Dejiny judaizmu

Najstarsie dejiny Zidovskeho naroda su popisane v Tore a dalsich biblickych knihach. Z hladiska historickeho je potrebne konstatovat, ze medzi popismi historickych dejov v Biblii a historiou, pripadne archeologiou nie je zasadny spor. Naopak, velakrat sa zdoraznilo, ze mnohe archeologicke objavy su "prekvapujucim" potvrdenim biblickych textov. Biblicky styl pisania je velmi osobitny, jeho sucastou su popisy tazko zlucitelne s ateistickym a racionalistickym myslenim mnohych ludi. Pokusime sa preto eliminovat tieto popisy a strucne popisat dejiny zidovskeho naroda. Za pociatok zidovskych dejin mozeme zvolit dobu asi 1700 az 2000 rokov pred pociatkom obcianskeho letopoctu, v ktorej zil Abraham, zakladatel a patriarcha Zidovstva. (Rodokmen patriarchov je v kapitole Zaklady Judaizmu.) Abraham a jeho nasledovnici vytrvale, priam tvrdosijne hlasali a dodnes hlasaju ideu jedineho a nepoznatelneho Boha, Tvorcu sveta aj cloveka. Mozeme ich povazovat za prvych monoteistov. Biblia popisuje Abrahama a jeho potomkov ako kocovnikov putujucich spolu so svojimi stadami dobytka pustou. Do oblasti Palestiny prenikli od juhu a superili o vladu nad tymto uzemim s mnohymi inymi narodmi. Tato perioda, v ktorej Abrahamovi potomci viac alebo menej uspesne obhajili svoje uzemie trvala niekolko sto rokov. Potom sa v dosledku hladu presunuli do Egypta. Vladcovia Egypta, faraoni ich spociatku nechali usadit sa v oblasti Gosenu, kde Izraeliti zili separovane od Egyptanov. Tento stav sa vsak po niekolkych generaciach zmenil a egyptski panovnici nutili Izraelitov pracovat na stavbach a pri vyrobe tehal. Ich polozenie sa tak zhorsilo, ze sa rozhodli vratit do svojej starej vlasti. Navrat sa udial pod vedenim Mojzisa asi 1300 rokov pred o. l. Celkova doba pobytu v Egypte bola 430 rokov a po ich uplynuti sa z maleho poctu Izraelcanov stal skutocny narod. Seria priaznivych okolnosti podmienila uspesny odchod z Egypta a utuzila pocit narodnej spolupatricnosti Zidov, ktori sa dostali do povodnej vlasti nepriamo, po dlhom putovani cez pust. Mojzis stojaci na cele ludu pocas celeho putovania na pusti bol a je najvacsou postavou zidovskych dejin. Z hladiska ludskeho bol osamely, co podciarkuje aj jeho smrt a do dnesnych dni nezname miesto jeho hrobu. Pocas svojho 120-rocneho zivota posobil ako osloboditel, zakonodarca a vychovavatel. Roky, ktore Izraelcania stravili s Mojzisom na pusti boli skolou naroda, jednou z mnohych, ktore historia dala Zidom, ale tou najdolezitejsou. Su to zaroven roky v ktorych zidovsky narod prijal svoj moralny kodex. Tradicia popisuje tuto udalost, ako zjavenie na hore Sinaj spojene s prijatim mravnych zakonov, ktorych strucnym zhrnutim je Desatoro prikazani. Tento kodex ostal v platnosti pocas jestvovania celych dejin az do dnesnych dni a stal sa zakladom etiky ludstva.

Navrat Zidov do povodnej vlasti je poznaceny sustavnymi vojnami s okolitymi kmenmi a narodmi, Zidia vsak uhajili svoju vlast a upevnili si svoje postavenie. Biblicka historia tychto cias zdoraznuje, ze ohrozenie naroda malo dva aspekty, fyzicky a mravny. Okolite narody, hlavne susedny Kanancania boli mravne aj kulturne zaostali, prinasali svojim bozstvam ludske obete a holdovali surovym obycajom. Z tohoto dovodu pozadovali veduce osobnosti zidovskeho naroda, zidovski proroci, uzavrety narodny a nabozensky zivot. Ako uz bolo spomenute, nebolo v tom case rozdielu medzi nabozenskym a narodnym aspektom Zidovstva, oba splyvali. Statna forma v tychto casoch mala velmi volnu strukturu. O dolezitych otazkach sa rozhodovalo kolektivne, pripadne sa akceptovala mienka ludi s prirodzenou autoritou. Tato forma "vlady" jestvovala aj v casoch, ked v okolitych statoch "fungovali" kralovske dynastie. Zidia si zvolili kralovsku formu vlady ovela neskor. Prvym izraelskym kralom sa stal biblicky Saul (1020 - 1004 pred o. l.), ktory vynikol v boji s Filistincami. Nasledoval ho popularny David (1004 - 965), najvyznamnejsi kral zidovskej historie. Za jeho panovania dosiahlo kralovstvo vrchol moci. Po nom nastupil jeho syn Salamun (967 - 928). Snazil sa zmiernit protiklady medzi kocovnym hospodarstvom na juhu a stabilnym polnohospodarstvom na severe. Na vzostup moci susednych statov, hlavne egyptskej velmoci reagoval Salamun sikovnou zahranicnou politikou. Nabozensky zivot upevnil vystavbou centralneho kultoveho miesta Zidovstva, jeruzalemskeho chramu na hore Sion. Salamunovo meno sa v dejinach spaja s mudrostou a rozhladenostou. Napriek predvidavej politike Salamuna sa jeho nastupcom nepodarilo udrzat jednotu kralovstva. Doslo k rozstipeniu na severnu cast (Izrael) s hlavnym mestom Samariou a juznu cast (Judea) s hlavnym mestom Jeruzalemom. Rozstiepenie bolo vyvolane rastucim vplyvom susednych velmoci Egypta a Asyrie medzi ktorymi sa nachadzalo uzemie obyvane Zidmi. Severne kralovstvo zaniklo roku 722 pred o. l. po trojrocnom obliehani Samarie Asyrcanmi a tym sa zaroven konci stopa desiatich izraelskych kmenov, ktorych osud sa stal v minulosti predmetom mnohych uvah. Po case etnicky splynuli s Asyrcanmi. V juznom kralovstve, Judei ostal cely kmen Juda a vacsina prislusnikov kmena Levi. Doba medzi zanikom Izraela a neskorsim zanikom Judei je poznamenana posobenim prorokov, vysoko nadpriemernych jedincov, ktori tvoria neopakovatelnu sucast zidovskych aj svetovych dejin. Proroci dvihali svoj hlas a nemilosrdne karhali vladnuce vrstvy aj prosty lud za porusovanie Zakona.

