COMITES CHRISTI- Kristovi sprievodcovia

Na dni nasledujúce bezprostredne po slávnosti Narodenia Pána, uvádzajú už najstaršie liturgické kalendáre skupinu sviatkov svätých. Stredovek, ktorý v týchto svätých videl akoby čestných sprievodcov novonarodeného Kráľa ich pomenoval „Comites Christi“ – Kristovi sprievodcovia. V rímskej liturgii sú to prvomučeník Štefan (26. 12.), apoštol a evanjelista Ján (27. 12.) a deti, ktoré dal zavraždiť Herodes v Betleheme (28. 12.). Podľa sv. Bernarda sa nám po tieto tri dni predstavujú zástupcovia trojakého spôsobu svätosti, ktorí sa klaňajú novonarodenému Kráľovi: mučeník túžbou i v skutočnosti (Štefan), mučeník len túžbou (Ján) a mučeníci len skutkom (Neviniatka).

Sviatok sv. Štefana sa na Východe spomína už od 4. storočia, na Západe je známy od začiatku 5. storočia. Jeho úcta sa značne rozšírila, keď v roku 415 kňaz Lucián našiel v Jeruzaleme jeho relikvie a časť z nich putovala do mnohých krajín a chrámov. Na mnohých miestach vznikli chrámy zasvätené tomuto svätcovi. Len v Ríme ich bolo v stredoveku 35.
Spojitosť sviatku sv. Štefana so slávnosťou Narodenia Pána pekne opisuje sv. biskup Fulgencius Ruspenský: „Náš kráľ, hoci je najvyšší, prišiel kvôli nám povýšený; ale s prázdnymi rukami prísť nemohol. Priniesol svojim bojovníkom veľký dar, ktorým ich nielen bohato obdaril, ale ich aj vystrojil nezdolateľnou silou do boja. Priniesol totiž dar lásky, ktorá privádza ľudí do spoločenstva s Bohom. Teda láska stiahla Krista z neba na zem a Štefana zdvihla zo zeme do neba. Tá láska, ktorá sa najprv zjavila v Kráľovi a potom žiarila vo vojakovi“ (LH I., str. 1085).
Aj sviatok sv. Jána sa slávi na Východe od 4. storočia. Pôvodne bol spojený so spomienkou na jeho brata, Jakuba staršieho. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde napísal svoje Evanjelium, zomrel vo vysokom veku za cisára Trajána. K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo. Ďalšia legenda hovorí, že bol v Ríme, pred Latinskou bránou hodený do kade s vriacim olejom bez toho, že by mu to uškodilo.
Na sviatok tohoto svätca sa na mnohých miestach požehnáva víno. Toto požehnanie, ovplyvnené už spomínanou legendou sa vyvinulo z dávneho zvyku, ktorý mal svoje korene ešte u starých Grékov a Rimanov.
Liturgia tohoto sviatku predstavuje sv. Jána ako veľkého ohlasovateľa tajomstva večného a vteleného Slova. V prvom čítaní počúvame: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: slovo života. Lebo sa zjavil život a my sme ho videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“ (Jn 1, 12). V modlitbe dňa zas prosíme, aby sme tajomstvo večného Slova, ktoré nám Boh zjavil prostredníctvom svätého Jána s osvietenou mysľou a milujúcim srdcom pochopili.
Sviatok sv. Neviniatok vznikol pravdepodobne na Západe. Po prvý krát sa spomína v kalendári severoafrického mesta Kartága v roku 505. Už predtým spomínajú mučeníctvo týchto detí mnohí cirkevní otcovia. Termín tohoto sviatku ovplyvnil jeho súvis s Vianocami. 28. decembra sa pôvodne slávil Útek do Egypta. Sviatok mal galským vplyvom smútočný charakter, čo sa prejavilo fialovou farbou liturgického rúcha a vynechaním oslavnej piesne. Až od roku 1960 má tento deň črty typické pre sviatky mučeníkov. V súčasnosti sa v tento deň na mnohých miestach koná pobožnosť za novodobé Neviniatka, nenarodené deti.
O zavraždených betlehemských deťoch, ako o prvých svedkoch krvi novonarodeného Kráľa hovorí hymnus z liturgie hodín: „Ó šťastné Božie rodisko, slávnejšie teraz ako prv, veď tvoja pôda vpíjala aj prvú mučenícku krv.“ Súčasná obnovená rímska liturgia slávi už len dve oktávy, veľkonočnú a vianočnú. Dni oktávy bývajú privilegované, no práve tým, že počas vianočnej oktávy slávime tri sviatky, je špecifická. Tieto tri sviatky nám však môžu pomôcť hlbšie sa ponoriť do prežívania vianočného tajomstva. Vo sviatkoch svätých sa predstavuje Cirkev sama. Ideál svätosti, ktorý predstavuje na najvyššom stupni, dosiahli jednotlivé skupiny svätcov. Aký je teda starokresťanský ideál svätosti? Cirkev chce Pánovi pri jeho druhom príchode vyjsť v ústrety s palmou mučeníctva, v bielom rúchu nevinnosti. To vyjadrujú tieto tri sviatky. Cirkev sa zahaľuje do odevu, ktorý pokladá za najskvostnejší na prijatie veľkého Kráľa. Je to šat, ako ho opisuje Zjavenie: „oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy“ (Zjv 7, 9). Tak kráčame v ústrety Pánovi prvý deň ako mučeníci, druhý deň ako panny, a tretí deň ako panenskí mučeníci.