Budhizmus a Kresťanstvo

1 B u d h i z m u s
Je jedným z troch svetových náboženstiev. Vzniklo v pol. 1. tisícročia v Indii a neskôr preniklo do juhovýchodnej a strednej Ázie i na Ďaleký východ. Budhisti učia, že budhizmus je výsledkom pozemského kázania Budhu (zo sanskr. buddha - prebudený, osvietený). Z hľadis-ka histórie sú východiskom vzniku budhizmu prevratné zmeny v indickej spoločnosti: rozpad kmeňových a rodových zväzkov, zosilnenie triedneho útlaku, vznik veľkých otrokárskych štátov, čo otvorilo cestu hlbokému pesimizmu. Staré kmeňové náboženstvá už nevyhovovali novým spoločenským podmienkam.

1.1 B u d h a
V širšom význame budhizmu znamená slovo Budha bytosť, ktorá dosiahla v priebehu mnohých prevtelení absolútnu dokonalosť a je schopná ukázať iným cestu k spaseniu. V tomto zmysle sa ním môže stať každá bytosť, ktorá dosiahne najvyšší stupeň svätosti (množstvo cností) a pochopí márnosť, daromnosť všetkých pozemských pocitov, vášní a náklonností. V užšom význame je Budha menom zakladateľa budhizmu. Bol historickou osobou, Siddhártha Gautama, z kmeňa Šákjov v dnešnom južnom Nepále. Svojimi vyznávačmi bol nazývaný Šákjamuni („Mudrc z kmeňa Šákjov“). Potom, čo dosiahol Prebudenie, získal titul Budha, „Prebudený“ alebo „Osvietený“.

Ako dospelý dospel Gautama k záveru, že každé jestvovanie je utrpenie a po siedmich rokoch, ktoré strávil ako pustovník, začal hlásať „pravdu“ po indických mestách a dedinách. Základné tézy svojho učenia predniesol vo svojej prvej kázni v Banarase, v podobe „štyroch ušľachtilých právd“ a o týždeň neskôr nasledovala rozprava o neosobnej povahe toho, čomu spravidla hovoríme naše „ja“(Anattá-lakkhana-sútra). Po tomto kázaní potom nasledovalo 40 rokov, počas ktorých Budha neúnavne putoval Severnou Indiou a predával svoje poznanie ďalej, učil a diskutoval a zhromaždil veľký zástup stúpencov. Zomrel ako osemdesiatročný a vstúpil tak do konečnej nirvány. Budha sa od samého začiatku snažil o strednú cestu pomedzi všetkými teoretickými a praktickými rozpormi, ktoré človeka vyslobodzujú z nemilosrdného kolobehu reinkarnácií (znovuzrodení). Účelom jeho zrieknutia sa sveta bolo nájdenie východiska z nesmrteľnosti.
Obsahom procesu osvietenia sú „štyri ušľachtilé pravdy“ (štyri stupne múdrosti):
ušľachtilú pravdu o strasti,
ušľachtilú pravdu o pôvode strasti,
ušľachtilú pravdu o prekonaní strasti,
ušľachtilú pravdu vedúcu k prekonaniu strasti.
K Budhovi sa pridalo aj množstvo zámožných občanov a dokonca niekoľko kráľov, títo sa postarali o materiálne zabezpečenie rádov (denné kŕmenie žobravých mníchov a zaisťovanie všetkých nevyhnutných životných potrieb). Učenie budhizmu bolo výhodné pre tieto vládnuce triedy, pretože z celého pozemského utrpenia vrátane vykorisťovania, obviňovalo samého trpiaceho, ktorý vraj má v sebe taký osud už z minulých prevtelení. 1.2 D a l a j l á m a
Centrom budhistov je Tibet, sídlo dalajlámu (t. č. vo vyhnanstve). Dalajláma (mongol-tibet. dosl. - more láma, t. j. láma, veľký ako more) je titul duchovného vodcu. Je živým bohom, absolútnou autoritou pre veriacich. Smrť živého boha sa pokladá za začiatok jeho nového pozemského prevtelenia, preto špeciálna komisia hľadá medzi chlapcami narodenými do roka po smrti dalajlámu toho, do ktorého sa podľa určitých znamení prevtelila jeho božská podatata. Tohto potom umiestnili v kláštore, kde dostal zodpovedajúcu výchovu.

1.3 Z á k l a d y  u č e n i a
Pôvod budhistického učenia je vo formulke Tri klenoty: Budha, dharma (zákon, objektívna vesmírna pravda, podstata všetkých náboženstiev) a sangha (mníšsky stav). V každej budhistickej svätyni a na každom zhromaždení sa tri razy vzývajú tri klenoty odriekaním jednoduchej formuly, prostredníctvom ktorej sa vstupuje do radov Budhových učenníkov:
V Budhu hľadám ochranu.
V dharme hľadám ochranu. V sanghe hľadám ochranu.
Má popredné miesto vo všetkých budhistických liturgiách. Podľa tradície ju Gautama odovzdal svojim prvým misionárom, aby sa vydali na púte a šírili tieto myšlienky okolitému ľudu.