Snad nikde inde v dejinach neboli vypovedane tak tvrde a kriticke slova, aj ked spojene s porozumenim, na adresu vlastneho naroda. Proroci boli pozehnanim naroda, jeho skutocnou inteligenciou, dusili pychu namyslenych, verejne karhali nespravodlivost a v dobach zufalstva ozivovali nadej. Tak napriklad v najhorsich casoch obliehania Jeruzalema kupil prorok Jeremias dedicnu vinicu svojho pribuzneho za normalnu cenu a demonstroval tak svoju doveru v buducnost. Judea jestvovala este poldruha storocia po zaniku Izraela. Zaznamenani su pocetni krali z roznych dynastii. Jej zanik suvisi s mocenskym bojom medzi Egyptom a Asyriou. Spociatku sa dostala krajina do mocenskej sfery Egypta, neskorsie ju dobyl Asyrsky kral Nabuchodonozor (597 pred o. l.) a odvliekol cast obyvatelov do hlavneho mesta rise, Babylonu. Druhy vpad toho isteho panovnika o 11 rokov neskorsie znamenal zanik statu aj znicenie hlavneho mesta Jeruzalemu. Salamunov chram bol zniceny a jeho poklady vyrabovane 9. dna mesiaca Av roku 586 pred pociatkom letopoctu. Skoro cele obyvatelstvo, ktore prezilo vojnu a obliehanie bolo odvlecene do babylonskeho zajatia, ostala len cast vidieckeho obyvatelstva. Este po pade Jeruzalema tlela v prorokovi Jeremiasovi nadej na znovuvystavbu krajiny, ktorej spravou bol povereny Nabuchodonozorov poverenec Gedalja. Gedalja sa snazil previest pozemkovu reformu v prospech rolnikov obrabajucich podu, ale jeho politika bola obmedzena uzkym priestorom medzi obhajobou narodnych zaujmov a kolaboraciou. Napokon bol zavrazdeny fanatikom s menom Izmael ben Netanja, ktory pochadzal z kralovskej rodiny. Tym sa znicili posledne moznosti na obnovu mieroveho zivota. Zo strachu pred odvetou Asyrcanov za Gedaljovo zavrazdenie usla skupina obyvatelov do Egypta. Zobrali so sebou, pravdepodobne nasilim aj proroka Jeremiasa, kde sa nam jeho stopy stracaju [34]. Tragediu Gedaljovej smrti si Zidia kazdorocne pripominaju postom, ktory pripada na prvy den po Ros Hasana (3. Tisri). Zborenim chramu a odvlecenim podstatnej casti obyvatelstva sa zacina nova perioda zidovskych dejin. Charakterizuje ju posuv kultury, tradicie a nabozenstva z vonkajsich (statnych) na vnutorne (duchovne) formy. Nestalo sa to automaticky ani lahko. Nabozenstvo, ktore sa opieralo o presne stanoveny kult a obrady v chrame muselo zaniknut alebo transformovat svoje vonkajsie formy. Ze k tejto transformacii doslo, je zasluha knazov a prorokov. Dokazali zachovat a rozvijat podstatne formy Judaizmu napriek zniceniu narodne - nabozenskeho statu. Inak povedane, zidovsky stat bol zniceny, ale tradicie, kultura a nabozensky zivot sa konal nezmensenou intenzitou. Miesto chramu vznikli synagogy, miesto prinasania obeti sa modlilo. V synagogach sa miesto obeti kladli na stol zvitky Tory. Zacalo sa masove studium Zakona a polozil sa tak zaklad tradicie studia, ktora je ziva do dnesnych dni. Pocas babylonskeho zajatia zila vacsina odvlecenych Zidov v malo obyvanych oblastiach. Mali za ulohu ozivit hospodarstvo. Druha cast bola usadena v hlavnom meste, tam sa uplatnili prevazne kvalifikovani remeselnici pracujuci na reprezentacnych stavbach. Zidovske obyvatelstvo povazovalo spociatku svoje postavenie za docasne, cakali na porazku asyrskej rise a svoj navrat do Jeruzalema.

Po niekolkych rokoch tieto pocity ustupili do pozadia, znicenie chramu sa zacalo povazovat za trest Hospodina, objavili sa prvky kulturnej asimilacie. V obdobi zajatia zacali pouzivat Zidia ako komunikacny jazyk aramejcinu, davali svojim detom babylonske mena, prevzali nazvy mesiacov, ktore sa pouzivaju do dnesnych dni. Babylonske zajatie trvalo 50 rokov. Potom sa naplnili povodne tuzby odvlecenych Zidov. Babylonsku risu roku 538 pred o. l. rychlo a pomerne lahko premohol perzky kral Cyrus (Kyros). Znacna cast obyvatelstva ho vitala ako osloboditela. Mal povest panovnika respektujuceho nabozenske prejavy svojich poddanych. Restauroval viacere v asyrii potlacane kulty a v ramci tejto politickej linie povolil zvlastnym ediktom navrat zidovskych obyvatelov, ktorych vyslovne poziadal, aby opatovne postavili zniceny chram. Slubil im aj financnu podporu, danove ulavy a vratenie vsetkych cennych kultovych predmetov ulupenych pri zniceni povodneho chramu. Navrat Zidov sa uskutocnil v niekolkych vlnach. Prvi repatrianti odisli z Babylonu uz roku 536 pred o. l. pod vedenim Zerubabela. Potom nasledovalo niekolko vkn navratu, najvacsia roku 521 pred o. l. za panovania krala Dariusa. Krajinu, ktoru si starsi ludia este zivo pamatali nasli moralne aj fyzicky zdevastovanu. Juh, vychod aj zapad krajiny bol zaplaveny cudzincami, na severe zili obyvatelia Samarie zmiesani s cudzincami. Repatriacne vlny smerovali do Jeruzalema. Spociatku bol postaveny len kamenny oltar, neskorsie (roku 520 pred o. l.) sa zacalo s vystavbou noveho (druheho) chramu. Slavnostne vysvatenie sa konalo roku 516 pred o. l. Proroci Nehemias a Ezdra, ktori patrili k neskorsim navratilcom z Babylonu videli podstatny problem rekonstrukcie narodneho zivota v moralnej oblasti. Obavali sa negativneho vplyvu praktik susednych narodov na Zidov. Z tohoto dovodu zakazovali zmiesane manzelstva medzi cudzincami a Zidmi a snazili sa o vytvorenie prevazne zidovskeho osidlenia Jeruzalema. Obnovil sa aj kultovy zivot. Vyznamnym aktom v obdobi druheho chramu bolo opatovne formalne vstupenie naroda do zvazku Hospodinom, ktore sa konalo roku 444 pred o. l. Podla tohoto zvazku sa narod zaviazal dodrziavat Zakon (Halachu) ustne tradovanu od cias zjavenia na hore Sinaj. Znamenalo to podstatnu zmenu oproti obdobiu prveho chramu, v ktorom sa kladol doraz na chramovu sluzbu. Ustne tradovana Halacha sa dotykala kazdodenneho zivota, regulovala socialne spravanie jednotlivcov. Poznanie nabozenskych predpisov sa rozsirilo z malej skupiny knazov na siroke vrstvy naroda. Da sa povedat, ze Zidovstvo sa tymto rozsirenim a upevnenim svojej zakladne zachranilo pred zanikom. Dalsie roky su totiz poznamenane helenizmom, ktoreho vplyvu podlahli skoro vsetky narody antickeho sveta. Zidovstvo vsak malo uz pevne pozicie. Biblicke knihy boli kanonizovane a zapisane v posvatnom hebrejskom jazyku aj v preklade do ludovo pouzivanej aramejciny. Vykrystalizoval sa narod s vysokou moralkou, bohatou kulturou a bezprikladnym vztahom ku kniham a studiu. Strucna rekapitulacia ukazuje, ze v tomto obdobi mali Zidia za sebou 1500 rokov svojej historie. Prezili eru kocovneho zivota, egyptsky utlak, putovanie pustou, dobu prorokov, vlastne kralovstvo, jeho delenie na Izrael a Judeu, zanik severnej a neskorsie aj juznej rise. Nasledovalo babylonske zajatie, navrat do vlasti, rekonstrukcia statu a chramu a vstup do obnoveneho zvazku s Hospodinom. Z dnesneho pohladu nemali za sebou este ani polovicu svojich dejin.

Dalsie roky historie Stredomoria oznacujeme, ako eru helenizacie. Pociatok ma vo vybojoch Alexandra Macedonskeho, ktory po roku 330 pred o. l. dobyl celu prednu Aziu vcetne Jeruzalema. Samotnu osobu Alexandra hodnoti zidovska tradicia pozitivne. V Jeruzaleme sa spraval slusne, respektoval miestne zvyky aj nabozenske citenie. Do chramu poslal dar, ale nevstupil do jeho priestorov. Dodnes je medzi Zidmi oblubene meno Alexander. Obrovska risa Alexandra Macedonskeho sa rozpadla po jeho predcasnej smrti. Nastupnicke staty boli zalozene na greckej kulture, ktora prenikala do vsetkych oblasti zivota. Za dobu helenizmu oznacuje historia obdobie rokov 330-63 pred o. l. Tato doba nesporne priniesla znacne pozitiva v oblasti kultury, vedy, ako aj v inych oblastiach zivota. Negativnou strankou greckej kultury bol komplikovany system mytologie, mnohobozstvo, nabozenska lahostajnost a napokon aj pestovanie kultu tela, ktory bol Zidom cudzi. Po stranke politickej bola Judea podriadena Ptolemajovskej risi, ktorej tazisko lezalo v Egypte. Urad velknaza zastaval miestodrzitel. Nabozenstvo nebolo potlacane, ale dochadzalo k istej kulturnej asimilacii s helenizmom. Vznikali zidovske obce v Alexandrii a inych mestach. Koncom obdobia helenizacie pouzivala znacna cast Zidov mimo Palestiny grectinu ako komunikacny jazyk. Vznikol preklad Biblie do grectiny, tzv Septuaginta, co znamena preklad 70-tich (v skutocnosti ich bolo 72) ucencov. V ramci svetskej vzdelanosti sa Zidia zoznamili s dielami greckej filozofie, hlavne s Platonom a Aristotelom. V oblasti zidovskeho statu bola kontinuita grecko - zidovskej symbiozy pretrhnuta Seleukidovcom s menom Antiochus Epifanes. Dobyl Palestinu (okolo roku 200 pred o. l.) a zaviedol nasilne pogrectovanie obyvatelstva. Zidovske nabozenstvo postavil mimo zakon a zneuctil chram. Casom to vyvolalo ozbrojene povstanie proti greckej okupacii krajiny. Na celo povstania sa postavila rodina, ktorej meno je v dejinach zname ako Makabejci. Po niekolkych rokov tazkych bojov bola krajina oslobodena a chram opatovne zasvateny (r. 165 pred o. l.). Udalosti tohoto obdobia si pripominame svatenim sviatku Chanuka. V krajine sa ujal moci jeden z Makabejcov - Simon Tharsi, zakladatel Hasmonejovskej dynastie. Pocas vlady Hasmonejovcov bol urad krala a velknaza integrovany v jednej osobe. Dynastia bola suatvne otriasana vnutornymi bojmi, ktorych vplyv oslaboval krajinu. Bolo to v case, ked rastol vyznam novej velmoci - Rima. Cela oblast vychodneho Stredomoria vcetne Judei sa dostava pod rimsky protektorat roku 64 pred o. l. , ked Pompeus vyhral bitku nad Mithradetom.

Priama pritomnost Rimanov v Jeruzaleme sa datuje o rok neskorsie (r. 63). Posledne zvysky vlady Hasmonejovcov nad krajinou sa koncia nastupom Herodesa Velkeho, Rimanmi podporovaneho Idumejcana. Idumejcania zili na juznej hranici Judei a ciastocne prijali Judaizmus, ale obyvatelstvo ich povazovalo za cudzincov. Herodes panoval ako tyran, dal vyvrazdit poslednych prislusnikov Hasmonejovskej rodiny a pocetnych politickych odporcov. Istu legitimitu si zabezpecil manzelstvom s Miriam, vnuckou Hyrkana II., neskorsie dal popravit aj vlastnu manzelku a synov. Jeho smrt roku 4 pred o. l. nikto nelutoval a jeho pohreb daj podnet k protirimskym vytrznostiam. V Herodesovom mene treba hladat slovnu parabolu Edom Rim, ktoru Zidia pouzivali dlho po jeho smrti. V casoch okolo pociatku obcianskeho letopoctu bola Judea velmi "horucou" podou. Mnozstvo roznych politickych a duchovnych prudov stiepilo spolocnost na polemizujuce fragmenty. Zmienime sa na tomto mieste o Farizejoch, ktorych ludova slovesnost dnes oznacuje za pokrytcov. Toto oznacenie je nespravodlive. Farizeji hladali trvale hodnoty. Takto sa priblizili k doslednemu ponimaniu nabozenstva vcetne jeho formalnej stranky. Mali znacny vplyv aj v Sanhedriu, najvyssom sudnom dvore so 71 prisediacimi. Sanhedrin predstavoval autoritativnu sudnu instituciu. V dobe okolo pociatku letopoctu bol dozivotnym predsedom ucitel Gamaliel (meno Gamaliel sa opakovane vyskytuje u jeho potomkov, ktori zasadali v Sanhedrine). Gamaliel tiez patril k Farizejom a uctu k jeho osobe prejavuju do dnesnej doby tak Zidia, ako aj krestania. Jeho povest je jeden z dokazov nespravnosti spatneho hodnotenia Farizejov. Farizeji mali, rovnako ako spolocenstvo Esenov, svoj povod v makabejskych casoch. Grupovali sa zo spolocenstva zboznych (chasidov) (poznamka 1), ktory sa prvi uchylili do hor, aby si zachovali svoju nabozensku nezavislost. Po smrti Herodesa nastupili jeho traja synovia vo funkcii "tetrarchov", vladcov nad castou Judei. Krajina vsak stale predstavovala ohnisko nepokojov a Rim sa rozhodol pre priamu anexiu roku 6. Situaciu to pochopitelne len zhorsilo. Zidovsky lud sa citil dotknuty pritomnostou legii, ich orlov a inych znakov, ktore boli Zidovstvu cudzie. Pritomnost vojska a rozsiahle stavby prevadzane Rimanmi zatazovali hospodarstvo. Za tychto okolnosti sa mnozili pripady otvorenej rebelie so zbranou v ruke. Cela krajina sa ocitla na samom pokraji povstania za panovania sialeneho cisara Gajusa Caligulu, ktory ziadal postavit vlastnu sochu do jeruzalemskeho chramu. Zavrazdili ho vsak v Rime este prv (roku 41), ako bol rozkaz splneny a cely stat si na kratku dobu vydychol. Po Caligulovi prisla doba cisara Claudia, ktory rozumne vladol do roku 54, ale jeho naslednik, cisar Nero, patril k ludom Caligulovho razenia.

Za panovania Nera bol guvernerom Judei Gessius Florus. Jednal v linii svojho cisara, ponizoval a provokoval narod pri kazdej moznej prilezitosti. Dosledkom bolo povstanie Zidov roku 66. Bolo to obdobie vrcholu moci a sily Rimskej rise. Trestna expedicia vedena generalom Vespasianom a jeho synom Titom (neskorsie sa stali cisarmi) dobyla krajinu a po dlhom obliehani aj Jeruzalem. 656 rokov po zniceni Salamunovho chramu, 9. dna mesiaca Av roku 70 bol zapaleny a zniceny druhy chram. Chramove poklady a nenahraditelne umelecke diela boli ako korist odnesene do Rima a ulozene v rimskom chrame zasvatenom cisarovi Vespasianovi. (Znicene boli pri poziari roku 192 o. l.). Tazko pristupna pevnost Masada, branena zidovskymi vojakmi do poslednej kvapky krvi padla o tri roky neskorsie. Tak zanikli zvysky zidovskej statnosti, ktora sa obnovila az po 1878 rokoch (v roku 1948). Zanik statu vytvoril nove podmienky dalsej existencie zidovskeho naroda. Situacia bola ina, ako po zniceni prveho chramu, ked sa Zidia dostali do zajatia, ale zili spolocne. Po dobyti Jeruzalemu roku 70 sa zacala epocha diaspory, rozptylenia Zidov medzi ostatne narody sveta. Za to, ze sa nestratili a nezanikla ich nabozenska a narodna identita vdacime Farizejom, ktori zacali v Jabne mnoho storoci trvajucu pracu na tvorbe Talmudu. Prvym ucitelom a zakladatelom skoly v Jabne bol Jochanan ben Sakkaj, najmladsi zo ziakov ucitela Hilela. Jeho ziaci ho vyniesli v truhle z obliehaneho Jeruzalema a tak zachranili. Vespasian mu povolil zlozit rabinsku akademiu a zhromazdovat ucitelov a ziakov. Ben Sakkaj patril k veducim postavam farizejskeho hnutia, este pocas jestvovania chramu, zastupoval Farizejov na roznych diskusiach s inymi nabozenskymi skupinami. Bol aj zastupcom Simona ben Gamaliela, ktory patril k prominentom Sanhedrinu a veducim postavam protirimskeho povstania. Jochanan ben Sakkaj predstavoval teda pre Zidov autoritu, ale aj tak mu mnohi sucasnici vycitali jeho vztah k Vespasianovi a jeho utek z obliehaneho Jeruzalema. Z toho dovodu sa viaceri vynikajuci znalci Tory odmietli pripojit k akademii v Jabne a usadili sa v Galilei. Az po prichode Rabbana Gamaliela, ktory bol synom Simona ben Gamaliela sa stala Jabne vseobecne uznanym centrom palestinskeho aj diasporickeho Zidovstva. Pracovali tu kapacity ako Elieser ben Hyrkanos, Eleasar ben Asarja, rabi Josua alebo rabi Akiba. Nastup Gamaliela sa uskutocnil az roku 96 o. l. po smrti posledneho z Flaviovskych cisarov Domitiana. Vtedy uznali Rimania Sanhedrin a Akademiu v Jabne de facto a do istej miery aj de iure. Cielom Sakkaja a Gamaliela bolo vybudovanie organizovanej zidovskej spolocnosti, ktora by sa riadila prikazmi Tory. V tom case znacna cast zidovskej tradicie (ustna tradicia) nebola este fixovana v pisomnej podobe. Ucenci sa snazili o krystalizaciu ucenia a jeho zachytenie v jasnej a zrozumitelnej forme. Bolo to budovanie pravnej tradicie, ktora mala v buducnosti riadit zivoty Zidov. Gamaliel zaviedol v zlozitej spolocenskej atmosfere prisnu disciplinu, pozadoval vacsinove rozhodnutia, ktorym sa mensina alebo jeden osamoteny ucenec musel podriadit. Toto pravidlo sa raz obratilo proti nemu samemu, ked rabini pocas jedneho sporu odhlasovali zosadenie Gamaliela z funkcie patriarchu a na jeho meisto vymenovali Eleazara ben Asarju.

Po vyrieseni sporu sa stal hlavou akademie opat Gamaliel a jeho zastupcom Eleasar ben Asarja. Centrum v Jabne malo aj sudnu pravomoc vo veciach tykajucich sa zidovskeho obyvatelstva, tak v Palestine, ako aj v diaspore. Tretou dolezitou funkciou bolo vyberanie dani, z ktorych cast si Sanhedrin ponechaval na vlastnu potrebu, zvysok odvadzal rimskym uradom. Sanhedrin zasadal v Jabne az do Bar Kochbovho povstania roku 132. Na jeho pode sa stanovili do dnesnych dni platne zvyky, liturgia, dnesny sposob oslavy Pesachu, zvyky a usporiadanie sederovej vecere, post na deviaty den mesiaca Av, tu sa rozhodlo o pridani devatnasteho pozehnania (distancovanie sa od heretikov) do modlitby "smone esre". Bolo to v obdobi, ked sa zacala separacia medzi Zidmi a krestanmi. Jednym z kulturnych vykonov akademie bol aj novy preklad Tory z hebrejciny do grectiny. Autorom prekladu bol Aquilas von Pontus, rimsky aristokrat, ktory najprv prijal krestanstvo a potom konvertoval k Zidovstvu. Patril k ziakom Gamaliela. Preklad robil pod dohladom ucencov akademie a snazil sa, aby jeho preklad zodpovedal duchu halachickeho aj hagadickeho vykladu Tory. Pontusov preklad sa stal uzivany a vytlacil starsiu septuagintu (ktoru prevzala a kanonizovala katolicka cirkev). Ako sa tvorila v Jabne Misna a ako postupovali prace na vytvarani Talmudu v Babylone, Palestine a inych krajinach je opisane na inom mieste tejto knihy, v kapitole Talmud. Sledujme zatial dalsie osudy zidovskeho obyvatelstva Judei pod panstvom Rima. Aj po zniceni chramu ostavala Judea miestom. kde sa rimska moc sustavne stretavala s prejavmi nespokojnosti obyvatelstva. Zidia sa nijako nesnazili stat Rimanmi, tak ako sa prv nasnazili stat Grekmi, Perzanmi alebo Egyptanmi. Trvalo znacny cas, pokial si Rimske urady uvedomili vyznam skol pre zachovanie narodnej identity a zakazali ich dalsiu cinnost. Medzicasom doslo k povstaniu za cisara Trajana (roku 116), ktore bolo rychlo potlacene a o 15 rokov neskorsie k prenasledovaniu zrovnatelnemu s vladou Antiochusa Epifanesa. Reakciou bolo povstanie Simona Bar-Kochbu, ktore po tri roky vzdorovalo presile Rima (132 - 135). Zidia vkladali do Bar-Kochbu az mesiasske nadeje, ale jeho vojska boli roku 135 porazene pri Betare. Pocas dalsich rokov vlady Hadriana bolo Zidom zakazane vstupit do Jeruzalemu, studovat Toru, prevadzat obriezku a vsestranne bolo obmedzene praktizovanie zidovskej viery. V tomto obdobi sa stali mucednikmi viery uz nie bojovni Zeloti, ale umierneni vedci, znalci Zakona a vykladaci Halachy. Mnohi z Tanaitov (rabi Akiba, rabi Meier) skoncili zivot na rimskych popraviskach. Pre Rimanov vsak bolo uz neskoro. Cas, ked sa dali duchovne zaklady zidovstva znicit uz presiel. Talmudicke ucilistia kvitli v Babylone, Misna sa tvorila napriek zakazom a Zidovstvo sa stahovalo do ilegality.

Jestvuju seriozne domnienky historikov, ze pocas zidovsko-rimskych vojen v rokoch 70 a 135 zanikla rozsiahla literatura, ale Biblia sa zachranila a nadobudla klucovu dolezitost pre existenciu Zidov v diaspore. Po niekolkych rokov prenasledovania sa situacia zmiernila. Za cisara Antoniusa Piusa (vladol v rokoch 138 - 161) zacali pracovat niektore zidovske institucie, ale k obcasnym alebo miestnym prenasledovaniam dochadzalo stale. Druhe zlepsenie zivota zidovskeho obyvatelstva v Rimskej risi prinieslo panovanie dynastie Severovcov. Tento cisarsky rod pochadzal z Orientu a mal zmysel pre nabozensky synkretizmus. Severovci sa snazili spoznat a zblizit sa so vsetkymi nabozenstvami Rise. V privatnych pristoroch cisara Alexandra Severa (vladol v rokoch 222-235) sa nachadzali vedla seba sochy Abrahama, Jezisa Krista, Apolonia, ako aj sochy postav z inych kultov. Zo zidovskych pramenov je zname, ze vztah medzi Sanhedrinom a cisarskym dvorom bol vylozene priatelsky. Za Severovcov vzniklo niekolko synagog venovanych vladnucim cisarom. Takuto poctu Zidia nepreukazali ziadnemu cisarovi od zburania druheho chramu. Ku koncu tretieho storocia vladla v celej Rimskej risi anarchia. Aj v Palestine, predovsetkym na vidieku sa zhorsovala situacia. Dane sa stavali neunosne. Viedlo to k exodu zidovskeho obyvatelstva, ktore sa nedokazalo uzivit z pody. Proti tomuto fenomenu bojovali rabini a ucenci Sanhedrinu, ale marne. Vseobecne udelenie rimskeho obcianstva pre skoro vsetkych slobodnych obcanov (teda nie pre otrokov) sa datuje od roku 212. Viedlo to k rozdeleniu spolocnosti na bohatych (honestiores) a nemajetnych (humiliores). Stanovilo to rimske pravo. Pre bohatych vyplynuli zo zakona privilegia, ale aj povinnosti. K povinnostiam patrilo prevzatie mestskych uradnych funkcii, ktore boli spojene s vlastnymi vydavkami, ale aj s obetovanim na oltar uradne uznanych ochrannych bohov. Posledna povinnost bola pre Zidov neakceptovatelna. V halachickych predpisoch vzniklych v tretom storoci o. l. sa pise, ze Zid, ktory sa ocitne v spomenutej situacii ma pravo emigrovat. Mnohi tak urobili. Ti, ktori ostali sa museli potykat s dalsim problemom. Podla spomenuteho rimskeho prava platili ine zakony pre bohatych a ine pre chudobnych. Zidovska spolocnost bola socialne prave tak rozdelena, ako kazda ina. Ale podla predpisov halachy, ktora bola pre Zidov zavazna, vyslovne platilo, ze vsetci Zidia su si rovni bez ohladu na socialne postavenie. Bol to jeden z mnohych pripadov, ked sa Zidia museli rozhodnut, ci budu akceptovat obciansky zakonnik alebo halachu. V suvislosti s trvalym bojom medzi Rimskou risou a perzkymi Sasanidovcami o ovladnutie Blizkeho vychodu boli zidovski predstavitelia aj obyvatelstvo postaveni pred rozhodnutie, ku komu sa pripoja. Sympatie Zidov neboli jednoznacne. Rimsky utlak, protizidovske zakony a spomienka na zniceny chram posilnovala ich sympatie k Perzkej risi, ale na druhej strane boli informovani aj o zivote zidovskej komunity pod Sasanidovcami.

Statnym nabozenstvom Perzkej rise bol manicheizmus odvodeny od zakladatela Zoroastera (Zarathustru). Aj v Perzii sa striedali obdobia nabozenskej tolerancie a utlaku, aj tu poznali protizidovske edikty. Prvy vojensky utok Perzie proti Rimanom viedol kral Ardasir v rokoch 222 az 223. Bojovalo sa s prestavkami az do 6. storocia. V tejto dlhej a pomalej vojne sa mnohe uzemia ocitli opakovane pod vladou jednej alebo druhej velmoci. Antiochia bola styrikrat dobyta a vyrabovana. Zidovske komunity v postihnutych krajinach si uvedomovali, ze sa ocitli "medzi dvomi kamenmi", ktore ich mozu rozdrvit. Samotna Palestina nebola vojensky zasiahnuta, ale vojna sa stale viedla na jej hraniciach. V obdobi rimsko - perzkych vojen vzniklo nezavisle kralovstvo Palmira (v rokoch 260 - 272). Povodne to bola len pustna oaza obyvana zmiesanou skupinou obyvatelov - Arabov, Zidov a Perzanov. Vladnuca vrstva bola arabska, Zidia vsak mali silny vplyv na politiku kralovstva. Prvym kralom Palmire bol Odeanathus, ktory vladol pod ochranou Rimanov. Jeho manzelka a nastupkyna na trone, kralovna Zenobia (267 - 272) rozsirila svoju moc aj na uzemie Syrie. O kralovne Zenobii vyslovili krestanske dobove pramene domnienky, ze bola Zidovka. Je to nepochybne len legenda a jej vznik suvisi so skutocnostou, ze na jej dvore bolo vela zidovskych uradnikov a poradcov a aj so sympatiami, ktore preukazovala voci Zidom. Nepodlozene tvrdenia o zidovskom povode vladcov na zaklade ich sympatii k Zidom sa v dejinach casto opakuju a neraz sa s nimi mozeme stretnut aj v sucasnosti. Pomery v Rimskej risi sa stabilizovali az za cisara Diokleciana (284 - 305). Je to obdobie, ked sa dostava do popredia nova moc - krestanska cirkev. Este neziskala dominantne postavenie v Risi, ale jej vplyv neustale stupal a tym sa zaroven menilo postavenie zidovskeho obyvatelstva. Rimska risa sice opakovane bojovala proti Zidom, znicila zidovsky stat a potlacila viacere revolty, vyniesla mnozstvo protizidovskych zakonov, ale v pozadi vsetkych tychto opatreni boli mocensko politicke ciele. Rimania v principe uznavali narodne nabozenstva a zidovske nabozenstvo chapali tiez, ako narodne. Okrem toho, v prvych storociach obcianskeho letopoctu nerozlisovali Zidov od krestanov. V historickej literature je dnes viac reflektovane prenasledovanie krestanov v Rimskej risi, ale pre Rimanov predstavovali krestania len jednu zidovsku sektu. Separacia medzi Zidmi a krestanmi, ktora sa zacala az v druhom storoci o. l. este nebola dokoncena. Je pravdepodobne, ze podstatna vacsina rannych krestanov by sa sama oznacila za Zidov. Nezaangazovany pohlad Rimana na Zidov a krestanov si nevsimal rozdiel medzi cistym monoteizmom a trojjedinostou Boha. Pokial bol Rim "pohansky", tato otazka prakticky orientovanych Rimanov nezaujimala.

S rastucou mocou krestanskej cirkvi sa otazka "Zid alebo krestan?" stala velmi vyznamnou. Krestanska cirkev priniesla nieco nove, co sa pre Zidov v buducnosti malo stat priam "nocnou morou" - ideologicke dovody pre protizidovske postoje. Ranna cirkev sa snazila o postavenie hegemona v nabozenskej oblasti. V prvom rade bojovala za rozsirenie krestanstva a za jeho uznanie ako jedineho statneho nabozenstva. Samotne jestvovanie zidovskej viery cirkev nazakazovala, ale vyhradila v ramci svojej ideologickej doktriny pre Zidov miesto na okraji spolocnosti. Najvyznamnejsi cirkevny myslitel pozdnej rimskej doby Augustinus Aurelius (354 - 430) (neskorsie kanonizovany) povazoval Zidov za buducich svedkov "pravdivosti ucenia krestanov". Vplyv cirkvi sa prejavoval aj v protizidovskom zakonodarstve. Dalsim predmetom sporu medzi cirkvou a Zidmi bola poziadavka, aby Palestina, ktoru cirkev oznacila, ako "Svatu zem" patrila cela do jej vlastnictva. Bolo to v case, ked vacsinu vidieckeho obyvatelstva Palestiny tvorili este Zidia. Zaznamenane su pokusy zidovskeho obyvatelstva, ktore sa snazilo chranit sa pred narastajucim privalom krestanstva a stavbou krestanskych kostolov. Branili sa administrativnymi opatreniami a obstrukciami, ale ich snaha bola neuspesna. Uz za zivota matky cisara Konstantina, Heleny bolo postavenych mnoho krestanskych kostolov v zidovskych mestach (Jeruzalem, Betlehem, Tiberias). Aj demograficka struktura obyvatelstva sa menila v neprospech Zidov. Bolo to sposobene vojenskou reformou cisara Diokleciana, ktory vytvoril pohranicne vojenske posadky a po skonceni sluzby prideloval vysluzilym vojakom pozemky v blizkosti miesta sluzby. V Palestine to viedlo k vytvaraniu novych krestanskych sidlisk. Statnym nabozenstvom Rimskej rise sa stalo krestanstvo az za cisara Konstantina (roku 337), ktory sa tesne pred smrtou nechal pokrstit. Uz pocas jeho zivota ziskala krestanska cirkev dominantne postavenie v risi. Mala vplyv aj na politicke rozhodnutia statneho aparatu a iniciovala mnozstvo protizidovskych zakonov. V duchu Konstantinovej vlady sa nieslo aj panovanie jeho syna Konstantiusa (337 - 361), ktory bol babkou v rukach cirkevnych poradcov. Za jeho panovania sa konverzia na zidovsku vieru stala protizakonnym aktom, uradne sa zabranilo zidovskym putnikom vstupit na podu Palestiny a zakazala sa komunikacia medzi zidovskymi obcami. V ediktoch, ktore cisar podpisal sa poprvykrat objavili vulgarne oznacenia Zidov, ako "odpornych kacirov", "zavrzeniahodnej sekty" a pod. Jazyk tychto ediktov sa preniesol do neskorsieho protizidovskeho zakonodarstva. Po prijati krestanstva za statne nabozenstvo sa postavenie Zidov v oboch castiach Rimskej rise zhorsilo. Mlada krestanska cirkev zabudla na svoj zidovsky povod a videla v Zidoch nepriatelov. Postavenie Zidov sa na kratku dobu zlepsilo za panovania cisara Juliana (361 - 363), znameho ako Julian Apostata (Odpadlik). Julian sa pokusil o restauraciu predkrestanskych pomerov v Rime, obnovil stare kulty a krestanom vyhradil rolu jednej cirkvi z mnohych. Jeho pokus bol odsudeny na neuspech, krestanstvo malo v state uz pevne a rozvetvene korene, sirilo sa dalej bez ohladu na cisarske vynosy a nariadenia. V suvislosti so svojou protikrestanskou politikou bol Julian voci Zidom priatelsky nakloneny, uvazoval dokonca o vystavbe tretieho chramu v Jeruzaleme. Za tymto ucelom dovolil zbierat peniaze od Zidov a vymenoval cisarskeho zmocnenca pre stavbu. Nie je dochovane, ako na tuto iniciativu reagoval Sanhedrin, ale jeho predstavitelom muselo byt jasne krehke postavenie bezdetneho cisara, ktoreho okolie bolo plne krestanskych uradnikov a ktoreho nariadenia krestanska cirkev uspesne sabotovala. Skoro sa ukazalo, ze Julianova iniciativa bola len predsmrtnym gestom.

Roku 363 Julian umiera, pravdepodobne zavrazdeny krestanskym vojakom. Po jeho smrti sa obnovilo majoritne postavenie krestanstva v risi a protizidovske zakonodarstvo. Postavenie Zidov bolo relativne lepsie vtedy, ked fungoval silny stat a autorita cisara nebola spochybnovana. Pocas vlady slabych a manipulovanych cisarov silnela protizidovska pozicia krestanskej cirkvi. Uvedenu skutocnost dokumentuje udalost z roku 388. Vtedy doslo v malom meste na brehu Eufratu k protizidovskym vytrznostiam a k vypaleniu miestnej synagogy. Za celu akciu niesol zodpovednost miestny biskup. Rimsky miestodrzitel sa neodvazil vynnika potrestat, ale rovnako mal strach odlozit pripad ad acta. Zvolil si neutralnu cestu a predlozil pripad na posudenie cisarovi do Rima. Cisar Theodosius I. (379 - 395) dal biskupovi mierny trest - nariadil mu obnovit vypalenu synagogu. V tejto faze zasiahol do veci milansky biskup Ambrosius. Protestoval proti rozhodnutiu cisara a prostrednictvom kazni a natlaku cirkevnych hodnostarov dosiahol, ze cisar verejne odvolal svoje povodne rozhodnutie. Uz bolo pisane, ze v prvych storociach letopoctu fungoval v Palestine sudny dvor - Sanhedrin, ktory prevzal zvysky autority niekedajsieho zidovskeho statu. Hlavou Sanhedria bol "Nassi" (Patriarcha). Patriarcha bol uznany, pripadne trpeny rimskymi uradmi. Patriarchovia vyberali dane od Zidov v risi aj mimo nej. Umoznovalo im to udrziavat istu vonkajsiu okazalost uradu. Jeden z "Cirkevnych otcov", Origenes sa v rokoch svojho pobytu v Palestine (229 - 253) stykal s rodinou Patriarchu a popisal ho, ako osobu pozivajucu kralovske privilegia. Sanhedrium malo sudnu moc v nabozenskych aj svetskych veciach a urcovalo kalendar. Patriarchovia odvodzovali povod od Hilela (ktory podla tradicie pochadzal z Davidovho rodu), ale dokazane je len potomstvo od Gamaliela (prveho), ktoreho meno sa v dynastii casto opakuje. Poslednym patriarchom je Gamaliel VI. V roku 425 urad v Palestine definitivne zanikol. V pozadi zaniku uradu bol opat krestansky vplyv. Cirkev sa davno prv dozadovala zrusenia uradu zidovskeho Patriarchu. Hlavnym dovodom bolo prave spomenute odvodzovanie povodu Patriarchu ako potomka Davidovho. Toto tvrdenie vyvolavalo ziarlivost krestanskej cirkvi, ktora ucila, ze Kristus pochadza z Davidovho rodu. Jestvovanie ziveho a uradne puncovaneho "potomka Davidovho" povazovala za neziaducu konkurenciu. V case zaniku patriarchatu hrali uz zidovske komunity v Babylone, presnejsie v Sasanidovskej risi, veducu rolu a palestinske zidovstvo sa ocitlo v postaveni "druhych husli". V Babylone vznikli aj dve skoly - akademie. Zalozili ich ziaci Jehudu Ha Nassiho a to Abba Areka, nazvany v Talmude Rav a Mar Samuel Jarnichaj, strucne len Samuel alebo Mar (Pan). Prvy viedol akademiu v Sure nad Eufratom, druhy bol veduci akademie v meste Nehardea. Samuel Jarnichaj zaviedol do akademie aj svetske predmety studia, ako lekarstvo a hvezdarstvo. Akademia v Nehardea bola roku 261 o. l. znicena po dobyti mesta vladcom Palmiry kralom Odainathom. Jej funkciu prevzala akademia v meste Pumbadita. Sasanidovska risa jestvovala paralelne s Rimskou a sutazila o svetovladu viac ako 300 rokov. Zaujmy zidovskej mensiny zastupoval "Ros Galuta", respektive exilarcha, co oznacuje hlavu zidovskej komunity vo vyhnanstve.

