Priama pritomnost Rimanov v Jeruzaleme sa datuje o rok neskorsie (r. 63). Posledne zvysky vlady Hasmonejovcov nad krajinou sa koncia nastupom Herodesa Velkeho, Rimanmi podporovaneho Idumejcana. Idumejcania zili na juznej hranici Judei a ciastocne prijali Judaizmus, ale obyvatelstvo ich povazovalo za cudzincov. Herodes panoval ako tyran, dal vyvrazdit poslednych prislusnikov Hasmonejovskej rodiny a pocetnych politickych odporcov. Istu legitimitu si zabezpecil manzelstvom s Miriam, vnuckou Hyrkana II., neskorsie dal popravit aj vlastnu manzelku a synov. Jeho smrt roku 4 pred o. l. nikto nelutoval a jeho pohreb daj podnet k protirimskym vytrznostiam. V Herodesovom mene treba hladat slovnu parabolu Edom Rim, ktoru Zidia pouzivali dlho po jeho smrti. V casoch okolo pociatku obcianskeho letopoctu bola Judea velmi "horucou" podou. Mnozstvo roznych politickych a duchovnych prudov stiepilo spolocnost na polemizujuce fragmenty. Zmienime sa na tomto mieste o Farizejoch, ktorych ludova slovesnost dnes oznacuje za pokrytcov. Toto oznacenie je nespravodlive. Farizeji hladali trvale hodnoty. Takto sa priblizili k doslednemu ponimaniu nabozenstva vcetne jeho formalnej stranky. Mali znacny vplyv aj v Sanhedriu, najvyssom sudnom dvore so 71 prisediacimi. Sanhedrin predstavoval autoritativnu sudnu instituciu. V dobe okolo pociatku letopoctu bol dozivotnym predsedom ucitel Gamaliel (meno Gamaliel sa opakovane vyskytuje u jeho potomkov, ktori zasadali v Sanhedrine). Gamaliel tiez patril k Farizejom a uctu k jeho osobe prejavuju do dnesnej doby tak Zidia, ako aj krestania. Jeho povest je jeden z dokazov nespravnosti spatneho hodnotenia Farizejov. Farizeji mali, rovnako ako spolocenstvo Esenov, svoj povod v makabejskych casoch. Grupovali sa zo spolocenstva zboznych (chasidov) (poznamka 1), ktory sa prvi uchylili do hor, aby si zachovali svoju nabozensku nezavislost. Po smrti Herodesa nastupili jeho traja synovia vo funkcii "tetrarchov", vladcov nad castou Judei. Krajina vsak stale predstavovala ohnisko nepokojov a Rim sa rozhodol pre priamu anexiu roku 6. Situaciu to pochopitelne len zhorsilo. Zidovsky lud sa citil dotknuty pritomnostou legii, ich orlov a inych znakov, ktore boli Zidovstvu cudzie. Pritomnost vojska a rozsiahle stavby prevadzane Rimanmi zatazovali hospodarstvo. Za tychto okolnosti sa mnozili pripady otvorenej rebelie so zbranou v ruke. Cela krajina sa ocitla na samom pokraji povstania za panovania sialeneho cisara Gajusa Caligulu, ktory ziadal postavit vlastnu sochu do jeruzalemskeho chramu. Zavrazdili ho vsak v Rime este prv (roku 41), ako bol rozkaz splneny a cely stat si na kratku dobu vydychol. Po Caligulovi prisla doba cisara Claudia, ktory rozumne vladol do roku 54, ale jeho naslednik, cisar Nero, patril k ludom Caligulovho razenia.