1.4 U č e n i e b u d h i z m u
Raný budhizmus sa šíril vo forme Budhových podobenstiev a aforizmov, komentovaných jeho žiakmi. Budhizmus zachoval myšlienku reťaze prevtelení zo staroindických náboženstiev.
Filozofické učenie raného budhizmu je temné a plné rozporov. Možno ho charakterizovať ako učenie, ktoré kladie hlavný dôraz na morálku, správny spôsob žitia a tento ústi k spaseniu. Neuznáva existenciu svetovej duše ani osobného boha, ba popiera i existenciu individuálnych duší. Existuje len nekonečné množstvo substancií, ktoré sú vzájomne na sebe závislé, neustále zanikajú a znovu vznikajú. Z takýchto jednotiek pozostávajú všetky javy, čo znamená, že sú premenlivé a pominuteľné. Na druhej strane budhizmus verí v opätovné zrodenie sa v inom tele, pričom je zachovaná kontinuita vedomia, ktoré prejde z mŕtveho tela do toho práve narodeného. Toto večné vznikanie a zanikanie naplňuje každú existenciu utrpením. Budhizmus učí, že všetko bytie, teda život vo všetkých svojich prejavoch a formách je zlo, ktoré prináša všetkému živému len utrpenie.
Príčinou zla a utrpenia je to, že človek a všetko živé je pripútané k zmyslovému svetu prevtelení. Každý ľudský pocit, želanie či vášeň len prehlbuje utrpenie a vedie k novým, omnoho hroznejším prevteleniam.
Rovnako temné sú aj názory budhizmu na konečné vykúpenie z tohoto kolobehu, ide o stav označovaný ako nirvána. Nirvána je spravidla chápaná ako stav, kedy je definitívne prerušená nadväznosť vznikania a zanikania stavov bytia a nebytia. Človek sa môže k tomuto stavu dopracovať len vlastnými silami, meditáciou, cnostným životom a keď prejde štyrmi stupňami múdrosti, stane sa arhatom (teda svätým, ktorému sa podaril vstup do nirvány). Toto dokáže iba mních, ktorý dosiahne naplnenie Budhovho osvietenia. Aby človek pretrhol tento kolobeh, musí prekonať nevedenie, poznať podstatu sveta, potlačiť vášeň, zrieknuť sa pôžitkov, moci, bohatstva a pochopiť premenlivosť a prechodnosť všetkého pozemského a potlačiť túžbu po živote. Takýmto spôsobom si otvára cestu k vykúpeniu, spaseniu a až potom dospeje k pravému poznaniu, kedy môže dosiahnuť stav nirvány aj počas života. Budhizmus pokladal pokoru a miernosť za hlavné cnosti, ktoré človeku prinášajú možnosť zbaviť sa utrpenia pozemského sveta.

Priame spasenie v chápaní raného budhizmu mohol dosiahnuť len mních-pustovník. „Osmoraká cesta spasenia“ znamená bohabojný život, ktorého podstatou je postupné prekonávanie vášní, akejkoľvek pripútanosti, cestu úplnej odlúčenosti, na ktorej už niet miesta ani pre radosť z perspektívy blízkeho spasenia. Je to náročný proces hĺbkových meditácií, ktoré mnísi vykonávajú v takmer úplnej izolácii. Princíp Karmy : Sme dôsledkom toho, čím sme boli a budeme dôsledkom toho čím sme. V budhizme sa karma určuje stupňom dodržiavania morálnych požiadaviek, dôslednosťou v neodporovaní zlu násilím vo všetkých predchádzajúcich prevteleniach. Karma nás učí : trpezlivosti, dôvere, spoliehaniu na seba, zdržanlivosti,...
V priebehu posledných sto rokov si budhizmus našiel svojich vyznávačov i v západoeurópskych krajinách a tiež v Amerike. Obyvatelia týchto západných krajín sú fascinovaní najmä komplexným svetonázorom hlásaným budhizmom, subtilnou psychológiou a meditačnými cvičeniami.
1.5 M n í š s k e r á d y
Budha založil rád potulných žobravých mníchov. Prijímanie do rádu bolo najprv výsadou samotného Budhu, ktorá neskôr prešla do právomocí jednotlivých mníšskych rádov. Mohli byť prijímaní muži - novici, ktorý boli v určený čas vysvetení na mníchov (nie pred dosiahnutím dvadsiateho roku života).
Prijímanie novicov do bratstva sa dodnes riadi pevne stanovenými pravidlami a demokratickými spôsobmi. Stálymi súčasťami životov mníchov, okrem prísne organizovaného programu bežného dňa, sú štrnásťdenné pokánia, počas ktorých musia preskúmať svoj život podľa 227 pravidiel rádu a sú povinné pre všetkých a taktiež čas samoty v období dažďov. Slávnostné ukončenie týchto „výročných cvičení“ slávnosťou Kathina, pri ktorej laickí stúpenci rádu venujú mníchov nové látky na ich rúcha.

