ÚCTA A DÔSTOJNOSŤ KAŽDEJ OSOBY
Hneď na začiatku tejto kapitoly je nutné pripomenúť niekoľko základných právd o človeku. Človek totiž ako jediný tvor na zemi sa vyznačuje vlastnosťami, ktoré sú mu vlastné a ktorými prevyšuje všetky ostatné stvorené veci. Vo svojej prirodzenosti spája duchovný a hmotný svet a stáva sa akýmsi prostredníkom medzi týmito dvoma svetmi. Človek nie je len najdokonalejším mechanizmom v zložitom reťazci stvorení, nie je len vecou, ale je osobou. V bytostnej jednote tela a ducha je bytosťou rozumnou, slobodnou a schopnou lásky.

Človek samou svojou telesnou sústavou zhrňuje v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú svoj vrchol. Ako rozumná bytosť dokáže myslieť, predvídať, plánovať. Je schopný poznávať veci vo svojej duchovnej podstate. Má sebavedomie umožňujúce mu uvedomovať si vlastnú existenciu, myslenie i konanie. Vo svojej slobode sa dokáže rozhodovať a riadiť seba i svoje skutky. Stáva sa tak pánom svojich činov a je schopný sám od seba vykonať vedomé a dobrovoľné činy. Človek je tiež bytosťou pohlavnou. Táto pohlavnosť však nemôže byť u neho redukovaná len na čosi čisto biologické. Je to bohatstvo celej osoby, tak tela ako aj citov a duše, vedúce človeka k darovaniu sa v láske. Ľudská osoba je tiež vo svojej najhlbšej podstate tvorom spoločenským a bez kontaktov s inými osobami nemôže žiť ani rozvíjať svoje schopnosti.

Spoločenský život nie je pre ňu niečím pridaným, ale je to požiadavka vyplývajúca z jej prirodzenosti. Vstupovaním do spoločenstva s inými osobami realizuje seba, stáva sa „viac človekom“ a týmto vzájomným dávaním sa odpovedá na povolanie k účasti na Božom živote. Na tento cieľ bol človek, ako jediný tvor na zemi chcený Bohom pre neho samého, stvorený, a v tom je aj hlavný dôvod jeho dôstojnosti. Všetci ľudia sú obdarení rozumnou dušou a stvorení na Boží obraz. Majú tú istú prirodzenosť a ten istý pôvod a ako Kristom vykúpení majú aj to isté povolanie a Božie určenie. Práve preto vyvstáva potreba čím ďalej tým viac uznávať základnú rovnosť ich všetkých. A aj keď sú si ľudia nepodobní svojimi fyzickými, duševnými a mravnými vlastnosťami, je nutné zdôrazniť, že ich vzájomná rozdielnosť nikdy nemôže byť predmetom akejkoľvek formy diskriminácie. Diskriminácie týkajúcej sa základných ľudských práv tak v oblasti spoločenskej, kultúrnej, ako aj z hľadiska pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva.