultúrne podmienený, ale je princípom, ktorý podstatne charakterizuje ľudské bytie. Homosexuálny vzťah je nutne neplodný a aj každá analógia medzi manželstvom a homosexuálnym spojením je klamná. Akékoľvek pokusy o právne uznanie homosexuálnych zväzkov a ich následné zrovnoprávnenie so zväzkami heterosexuálnymi vo forme manželstva sú objektívne bezdôvodné a vo svojej podstate odporujú spravodlivosti a ľudským právam. Homosexuálne zväzky totiž neplnia ani v širšom analogickom zmysle úlohy, kvôli ktorým si manželstvo a rodina zasluhujú špecifické a kvalifikované právne uznanie. Homosexuálne zväzky nevyžadujú špecifickú pozornosť právneho poriadku, pretože, ako také, nepredstavujú žiadny významný, pozitívny prínos v prospech spoločného dobra. Argumentovať nutnosťou právneho uznania homosexuálnych partnerstiev, aby sa zabránilo strate všeobecných práv v dôsledku skutočnosti žitia v takýchto zväzkoch, nie je odôvodnené. Naproti tomu by bolo závažnou nespravodlivosťou obetovať spoločné dobro a oprávnené právo rodiny, aby sa dosiahli dobrá, ktoré je možné a nutné zaistiť spôsobmi, ktoré nie sú škodlivé pre dobro spoločnosti.

Nesmieme zabúdať, že zákon robiaci z homosexuality základ pre získavanie práv môže fakticky povzbudiť osobu s istými homosexuálnymi sklonmi, aby sa vyhlásila za homosexuálnu, alebo aby hľadala partnera s úmyslom využívania zákonných ustanovení. Nepriznanie sociálneho a právneho statusu manželstva formám, ktoré manželské nie sú a ani také nemôžu byť, nielenže spravodlivosti neodporuje, ale je naopak jej požiadavkou. Podľa náuky Cirkvi nemôže rešpekt voči homosexuálnym osobám žiadnym spôsobom viesť k schvaľovaniu homosexuálneho konania alebo k právnemu uznaniu homosexuálnych partnerstiev. Všeobecné dobro vyžaduje, aby zákony uznávali, podporovali a chránili manželský zväzok ako základ rodiny, ktorá je základnou bunkou spoločnosti. Uznávať homosexuálne zväzky alebo ich robiť rovnými s manželstvom by znamenalo nielen schvaľovať správanie vymykajúce sa prirodzeným zákonom a robiť ho tak jedným z možných foriem v súčasnej spoločnosti, ale aj zatemniť kladné hodnoty, patriace do spoločného dedičstva ľudstva.