Vnútorný okruh budhistickej obce tvoria laici, ktorí sa síce rozhodli pre nasledovanie Budhovho učenia, avšak nerozhodli sa pre život bezdomovcov. Nemusia sa zrieknuť majetku ani svetských radostí, ich povinnosťou je vnútorne sa od nich dištancovať. Podraďujú sa piatim predpisom - zdržanie sa zabíjania čohokoľvek živého, kradnutia, necudnosti, klamania a užívania drog. V období sviatkov sa tieto predpisy dopĺňaju o: zrieknutie sa akýchkoľvek sexuálnych aktivít, zákaz jedenia popoludní, používanie mastí, voňaviek a nosenie šperkov či účasť na verejných zábavách všetkého druhu a tiež využívanie pohodlných lôžok.
O založenie rádu sa neskôr začali snažiť aj ženy. Odpor Budhu, s prihliadnutím na vtedajšie podmienky a postavenie žien, bol pochopiteľný. Nakoniec však vyhovel naliehaniu svojho najmilšieho žiaka Ánandu a povolil založenie ženského rádu. Pre ženy ale platili oveľa prísnejšie a početnejšie obmedzenia a ich životný štýl bol rovnaký ako v mužských mníšskych rádoch.

2 K r e s ť a n s t v o
Je monoteistickým náboženstvom. Vzniklo na začiatku nášho letopočtu v geografickom a duchovnom priestore judaizmu. Je predovšetkým učením o mýtickom bohočloveku - Ježišovi Kristovi, synovi božom, ktorý zostúpil z neba na zem, trpel a zomrel, aby vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu, vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia. Podľa kresťanského učenia Kristus príde druhýkrát a bude súdiť živých a mŕtvych.
Počas svojho trvania prešlo kresťanstvo vývojom, ktorý nás oprávňuje nazývať ho svetovým náboženstvom. Po milánskom edikte (cisár Konštantín) roku 313 bola každému zaručená sloboda náboženského vyznania, čím bolo kresťanstvo zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami ríše. Pluralita bola potlačená a na sklonku 4. storočia za cisára Theodosia l. sa kresťanstvo stalo oficiálnym štátnym náboženstvom rímskej ríše. Paralelne s týmito procesmi sa rozvíjala vnútorná diferenciácia kresťanstva samotného, čoho výsledkom bolo rozdelenie na jeho východnú (pravoslávnu) a západnú (katolícku) časť v r. 1054.
Kresťanstvo bolo založené na komplexnom a veľmi pružnom myšlienkovom systéme, vybavené vysokou morálnou účinnosťou i schopnosťou nábožensky, sociálne, politicky a kultúrne integrovať vznikajúci spoločenský poriadok. Spomenuté predpoklady sa v plnej miere uplatnili pri prenikaní kresťanstva do Európy. V dôsledku dlhodobého misijného pôsobenia je dnes kresťanstvo živým náboženstvom na všetkých kontinentoch. Ako väčšinové náboženstvo sa presadzuje v 138 štátoch a niektoré krajiny sa doteraz hlásia k inštitúcii štátnej cirkvi (napr. Veľká Británia, Nórsko, Fínsko, Monako, Bolívia, Kolumbia, Paraguaj a samozrjme Vatikánsky štát). Kresťanstvo existuje v mnohých javových podobách, ktoré sa navonok odlišujú, a to inštitucionálne - spôsobom vytvárania konkrétnej cirkvi. Základným spisom kresťanstva je Biblia, (Písmo sväté), a pozostáva zo Starého zákona (Starej zmluvy) a Nového zákona (Novej zmluvy). Starý zákon má kresťanstvo spoločný s judaizmom, je posvätným textom židov a bol napísaný po hebrejsky. Nový zákon je uznávaný len kresťanmi a hovorí predovšetkým o Ježišovi z Nazaretu. Jeho najvýznamnejšou časťou sú evanjeliá - štyri navzájom sa doplňujúce správy o Ježišovom pôsobení.

