Argumentácie obhajujúce homosexualitu a ich mravné hodnotenie

Vedecké výskumy a vášnivé verejné diskusie zahrňujú v súčasnej pluralitnej spoločnosti rôzne prístupy k realite homosexuálnej orientácie. Tieto sú nie zriedka medzi sebou prepletené, navzájom sa ovplyvňujúce, častokrát poznačené zmätkom vyplývajúcim z osobných záujmov. Nemožno tiež zastrieť fakt, že mnohé štúdie venujúce sa tejto tematike (najmä z amerického kontinentu) „nesú“ so sebou bremeno politických a kultúrnych pnutí 60. a 70. rokov minulého storočia. Dialógu medzi jednotlivými prístupmi, ktorý by sa vyznačoval citlivosťou a vyváženosťou, je treba sa učiť. Tak medzi veriacimi kresťanmi, ako aj medzi ateistickými či nie kresťanskými predstaviteľmi tzv. gay-komunít. O to skôr dialógu, vedenému medzi dvoma skupinami úprimne veriacich kresťanov, z ktorých jedni sú úprimne presvedčení o vzájomnom neprotirečení si homosexuálnej aktivity s biblickým učením, kým tí druhí zastávajú (tiež úprimne presvedčení) opačný názor. V dnešnej dobe je už skôr vzácnosťou, ak nájdeme zložité psychologické problémy, typické pre homosexuálne orientované osoby, odlíšené od otázok spojených so životným štýlom plynúcim z gay-kultúry. Ťažkosti robí aj správne a čo najviac k pravde sa približujúce rozlíšenie oprávnených požiadaviek nediskriminácie od požiadaviek plnej legalizácie homosexuálnych spojení či zväzkov. V tejto kapitole budú najprv predstavené argumenty tých, ktorí zastávajú názor o súlade homosexuálnych aktivít s učením Biblie, a potom tých, ktorí sa stavajú svojimi názormi do ich opozície.

ARGUMENTÁCIE KULTÚRNOU PODMIENENOSŤOU BIBLICKÝCH TEXTOV
Na obranu legálnosti homosexuálnych vzťahov sa predkladá niekoľko argumentov. Medzi prvými možno spomenúť ten, ktorý relativizuje tradičnú interpretáciu biblických textov a spochybňuje vierohodnosť zdroja, ktorým je pre kresťanov Biblia. Hovorí o tzv. kultúrnej podmienenosti Písma, podľa ktorej boli pisatelia posvätných textov značne ovplyvnení vlastnou kultúrou, a tak ich učenie o homosexualite sa stáva pre dnešnú dobu neadekvátnym, zastaralým a neaktuálnym. Biblickí autori totiž neriešili naše otázky. A preto používanie textov Sv. písma, v ktorých sú odsúdené rôzne homosexuálne praktiky, za účelom poukázania na nemorálnosť takýchto skutkov, nemusí nutne znamenať aj ich vnútornú nezriadenosť.

Ak by však kresťanské odmietnutie homosexuálnych praktík bolo založené na niekoľkých izolovaných a nejednoznačných textoch, ktorých interpretácia môže byť prekonaná, tak by odpoveď na námietky kultúrnej podmienenosti Písma bola prinajmenšom obtiažna. Negatívne zákazy homosexuálnych úkonov majú zmysel jedine vo svetle pozitívneho učenia o ľudskej sexualite a heterosexuálnom manželstve opísaných v prvých kapitolách knihy Genezis (porov. Gn 1, 26 – 2, 25). V nich možno vidieť, že Boh je pôvodcom manželstva a povolanie k nemu je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy.

ARGUMENTÁCIE STVORENÍM A PRIRODZENOSŤOU
Vyjadrenia, ktorým chýba existencia večných a všeobecne platných noriem a princípov, hovoria rečou, podľa ktorej je jediným bohom človeka človek sám. Prijatie takejto „filozofie“ potom následne umožňuje človeku vytvárať normy a zákony, ktoré on sám chce. Podobné názory vidieť aj v akejsi fatalistickej forme vyhlasujúcej homosexuálny stav za prirodzený a z neho plynúce (nie však nutne) homosexuálne úkony za normálne. Podľa Normana Pittengera nie je homosexuálna osoba osobou abnormálnou, s neprirodzenými túžbami a sklonmi. Koná rovnako prirodzene v porovnaní s heterosexuálne orientovanou osobou žijúcou heterosexuálne vtedy, keď koná v zhode so svojou základnou, vrodenou homosexuálnou túžbou a pudom. Avšak nie všetko, čo sa zdá prirodzené, vrodené, musí byť aj mravne prijateľné. Homosexuálna orientácia, nakoľko predstavuje sklon (viac či menej silný) k vnútorne zlému konaniu z mravného hľadiska, nemôže byť jednoducho definovaná ako neutrálna alebo dobrá. Tieto sklony môžu byť rôznej formy a intenzity, ale samy o sebe hriechmi nie sú. Človek je ešte stále otvorený slobode, v ktorej sa rozhoduje „za“ alebo „proti“ svojim sklonom. Apoštol Pavol vo svojom „katalógu nerestí“ (porov. Rim 1, 26-32) vymenúva niekoľko typov neprirodzeného správania (medzi nimi aj homosexuálne). Spomenuté príklady správania sú úplne „prirodzené“ pre nás, ale sú „neprirodzené“ pre Boha, v zmysle jeho ideálu stvorenia. Argumentovanie prirodzenosťou a stvorením by sme mohli zaradiť ako druhé z dôvodov, ktoré sa snažia zlegitimizovať homosexuálne vzťahy.

