Obsahom procesu osvietenia sú „štyri ušľachtilé pravdy“ (štyri stupne múdrosti):
ušľachtilú pravdu o strasti,
ušľachtilú pravdu o pôvode strasti,
ušľachtilú pravdu o prekonaní strasti,
ušľachtilú pravdu vedúcu k prekonaniu strasti.
K Budhovi sa pridalo aj množstvo zámožných občanov a dokonca niekoľko kráľov, títo sa postarali o materiálne zabezpečenie rádov (denné kŕmenie žobravých mníchov a zaisťovanie všetkých nevyhnutných životných potrieb). Učenie budhizmu bolo výhodné pre tieto vládnuce triedy, pretože z celého pozemského utrpenia vrátane vykorisťovania, obviňovalo samého trpiaceho, ktorý vraj má v sebe taký osud už z minulých prevtelení. 1.2 D a l a j l á m a
Centrom budhistov je Tibet, sídlo dalajlámu (t. č. vo vyhnanstve). Dalajláma (mongol-tibet. dosl. - more láma, t. j. láma, veľký ako more) je titul duchovného vodcu. Je živým bohom, absolútnou autoritou pre veriacich. Smrť živého boha sa pokladá za začiatok jeho nového pozemského prevtelenia, preto špeciálna komisia hľadá medzi chlapcami narodenými do roka po smrti dalajlámu toho, do ktorého sa podľa určitých znamení prevtelila jeho božská podatata. Tohto potom umiestnili v kláštore, kde dostal zodpovedajúcu výchovu.

1.3 Z á k l a d y  u č e n i a
Pôvod budhistického učenia je vo formulke Tri klenoty: Budha, dharma (zákon, objektívna vesmírna pravda, podstata všetkých náboženstiev) a sangha (mníšsky stav). V každej budhistickej svätyni a na každom zhromaždení sa tri razy vzývajú tri klenoty odriekaním jednoduchej formuly, prostredníctvom ktorej sa vstupuje do radov Budhových učenníkov:
V Budhu hľadám ochranu.
V dharme hľadám ochranu. V sanghe hľadám ochranu.
Má popredné miesto vo všetkých budhistických liturgiách. Podľa tradície ju Gautama odovzdal svojim prvým misionárom, aby sa vydali na púte a šírili tieto myšlienky okolitému ľudu.

1.4 U č e n i e b u d h i z m u
Raný budhizmus sa šíril vo forme Budhových podobenstiev a aforizmov, komentovaných jeho žiakmi. Budhizmus zachoval myšlienku reťaze prevtelení zo staroindických náboženstiev.
Filozofické učenie raného budhizmu je temné a plné rozporov. Možno ho charakterizovať ako učenie, ktoré kladie hlavný dôraz na morálku, správny spôsob žitia a tento ústi k spaseniu. Neuznáva existenciu svetovej duše ani osobného boha, ba popiera i existenciu individuálnych duší. Existuje len nekonečné množstvo substancií, ktoré sú vzájomne na sebe závislé, neustále zanikajú a znovu vznikajú. Z takýchto jednotiek pozostávajú všetky javy, čo znamená, že sú premenlivé a pominuteľné. Na druhej strane budhizmus verí v opätovné zrodenie sa v inom tele, pričom je zachovaná kontinuita vedomia, ktoré prejde z mŕtveho tela do toho práve narodeného. Toto večné vznikanie a zanikanie naplňuje každú existenciu utrpením. Budhizmus učí, že všetko bytie, teda život vo všetkých svojich prejavoch a formách je zlo, ktoré prináša všetkému živému len utrpenie.