Veľkosť ani biedu európskych kultúrnych, duchovných a politických dejín nepochopíme bez znalosti kresťanského náboženstva. Pre kresťanské náboženské skupiny je používaný názov cirkev (z gréc. kyriaké ekklésia = zhromaždenie Pána). Najväčšia z nich je katolícka cirkev (v rámci nej existujú mnohé rehoľné spoločenstvá). Táto sa podľa bohoslužobného obradu delí na rímskokatolícku a gréckokatolícku. V 16. storočí sa od rímskokatolíckej cirkvi v úsilí o reformáciu katolíckej cirkvi oddelila protestantská cirkev. Kládla dôraz na autoritu Písma, na prioritu Božej milosti, na význam osobnej viery v Boha. Protestanti zjednodušili liturgiu i kult, zredukovali počet sviatostí, odmietli inštitúciu pápeža a kňažský celibát. Kresťania v pravidelných väčšinou slovných modlitbách vyznávajú svoju vieru v Boha, doznávajú svoje viny, oslavujú Boha, vyjadrujú vďačnosť i prosby. Dôležitou kresťanskou modlitbou je Otčenáš, ktorý usmerňuje ľudský život k perspektíve kráľovstva Božieho, čo mu zmysel a cieľ.

2.1 J e ž i š K r i s t u s
Ježiš (hebr. „Jahve je záchrana“; časté žid. meno, Jozue) sa podľa domnienok niektorých biblistov narodil v Nazarete v Galileu, avšak Matúš a Lukáš vo svojich evanjeliách prinášajú aj teol. zamerané rozprávania o jeho narodení v Dávidovom meste - Betleheme. Pridal sa k Jánovi Krstiteľovi a neskôr pôsobil samostatne a zhromaždil skupinu svojich žiakov - učeníkov, z ktorých oddelil 12 apoštolov.

Vystupoval ako učiteľ Zákona i ako prorok s vedomím ojedinelého poslania od Boha, ku ktorému mal jedinečný osobný vzťah. Jeho učenie bolo sprevádzané „mocnými činmi“ (hlavne liečenie chorých). Jeho učenie narazilo na tvrdý odpor väčšiny vplyvných vrstiev vtedajšej spoločnosti. Cez veľkonočné sviatky bol zatknutý chrámovou strážou a po výsluchu pred židovskou veleradou v Jeruzaleme bol odovzdaný rímskej koloniálnej moci ako uchádzač o židovský kráľovský trón a následne ukrižovaný. Rozhodujúci význam pre vznik kresťanstva mala veľkonočná udalosť Ježišovho vzkriesenia.
2.2 B o h
Pojem označujúci základný „predmet“, „cieľ“ kresťanskej viery. Je chápaný ako absolútno, ku ktorému človek vzťahuje relativitu vlastného bytia. Kresťanstvo pojem Boha vysvetľuje personálne - je jeden trojjediný Boh, jedna podstata a tri podoby (Boh Otec, Boh Syn a Duch Svätý) a je charakterizuje ho láska a vlastnosti ako večnosť, nekonečnosť, nezmeniteľnosť, všadeprítomnosť, všemohúcnosť, spravodlivosť, múdrosť, vernosť človeku, svätosť, milosť. Otázka o Bohu ako jeden z antropologicky konštantných momentov nemusí priamo súvisieť s vierou v existenciu Boha, ako skôr s problémom, čo konkrétne rečník myslí pod pojmom Boh.

3  K r e s ť a n s t v o a b u d h i z m u s
Podobne ako v kresťanstve aj v budhizme existuje na počiatku historická osobnosť, ktorá dokázala vyviesť, premeniť pôvodné náboženstvo na to svetové, resp. na svetové hnutie. Aj preto sú obe osobnosti, Ježiš a Budha, neustále porovnávané. Pre novodobého človeka vyvstáva zásadný rozdiel v skutočnosti, že obaja sa síce usilovali o spásu ľudstva, ale Ježiš hlásal spásu s ohľadom na božiu milosť a Kráľvstvo nebeské, žatiaľ čo Budha sa na boha neodvoláva a odkazuje človeka pri hľadaní spásy samého na seba. Meditatívne „mystické“ základy budhizmu a zdôrazňovanie poznania sú bezpochyby najdôležitejšími impulzmi tohto náboženstva. Prvé kontakty medzi kresťanmi a budhistami sú historicky podložené z dôb Klementa Alexandrijského (cca 150-217). Predpokladajú sa vplyvy na vznikajúce mníšske rády. Od 1. pol. 7. stor. do 14.stor. koexistovali v Číne budhizmus a nestoriánske kresťanstvo. Na františkánskych mníchov, ktorí sa do Číny dostali v 13.-14. stor., urobili veľký dojem práve budhistický mnísi.

Ďalšiu fázu kontaktov medzi budhizmom a kresťanstvom predstavujú jezuitský misionári, ktorí pôsobili najmä v Japonsku a v dobách Františka Xaverského.
V poslednom storočí zaznamenávame prudký rast náboženskými vedami podporovaného záujmu o dialóg, lepšie vzájomné porozumenie a pragmatickú spoluprácu (politika mieru, ochrana ľudských práv a spravodlivosti).