ARGUMENTÁCIE KVALITOU VZŤAHOV
Ďalším predkladaným argumentom je názor, podľa ktorého je láska primeraným kritériom každého vzťahu. Všetko teda záleží len a len na povahe a kvalite vzťahu. Ako charakteristické znaky skutočného vzťahu lásky medzi osobami rovnakého pohlavia sú uvádzané tieto: vzájomné odovzdanie sa jeden druhému, obojstranné dávanie sa a prijímanie, v ktorom každý nachádza samého seba v tom druhom, nežnosť, vernosť a rozhodnutie sa pre celoživotný monogamný vzťah, vzájomná služba k zrelosti a nakoniec túžba po jednote. Pri splnení týchto podmienok, resp. kvalít lásky, musí byť homosexuálny vzťah potvrdený ako dobrý, rovnako bohatý, naplňujúci, vyslobodzujúci zo samoty, sebectva a promiskuity v porovnaní s heterosexuálnym manželstvom. Kresťan však nemôže prijať základnú premisu celej tejto argumentácie, podľa ktorej je láska absolútnou hodnotou. Láska potrebuje zákon ako svoju normu a oporu. Jasne to vidieť aj z Ježišovej rozlúčkovej reči, kde hovorí o láske zachovávajúcej prikázania. (porov. Jn 14, 15) To isté potvrdzuje aj sv. Pavol v Liste Rimanom, keď píše: „Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska.“ (porov. Rim 13, 10) A aj keď je láska podstatnou kvalitou vzťahu, sama o sebe nie dostatočným kritériom jeho pravosti. Tiež predstava celoživotnej vernosti v homosexuálnych vzťahoch sa vzhľadom na výsledky prieskumov medzi homosexuálnymi pármi zdá byť iba akýmsi teoretickým ideálom. Práca na túto tému prezentovaná A. P. Bellom a M. S. Weinbergom z roku 1978 vyobrazuje, ako vyzerá homosexuálna promiskuita zvlášť medzi mužmi. 74% mužských homosexuálov udalo, že malo počas svojho života viac ako 100 partnerov, 41% malo viac ako 500 partnerov a 28% sa priznalo, že malo viac ako 1000 partnerov. Tieto výsledky mnohí spochybňujú, ale relatívne nové štúdie sú skôr potvrdením týchto čísel ako ich demenciou. Alarmujúce výsledky sú zastierané poukazovaním na nevernosti, vyskytujúce sa rovnako aj u heterosexuálnych párov. Sú to však omnoho nižšie čísla. Vo svetle súčasných výskumov sú predstavy o vernom homosexuálnom spolužití neudržateľné. Nemožno však zovšeobecňovať a používať na každého jednotlivca rovnaký meter. A aj keď je sexuálne striedanie partnerov u homosexuálnych párov skôr pravidlom ako výnimkou, existujú homosexuálne dvojice žijúce v jednej domácnosti, ktorých kvalite vzťahu a vzájomnej úcte sa mnohé súčasné heterosexuálne, egocentrické a následne nestabilné a neperspektívne vzťahy vôbec nevyrovnajú.

ARGUMENTÁCIE ĽUDSKÝMI PRÁVAMI A SPRAVODLIVOSŤOU
Spolu s argumentmi lásky a kvality vzťahu sa objavuje obhajoba homosexuálnych partnerstiev na základe spravodlivosti a ľudských práv. Homosexuálni aktivisti tvrdia, že sú spoločnosťou zavrhovaní a odmietaní pre svoju sexuálnu orientáciu, že sú obeťami homofóbie a sú svojim spôsobom diskriminovaní. Hovoria ďalej, že homosexualita berúca na seba násilnú formu, môže a mala by byť potlačovaná rovnako, ako i každý iný sexuálny čin spáchaný heterosexuálmi môže a mal by byť potrestaný. Čo je pravda. Naproti tomu by sa slobodne a vedome prijatej homosexuálnej aktivite malo dostať takého istého uznania ako heterosexuálnej aktivite. Preto by sa v krokoch na ceste k právnemu uznaniu ich spojenia malo pokračovať.

Uznanie manželstva medzi homosexuálmi by bezprostredne viedlo k nevyhnutnému oslabeniu rodiny všeobecne, a tiež k oslabeniu právnej inštitúcie manželstva, považovanej niektorými za zastaralú a represívnu. Manželstvo by bolo zbavené svojho verejného charakteru a stalo by sa zmluvou súkromného práva. Uznanie homosexuálneho manželstva by bolo potom prvým krokom v procese vedúcom k vytvoreniu úplne nového, radikálne individualistického modelu spoločnosti. Manželstvo však nie je len čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu dejín prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. A hoci sa dôstojnosť tejto ustanovizne neprejavuje všade s rovnakou jasnosťou, predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku existujúceho medzi mužom a ženou, lebo blaho človeka a spoločnosti úzko súvisí s kladným stavom manželského a rodinného spoločenstva. Vo vedomí tejto pravdy a na jej obranu boli 23. marca 2003 pápežom Jánom Pavlom II. schválené Úvahy k návrhom právneho uznania zväzkov medzi homosexuálnymi osobami, o ktorých bolo rozhodnuté na riadnom zasadaní Kongregácie pre náuku viery, a boli nariadené k uverejneniu.

Úvahy neobsahujú nové náukové prvky, ale chcú pripomenúť body, ktoré sú pre uvedený problém podstatné, a tiež uviesť niektoré argumenty prirodzeného charakteru. Hneď na začiatku sa opierajú o stálu náuku Cirkvi o manželstve, ktoré charakterizujú ako nie akýkoľvek zväzok medzi ľudskými osobami, ale ako zväzok existujúci len medzi dvoma osobami rôzneho pohlavia, smerujúcim k spoločenstvu svojich osôb vzájomným osobným darovaním, ktoré je im vlastné a pre nich osobitné. Takto vzájomne prispievajú k svojmu zdokonaleniu a spolupracujú s Bohom na plodení a výchove nového života. Zjavenie, obsiahnuté v biblických správach o stvorení, potvrdzuje prirodzenú pravdu o manželstve, keď hovorí o troch základných skutočnostiach stvoriteľského plánu s manželstvom. Muž a žena boli stvorení v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby a zároveň boli stvorení vo vzájomnej rozdielnosti pohlaví. Sú rovnakí, aby si rozumeli, a sú tiež aj odlišní, aby sa navzájom dopĺňali. Z toho možno jasne vidieť, že hoci sexualita patrí do biologickej sféry, je v človeku pozdvihnutá do vyššej, personálnej roviny, v ktorej sa duch a telo spájajú. V manželstve potom, ako v životnej forme, v ktorej sa medzi osobami uskutočňuje zväzok, sa uplatňujú schopnosti, resp. sily sexuality. (porov. Gn 2, 24) V požehnaní (porov. Gn 1, 28) vidieť vôľu Boha darovať ľuďom zvláštnu účasť na svojom stvoriteľskom diele. A tak teda komplementarita a plodnosť pohlaví patrí k podstate inštitúcie manželstva.

Pod manželstvom si nemožno predstavovať len akési spolužitie. Ide tu o vytvorenie spoločenstva medzi dvojicou navzájom odlišných bytostí, vytvárajúcich medzi sebou vzťah, do ktorého prináša každý svoje typické osobitosti muža a ženy. V prostredí sexuálnej a psychologickej bipolarity vytvárajú priaznivé podmienky pre normálny rozvoj svojich potomkov, a tak pozitívne prispievajú k zdravému vzrastu osoby a spoločnosti.