Po case sa vytvorili dve reprezentacne funkcie, urady. Jeden, ktory zastupoval zidovske zaujmy svetskeho charakteru (exilarcha) a druhy, ktory predstavoval duchovnu autoritu (Gaon). Gaonmi sa stavali veduci akademii. Skolsky system zidovskych akademii v Babylone je este aj dnes vzorovym prikladom systemu dalsieho vzdelavania dospelych. Dvakrat pocas kalendarneho roka sa zisli v akademii vedci a znalci Halachy, aby pocas mesacneho pobytu prebrali celu Misnu, vetu za vetou. Nad spornymi alebo nejasnymi miestami sa diskutovalo, konali sa prednasky, syntetizovali vysledky diskusii a vsetko nove sa zapisovalo. Po skonceni "akademickeho" mesiaca nasledoval niekolko dni trvajuci cyklus prednasok, ktory vsetkym zaujemcom, teraz uz v synagoge, popularnou formou vysvetloval uvod k Zakonu a jeho vyklad. Prednasky viedol veduci akademie. Tak sa zabezpecila spojitost vyskumu a vzdelavania. Vysledkom prace niekolkych generacii ucencov na akademiach v Babylone je babylonsky Talmud, presnejsie povedane Babylonska Gemara. Jej konecnu redakciu previedol koncom 5. storocia Rav Asi a jeho ziak Ravina. Jestvuje aj jeruzalemska forma Gemary, ale ich porovnanie vyrazne poukazuje na prednosti skolskeho a vedeckeho systemu v Babylone. Rav Asi a jeho ziaci akymsi tusenim opat predbehli udalosti. Redakciu Gemary urobili pred obdobim prenasledovania Zidov v babylonskej risi. Je velmi pravdepodobne, ze o niekolko rokov neskorsie by uz nebolo mozne dokoncit tuto pracu. Prvym signalom zhorsujucej sa situacie v Babylone bolo panovanie krala Jasdigara III. (440 - 457). Za jeho panovania ziskali znacny vplyv manichejski mnichovia a magovia. Nabozenska netolerancia sa obratila v prvom rade proti krestanom, ktori boli podozrivi, ako prirodzeni spojenci krestanskej Byzancie. V mensej miere sa zhorsenie situacie dotklo aj velmi pocetnej zidovskej komunity. Tento trend sa este zvyraznil za panovania Jasdigarovho syna Peroza I. (458 - 485), ktoreho zidovske pramene opisuju ako Peroza Zleho. Za jeho panovania sa nabozenska intolerancia obratila aj proti Zidom. Ich skoly boli zavrete, synagogy zburane a vela Zidov muselo opustit krajinu z obavy o svoju bezpecnost a zivot. Z utecencov z Babylonu sa sformovali zidovske komunity v Arabii a vzdialenej Indii. Koncom 5. storocia vzniklo na pode Babylonu nezavisle zidovske kralovstvo pod vedenim exilarchu Mar Sutru. Bolo to pocas panovania krala Kabada I. (488 - 531), ked sa Perzka risa ocitla v stave chaosu. Nepokoje sa preniesli az na kralovsky dvor a kral Kabad bol zosadeny a uvazneny. V case vseobecneho bezvladia vyhlasil Mar Sutra nezavislost oblasti obyvanej prevazne zidovskym obyvatelstvom. Jeho kralovstvo jestvovalo len sedem rokov a skoncilo sa restauraciou moci Kabada I. ktory zidovsky stat vojensky dobyl a Mar Sutru spolu s jeho starym otcom Rabi Haninom ukrizoval na moste v Mahose. Posmrtne narodeny syn Mar Sutru bol vychovany v ustrani a po dosiahnuti 18 rokov veku odcestoval do Palestiny, kde sa ujal vedenia Sanhedrinu. Aj napriek tejto historickej epizode sa pomery v Perzkej risi stabilizovali a v neskorsom obdobi nachadzame dokonca Zidov sluziacich v perzkej armade. Dokazuje to primerie, ktore uzavrel legendarny byzantsky vojvodca general Belisar pocas vojny s Perziou. Primerie bolo uzavrete na ziadost perzkej armady pocas Pesachu, kedze na strane Perzanov bojovalo vela zidovskych vojakov. Po skonceni obdobia prenasledovania sa obnovila aj studijna cinnost, Talmud presiel dalsimi nepatrnymi zmenami, ale povodnu uroven vzdelavacieho systemu sa uz nepodarilo obnovit.

Zatial co zidovski vedci tvorili Talmud a "ohradzovali Toru hradbami pisomnictva", padali rise. Tak zanikol Rim ako hlavne mesto Zapadorimskej rise (roku 475) a neskorsie (po nastupe Islamu v polovici 7. storocia) aj Sasanidovska risa. Vychodna cast rise prezila zapadnu skoro o tisic rokov. Po zaniku Zapadorimskej rise nastalo este obdobie prosperity vo Vychodorimskej (Byzantskej) risi. Za vrchol tohoto obdobia sa povazuje panovanie cisara Justiana (527 - 565). Bol to clovek jednoduchy, cisarom sa stal prostrednictvom vojenskej kariery. Podporoval vystavbu mesta, zlepsil spravu statu a previedol mnoho praktickych opatreni, ale k vzdelanosti nemal hlbsi vztah. Dal zavriet filozoficke skoly so starocnou tradiciou, palil knihy, ktore povazoval za skodlive a vosiel do dejin ako prvy, ktory dal palit Talmud. Pravny kodex, ktory Justian vydal obsahoval mnozstvo protizidovskych zakonov. Niektore zakony zasahovali aj do zidovskej liturgie. Prikazane bolo citat len grecky preklad Tory a zakon nariadoval, ze to musi byt septuaginta. Hebrejsky original alebo Aquilosov preklad boli zakazane, rovnako bolo zakazane citanie Misny. V zakone bolo deklarovane, ze zakonne opatrenia sa snazia o privedenie Zidov ku krestanstvu. Druhou stranou Justianovych opatreni bolo priame nariadenie, podla ktoreho boli krestanski biskupi povinni sledovat protizidovske opatrenia a udavat uradom pripady, ked su tieto opatrenia obchadzane. Justianov kodex ovplyvnoval osudy Zidov v Byzantskej risi aj pocas vlady neskorsich cisarov. Za tejto situacie bolo pochopitelne, ze sympatie Zidov v Palestine sa obracali k Perzkej risi. Zaciatkom siedmeho storocia doslo k vojne medzi Perzkou a Byzantskou risou a boje sa odohravali na uzemi Palestiny. Perzania dokonca dobyli Jeruzalem a v roku 614 odovzdali spravu mesta Zidom, ktory s nimi sympatizovali. Pocas bojov bol zniceny krestansky kostol, ktory stal na mieste niekdajsich zidovskych chramov. (Jeho trosky tam lezali pocas dalsich rokov a odstranili ich az arabski dobyvatelia, ktori postavili na tom istom mieste nadhernu mesitu - Skalny dom. Dnes patri k pamatihodnostiam Jeruzalema). Uz roku 617 sa "obratila karta", Perzania uzavreli mier s krestanmi a zautocili na Zidov. Aj perzke panstvo malo len kratke trvanie, pretoze po roku 629 sa vojnove stastie priklonilo na stranu Byzantskej rise a po uzavreti mieru pripadla Palestina vcetne Jeruzalema opat Byzancii. Este v tom istom roku vtiahol cisar Heraklius I. do Jeruzalema a slavnostne obnovil krestansku hegemoniu. Voci Zidom sa spraval spociatku priatelsky, ale na priamy natlak mnichov zmenil svoj postoj a pripustil dalsie prenasledovanie Zidov v Palestine.