ARGUMENTY EVANJELIOM A PRIJATÍM
Tí, ktorí chcú dosiahnuť uznanie svojho homosexuálneho konania, predkladajú argumenty odvolávajúce sa na biblické texty. Dôvodia prijímaním seba navzájom a tých, ktorí tak nerobia, obviňujú z nepochopenia Kristovho evanjelia. Hlásajú, že Boh nás miluje a prijíma takých, akí sme, a aj my sme povinní prijímať jeden druhého. To je na jednej strane pravda, ale na strane druhej toto Božie prijatie spočíva na prijatí človeka, nie však jeho hriešneho konania. A to už zástancovia legitimity homosexuálneho konania nevidia. Vyberajú jednotlivé úryvky z kontextu, pričom neprihliadajú na Tradíciu Cirkvi. A keďže Cirkev nečerpá svoju istotu o všetkom, čo jej bolo zjavené, iba zo Svätého písma, ale aj z Tradície, je nutné pri vysvetľovaní textov Biblie prihliadať na obidva spôsoby odovzdávania zjavenia, prijímať ich a vážiť si ich s rovnakou úctou a láskou. Dôstojnosť ľudskej osoby vyžaduje, aby človek objavoval, neustále rozvíjal a uvádzal do praxe hodnoty, ktoré sú vpísané do jeho prirodzenosti. V morálnej oblasti však človek nemôže vynášať rozsudky na základe svojej vlastnej vôle. Vo svedomí totiž odkrýva zákon, ktorý si sám neukladá, ale musí ho poslúchať. Tento zákon mu bol daný Bohom a iba v poslušnosti tomuto zákonu nachádza človek svoju dôstojnosť a svoj skutočný rozvoj. Človek sa však ako slobodná bytosť rozhoduje v zhode s týmto zákonom alebo proti nemu. Pri mravnom hodnotení homosexuality je potrebné rozlišovať medzi homosexuálnou orientáciou, sklonmi či cítením a homosexuálnou aktivitou. Mravný úsudok bude závisieť od správneho rozlíšenia medzi štruktúrou a samotnými úkonmi. Homosexualita chápaná ako štruktúra sa objavuje veľmi skoro pri formovaní osobnosti. Ešte skôr, ako je osoba schopná slobodne sa rozhodovať a niesť zodpovednosť za svoje činy.

Z toho možno usudzovať, že homosexuálne orientované osoby si svoj stav nezvolili a často je tento stav prežívaný ako utrpenie, nespravodlivosť či skúška. Homosexualita v tomto zmysle nepodlieha mravnému hodnoteniu a preto jednotlivci, ktorí žijú v tomto stave, nie sú zaň osobne zodpovední. Je však nutné dodať, že aj keď homosexuálna orientácia nie je sama o sebe hriechom, predsa len predstavuje viac či menej silný sklon k vnútorne zlému konaniu z mravného hľadiska. A to je dôvod k tomu, aby bol aj sklon pokladaný za objektívne nezriadený. Pri posudzovaní homosexuálnych úkonov zohráva veľkú úlohu slobodná vôľa, ktorou osoba určuje samu seba. Mravnosť sa totiž týka toho, čo pochádza z takých ľudských úkonov, ktoré ako slobodné rozhodnutia kvalifikujú v mravnom ohľade samu konajúcu osobu a určujú jej vnútorný duchovný profil. Homosexuálne konanie, podobne ako aj každý ľudský skutok, musí byť hodnotené na základe objektívnych zásad, ktoré pochádzajú z prirodzenosti ľudskej osoby. Konanie je mravne dobré, keď sú slobodné rozhodnutia zhodné so skutočným dobrom človeka. Toto dobro je ustanovené z múdrosti Boha ako večný zákon. Ten je možné poznávať prirodzeným ľudským rozumom a tiež aj cez nadprirodzené Božie zjavenie. Podľa stáleho učenia kresťanskej tradície, založenej na svetle Zjavenia a prirodzeného rozumu, je normatívna ľudská sexualita heterosexuálna a manželská, s vnútorným vzťahom k plodeniu, láske a k zodpovednosti. Z toho potom vyplýva aj tradičné odmietanie homosexuálnych úkonov, ktoré odporujú zmyslu ľudskej a kresťanskej sexuality. Tieto úkony sú svoju vnútornou povahou nezriadené, sú proti prirodzenému zákonu, zatvárajú pohlavný úkon pred darom života, chýba im nutné a podstatné určenie. Nesúhlasný postoj Cirkvi k týmto skutkom však neznamená, že by sa rovnako nesúhlasne a odmietavo stavala aj k osobám majúcim homosexuálne sklony. Naopak. Vyzýva, aby homosexuálne osoby boli prijímané s úctou, súcitom a jemnocitom a varuje pred akýmikoľvek náznakmi nespravodlivej diskriminácie voči nim.

V hodnotení homosexuálnych skutkov nemožno zabúdať na existenciu rôznych psychických faktorov a sociálnych vplyvov prostredia, ktoré svojím spôsobom majú schopnosť ovplyvniť, znížiť alebo zvýšiť osobnú mravnú zodpovednosť skutku. V niektorých prípadoch ju dokonca môžu úplne zrušiť. Cirkevná morálka však varuje pred každým zovšeobecňovaním a odporúča obozretnosť pri posudzovaní jednotlivých prípadov. Upozorňuje, že je potrebné vyhnúť sa neospravedlniteľnej a škodlivej domnienke hovoriacej o homosexuálnom konaní ako o vždy a absolútne nutkavom, a preto teda ako o takom, za ktoré osoba nenesie zodpovednosť.

Homosexualita je realitou, pred ktorou nemožno zatvárať oči a odmietať všetko, čo s ňou súvisí. Tolerancia na druhej strane však nikdy nemôže znamenať robenie kompromisov za cenu zníženia nárokov a požiadaviek prirodzeného zákona. Tieto princípy a normy nevychádzajú z nejakého druhu kultúry, ale z poznania Božieho zákona a ľudskej prirodzenosti. Ich plnením človek „rastie“ a približuje sa k dokonalosti, ku ktorej je nakoniec aj povolaný.