Homosexuálnym zväzkom úplne chýbajú biologické a antropologické prvky manželstva a rodiny, ktoré by mohli rozumne zdôvodniť ich právne uznanie. Nie sú tiež schopné spôsobom primeraným ľudskej dôstojnosti zaistiť rozmnožovanie a udržovanie ľudstva. Prípadné využitie prostriedkov v oblasti umelého oplodnenia by túto nedostatočnosť nezmenilo. V týchto zväzkoch absentujú ľudské a usporiadané formy sexuálnych vzťahov. Takéto vzťahy sú ľudské, pokiaľ vyjadrujú a podporujú vzájomnú pomoc obidvoch pohlaví v manželstve, a zároveň zostávajú otvorené odovzdávaniu života. Spojenie dvoch osôb rozličného pohlavia v manželstve má spoločenský význam, presahujúci vlastnú subjektivitu partnerov. Manželstvo má svoju vlastnú štrukturálnu úlohu regulácie sexuálnej aktivity za účelom zachovania ľudského rodu. Tento cieľ nie je kultúrne podmienený, ale je princípom, ktorý podstatne charakterizuje ľudské bytie. Homosexuálny vzťah je nutne neplodný a aj každá analógia medzi manželstvom a homosexuálnym spojením je klamná. Akékoľvek pokusy o právne uznanie homosexuálnych zväzkov a ich následné zrovnoprávnenie so zväzkami heterosexuálnymi vo forme manželstva sú objektívne bezdôvodné a vo svojej podstate odporujú spravodlivosti a ľudským právam. Homosexuálne zväzky totiž neplnia ani v širšom analogickom zmysle úlohy, kvôli ktorým si manželstvo a rodina zasluhujú špecifické a kvalifikované právne uznanie. Homosexuálne zväzky nevyžadujú špecifickú pozornosť právneho poriadku, pretože, ako také, nepredstavujú žiadny významný, pozitívny prínos v prospech spoločného dobra. Argumentovať nutnosťou právneho uznania homosexuálnych partnerstiev, aby sa zabránilo strate všeobecných práv v dôsledku skutočnosti žitia v takýchto zväzkoch, nie je odôvodnené. Naproti tomu by bolo závažnou nespravodlivosťou obetovať spoločné dobro a oprávnené právo rodiny, aby sa dosiahli dobrá, ktoré je možné a nutné zaistiť spôsobmi, ktoré nie sú škodlivé pre dobro spoločnosti.

Nesmieme zabúdať, že zákon robiaci z homosexuality základ pre získavanie práv môže fakticky povzbudiť osobu s istými homosexuálnymi sklonmi, aby sa vyhlásila za homosexuálnu, alebo aby hľadala partnera s úmyslom využívania zákonných ustanovení. Nepriznanie sociálneho a právneho statusu manželstva formám, ktoré manželské nie sú a ani také nemôžu byť, nielenže spravodlivosti neodporuje, ale je naopak jej požiadavkou. Podľa náuky Cirkvi nemôže rešpekt voči homosexuálnym osobám žiadnym spôsobom viesť k schvaľovaniu homosexuálneho konania alebo k právnemu uznaniu homosexuálnych partnerstiev. Všeobecné dobro vyžaduje, aby zákony uznávali, podporovali a chránili manželský zväzok ako základ rodiny, ktorá je základnou bunkou spoločnosti. Uznávať homosexuálne zväzky alebo ich robiť rovnými s manželstvom by znamenalo nielen schvaľovať správanie vymykajúce sa prirodzeným zákonom a robiť ho tak jedným z možných foriem v súčasnej spoločnosti, ale aj zatemniť kladné hodnoty, patriace do spoločného dedičstva ľudstva.

ARGUMENTY EVANJELIOM A PRIJATÍM
Tí, ktorí chcú dosiahnuť uznanie svojho homosexuálneho konania, predkladajú argumenty odvolávajúce sa na biblické texty. Dôvodia prijímaním seba navzájom a tých, ktorí tak nerobia, obviňujú z nepochopenia Kristovho evanjelia. Hlásajú, že Boh nás miluje a prijíma takých, akí sme, a aj my sme povinní prijímať jeden druhého. To je na jednej strane pravda, ale na strane druhej toto Božie prijatie spočíva na prijatí človeka, nie však jeho hriešneho konania. A to už zástancovia legitimity homosexuálneho konania nevidia. Vyberajú jednotlivé úryvky z kontextu, pričom neprihliadajú na Tradíciu Cirkvi. A keďže Cirkev nečerpá svoju istotu o všetkom, čo jej bolo zjavené, iba zo Svätého písma, ale aj z Tradície, je nutné pri vysvetľovaní textov Biblie prihliadať na obidva spôsoby odovzdávania zjavenia, prijímať ich a vážiť si ich s rovnakou úctou a láskou. Dôstojnosť ľudskej osoby vyžaduje, aby človek objavoval, neustále rozvíjal a uvádzal do praxe hodnoty, ktoré sú vpísané do jeho prirodzenosti. V morálnej oblasti však človek nemôže vynášať rozsudky na základe svojej vlastnej vôle. Vo svedomí totiž odkrýva zákon, ktorý si sám neukladá, ale musí ho poslúchať. Tento zákon mu bol daný Bohom a iba v poslušnosti tomuto zákonu nachádza človek svoju dôstojnosť a svoj skutočný rozvoj. Človek sa však ako slobodná bytosť rozhoduje v zhode s týmto zákonom alebo proti nemu. Pri mravnom hodnotení homosexuality je potrebné rozlišovať medzi homosexuálnou orientáciou, sklonmi či cítením a homosexuálnou aktivitou. Mravný úsudok bude závisieť od správneho rozlíšenia medzi štruktúrou a samotnými úkonmi. Homosexualita chápaná ako štruktúra sa objavuje veľmi skoro pri formovaní osobnosti. Ešte skôr, ako je osoba schopná slobodne sa rozhodovať a niesť zodpovednosť za svoje činy.

