Prijímanie novicov do bratstva sa dodnes riadi pevne stanovenými pravidlami a demokratickými spôsobmi. Stálymi súčasťami životov mníchov, okrem prísne organizovaného programu bežného dňa, sú štrnásťdenné pokánia, počas ktorých musia preskúmať svoj život podľa 227 pravidiel rádu a sú povinné pre všetkých a taktiež čas samoty v období dažďov. Slávnostné ukončenie týchto „výročných cvičení“ slávnosťou Kathina, pri ktorej laickí stúpenci rádu venujú mníchov nové látky na ich rúcha.

Vnútorný okruh budhistickej obce tvoria laici, ktorí sa síce rozhodli pre nasledovanie Budhovho učenia, avšak nerozhodli sa pre život bezdomovcov. Nemusia sa zrieknuť majetku ani svetských radostí, ich povinnosťou je vnútorne sa od nich dištancovať. Podraďujú sa piatim predpisom - zdržanie sa zabíjania čohokoľvek živého, kradnutia, necudnosti, klamania a užívania drog. V období sviatkov sa tieto predpisy dopĺňaju o: zrieknutie sa akýchkoľvek sexuálnych aktivít, zákaz jedenia popoludní, používanie mastí, voňaviek a nosenie šperkov či účasť na verejných zábavách všetkého druhu a tiež využívanie pohodlných lôžok.
O založenie rádu sa neskôr začali snažiť aj ženy. Odpor Budhu, s prihliadnutím na vtedajšie podmienky a postavenie žien, bol pochopiteľný. Nakoniec však vyhovel naliehaniu svojho najmilšieho žiaka Ánandu a povolil založenie ženského rádu. Pre ženy ale platili oveľa prísnejšie a početnejšie obmedzenia a ich životný štýl bol rovnaký ako v mužských mníšskych rádoch.

2 K r e s ť a n s t v o
Je monoteistickým náboženstvom. Vzniklo na začiatku nášho letopočtu v geografickom a duchovnom priestore judaizmu. Je predovšetkým učením o mýtickom bohočloveku - Ježišovi Kristovi, synovi božom, ktorý zostúpil z neba na zem, trpel a zomrel, aby vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu, vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia. Podľa kresťanského učenia Kristus príde druhýkrát a bude súdiť živých a mŕtvych.
Počas svojho trvania prešlo kresťanstvo vývojom, ktorý nás oprávňuje nazývať ho svetovým náboženstvom. Po milánskom edikte (cisár Konštantín) roku 313 bola každému zaručená sloboda náboženského vyznania, čím bolo kresťanstvo zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami ríše. Pluralita bola potlačená a na sklonku 4. storočia za cisára Theodosia l. sa kresťanstvo stalo oficiálnym štátnym náboženstvom rímskej ríše. Paralelne s týmito procesmi sa rozvíjala vnútorná diferenciácia kresťanstva samotného, čoho výsledkom bolo rozdelenie na jeho východnú (pravoslávnu) a západnú (katolícku) časť v r. 1054.