Deuteronómium je grécko-latinský názov piatej knihy Pentateuchu. Kniha sa predstavuje ako zbierka rečí, v ktorých Mojžiš na konci putovania Izraelitov po púšti a pred ich vstupom do zasľúbenej zeme pripomínal ľudu Božie nariadenia a zákony. Dnešná forma spisu je výsledkom dlhého a komplikovaného redakčného procesu. Túto knihu možno pokladať za jednu z prvých teologických syntéz v Izraeli. Knihu Deuteronómium možno rozdeliť na tieto časti:
I. Prvá Mojžišova reč
II. Druhá Mojžišova reč – prvá časť
III. Deuteronomický kódex
IV. Druhá Mojžišova reč – druhá časť
V. Tretia Mojžišova reč
VI. Mojžišov koniec
1. Mojžišova smrť

Kniha Jozue je starozákonný spis nazvaný podľa Jozueho, ktorý sa po Mojžišovej smrti stal vodcom Izraela. Rozdelenie knihy:
I. Obsadenie Kanaánu
II. Rozdelenie Kanaánu

Kniha Sudcov je predovšetkým dielo, ktoré vzniklo z Izraelovej viery. Už najstaršie texty tohto spisu, ako je „Debórina pieseň“, vedú k presvedčeniu: Izraelov Boh je oporou svojho ľudu v ťažkých chvíľach jeho existencie. Táto náboženská skúsenosť sa v Knihe potvrdzuje tým, že sa výrazne poukazuje na slabosť Izraela. Rozprávania v Knihe sudcov majú pragmaticko-náboženskú funkciu, čiže ilustrujú základný pojem Božej spravodlivosti v súvislosti s hriechom neverného izraelského ľudu. Národy, ktoré sa v Knihe sudcov postupne spomínajú ako nepriatelia a utláčatelia Izraela, sú: Edomčania, Moabčania, Kanaánčania, Midiánčania [Madiánčania], Amalekiti, Ammončania [Amončania] a Filištínci.