Z toho možno usudzovať, že homosexuálne orientované osoby si svoj stav nezvolili a často je tento stav prežívaný ako utrpenie, nespravodlivosť či skúška. Homosexualita v tomto zmysle nepodlieha mravnému hodnoteniu a preto jednotlivci, ktorí žijú v tomto stave, nie sú zaň osobne zodpovední. Je však nutné dodať, že aj keď homosexuálna orientácia nie je sama o sebe hriechom, predsa len predstavuje viac či menej silný sklon k vnútorne zlému konaniu z mravného hľadiska. A to je dôvod k tomu, aby bol aj sklon pokladaný za objektívne nezriadený. Pri posudzovaní homosexuálnych úkonov zohráva veľkú úlohu slobodná vôľa, ktorou osoba určuje samu seba. Mravnosť sa totiž týka toho, čo pochádza z takých ľudských úkonov, ktoré ako slobodné rozhodnutia kvalifikujú v mravnom ohľade samu konajúcu osobu a určujú jej vnútorný duchovný profil. Homosexuálne konanie, podobne ako aj každý ľudský skutok, musí byť hodnotené na základe objektívnych zásad, ktoré pochádzajú z prirodzenosti ľudskej osoby. Konanie je mravne dobré, keď sú slobodné rozhodnutia zhodné so skutočným dobrom človeka. Toto dobro je ustanovené z múdrosti Boha ako večný zákon. Ten je možné poznávať prirodzeným ľudským rozumom a tiež aj cez nadprirodzené Božie zjavenie. Podľa stáleho učenia kresťanskej tradície, založenej na svetle Zjavenia a prirodzeného rozumu, je normatívna ľudská sexualita heterosexuálna a manželská, s vnútorným vzťahom k plodeniu, láske a k zodpovednosti. Z toho potom vyplýva aj tradičné odmietanie homosexuálnych úkonov, ktoré odporujú zmyslu ľudskej a kresťanskej sexuality. Tieto úkony sú svoju vnútornou povahou nezriadené, sú proti prirodzenému zákonu, zatvárajú pohlavný úkon pred darom života, chýba im nutné a podstatné určenie. Nesúhlasný postoj Cirkvi k týmto skutkom však neznamená, že by sa rovnako nesúhlasne a odmietavo stavala aj k osobám majúcim homosexuálne sklony. Naopak. Vyzýva, aby homosexuálne osoby boli prijímané s úctou, súcitom a jemnocitom a varuje pred akýmikoľvek náznakmi nespravodlivej diskriminácie voči nim.

V hodnotení homosexuálnych skutkov nemožno zabúdať na existenciu rôznych psychických faktorov a sociálnych vplyvov prostredia, ktoré svojím spôsobom majú schopnosť ovplyvniť, znížiť alebo zvýšiť osobnú mravnú zodpovednosť skutku. V niektorých prípadoch ju dokonca môžu úplne zrušiť. Cirkevná morálka však varuje pred každým zovšeobecňovaním a odporúča obozretnosť pri posudzovaní jednotlivých prípadov. Upozorňuje, že je potrebné vyhnúť sa neospravedlniteľnej a škodlivej domnienke hovoriacej o homosexuálnom konaní ako o vždy a absolútne nutkavom, a preto teda ako o takom, za ktoré osoba nenesie zodpovednosť.

Homosexualita je realitou, pred ktorou nemožno zatvárať oči a odmietať všetko, čo s ňou súvisí. Tolerancia na druhej strane však nikdy nemôže znamenať robenie kompromisov za cenu zníženia nárokov a požiadaviek prirodzeného zákona. Tieto princípy a normy nevychádzajú z nejakého druhu kultúry, ale z poznania Božieho zákona a ľudskej prirodzenosti. Ich plnením človek „rastie“ a približuje sa k dokonalosti, ku ktorej je nakoniec aj povolaný.