Za panovania Nera bol guvernerom Judei Gessius Florus. Jednal v linii svojho cisara, ponizoval a provokoval narod pri kazdej moznej prilezitosti. Dosledkom bolo povstanie Zidov roku 66. Bolo to obdobie vrcholu moci a sily Rimskej rise. Trestna expedicia vedena generalom Vespasianom a jeho synom Titom (neskorsie sa stali cisarmi) dobyla krajinu a po dlhom obliehani aj Jeruzalem. 656 rokov po zniceni Salamunovho chramu, 9. dna mesiaca Av roku 70 bol zapaleny a zniceny druhy chram. Chramove poklady a nenahraditelne umelecke diela boli ako korist odnesene do Rima a ulozene v rimskom chrame zasvatenom cisarovi Vespasianovi. (Znicene boli pri poziari roku 192 o. l.). Tazko pristupna pevnost Masada, branena zidovskymi vojakmi do poslednej kvapky krvi padla o tri roky neskorsie. Tak zanikli zvysky zidovskej statnosti, ktora sa obnovila az po 1878 rokoch (v roku 1948). Zanik statu vytvoril nove podmienky dalsej existencie zidovskeho naroda. Situacia bola ina, ako po zniceni prveho chramu, ked sa Zidia dostali do zajatia, ale zili spolocne. Po dobyti Jeruzalemu roku 70 sa zacala epocha diaspory, rozptylenia Zidov medzi ostatne narody sveta. Za to, ze sa nestratili a nezanikla ich nabozenska a narodna identita vdacime Farizejom, ktori zacali v Jabne mnoho storoci trvajucu pracu na tvorbe Talmudu. Prvym ucitelom a zakladatelom skoly v Jabne bol Jochanan ben Sakkaj, najmladsi zo ziakov ucitela Hilela. Jeho ziaci ho vyniesli v truhle z obliehaneho Jeruzalema a tak zachranili. Vespasian mu povolil zlozit rabinsku akademiu a zhromazdovat ucitelov a ziakov. Ben Sakkaj patril k veducim postavam farizejskeho hnutia, este pocas jestvovania chramu, zastupoval Farizejov na roznych diskusiach s inymi nabozenskymi skupinami. Bol aj zastupcom Simona ben Gamaliela, ktory patril k prominentom Sanhedrinu a veducim postavam protirimskeho povstania. Jochanan ben Sakkaj predstavoval teda pre Zidov autoritu, ale aj tak mu mnohi sucasnici vycitali jeho vztah k Vespasianovi a jeho utek z obliehaneho Jeruzalema. Z toho dovodu sa viaceri vynikajuci znalci Tory odmietli pripojit k akademii v Jabne a usadili sa v Galilei. Az po prichode Rabbana Gamaliela, ktory bol synom Simona ben Gamaliela sa stala Jabne vseobecne uznanym centrom palestinskeho aj diasporickeho Zidovstva. Pracovali tu kapacity ako Elieser ben Hyrkanos, Eleasar ben Asarja, rabi Josua alebo rabi Akiba. Nastup Gamaliela sa uskutocnil az roku 96 o. l. po smrti posledneho z Flaviovskych cisarov Domitiana. Vtedy uznali Rimania Sanhedrin a Akademiu v Jabne de facto a do istej miery aj de iure. Cielom Sakkaja a Gamaliela bolo vybudovanie organizovanej zidovskej spolocnosti, ktora by sa riadila prikazmi Tory. V tom case znacna cast zidovskej tradicie (ustna tradicia) nebola este fixovana v pisomnej podobe. Ucenci sa snazili o krystalizaciu ucenia a jeho zachytenie v jasnej a zrozumitelnej forme. Bolo to budovanie pravnej tradicie, ktora mala v buducnosti riadit zivoty Zidov. Gamaliel zaviedol v zlozitej spolocenskej atmosfere prisnu disciplinu, pozadoval vacsinove rozhodnutia, ktorym sa mensina alebo jeden osamoteny ucenec musel podriadit. Toto pravidlo sa raz obratilo proti nemu samemu, ked rabini pocas jedneho sporu odhlasovali zosadenie Gamaliela z funkcie patriarchu a na jeho meisto vymenovali Eleazara ben Asarju.