Exil
Exil, teda babylonské zajatie, bolo opakované odvliekanie židov do zajatia medzi 8.-6. stor. pred Kristom.
Keď bola Asýria na vrchole moci obsadila Izrael, severnú časť krajiny (721 pred Kristom padla Samária). Väčšinu obyvateľstva odvliekli. V tomto období z Izraela utekalo veľa ľudí do Júdy a priniesli so sebou aj knihu Deuteronomium.
Južná časť krajiny, Júda, mala však podobný osud. Roku 598 pred Kristom prvý krát obsadili Jeruzalem a odvliekli časť obyvateľstva. No už roku 587 pred Kristom vojská kráľa Nabuchodonozora obsadili Jeruzalem a zborili ho. Teraz odvliekli skoro všetkých.
V exile prešlo židovské náboženstvo podstatnými zmenami. Pred tým bol kult viazaný na chrám. Tu sa museli vykonávať obrady v súkromných domoch (neskôr synagógach), namiesto prinášania obety sa do popredia dostala modlitba a čítanie svätých spisov. Tu sa, hlavne pôsobením prorokov, upevnil monoteizmus a viera v Mesiáša. Začali sa tu zhromažďovať písomné zbierky tradícií (aj s prvkami mezopotámskych mýtov : príbeh o stvorení, mýtus o potope, ...).
Keď roku 538 pred Kristom perzský kráľ Kýros obsadil Babylon, dovolil dekrétom Židom vrátiť sa do Judey.
Prví Židia sa vrátili pod vedením Zerubábela, miestodržiteľa vymenovaného Peržanmi. Pod vedením prorokov Aggeusa a Zachariáša začali budovať chrám , ktorý dokončili medzi rokmi 520 a 515 pred Kristom. Kňaz Ezdráš, ktorý sa vrátil zo zajatia na čele ďalšej skupiny , vyniesol prísny zákon proti miešaným manželstvám. Znovuvybudovanie Jeruzalema sa viaže na miestodržiteľa Nehemiáša. Ezdráš a Nehemiáš uskutočnili náboženskú reformu : separatizmus , uprednostňovanie a sprísnenie Mojžišovho zákona. Roku 398 pred Kristom perzský kráľ Arxes chcel znovu zorganizovať Palestínu a chcel aby Ezdráš obnovil duchovnú organizáciu. Ezdráš zorganizoval Tóru a zorganizoval židovskú komunity okolo Tóry, ktorá je sústredená okolo zákona. Roku 333 pred Kristom sa Alexander Veľký zmocnil Perzie a teda perzskú nadvládu vystriedala grécka.

Proroci
Proroci boli pôvodne „vidci“ (róé) alebo „veštci“ (horé), na ktorých sa ľudia obracali, keď sa chceli Boha na niečo spýtať. V období kráľov sa stali proroci poradcami kráľov. V 9.-8. stor. pred Kristom vystupovali predovšetkým proti sociálnej nespravodlivosti, za ktorú podľa nich mohli cudzí bohovia a kulty. Najskôr uprednostňovali, hlásali separáciu, ale neskôr sa prikláňali k univerzalizmu. V období exilu bolo ich úlohou, aby ľud nezabudol na Boha a hlásali oslobodenie a príchod Mesiáša.
Prorok je ten, ktorý hovorí pred tým ako sa niečo stane. Ich proroctvá sa nemuseli realizovať za ich života. Často sa vyplnili až po ich smrti. Prorok hovorí vždy v mene božom, tzn., že je s nim v stálom kontakte. Je nositeľom slova a má určité presné poslanie. V Starom zákone je to ten, neustále pripomína ľudu boží zákon. Zastáva malých, chudobných a oponuje kráľovi. Nie vždy hovoria tou istou intenzitou (za najintenzívnejšieho sa považuje Jeremiáš). Ľud im často neverí a považuje ich za fanatikov. Popri pravých prorokoch existovali aj nepravý. Proroctvá pravých prorokov končili vždy niečím pozitívnym (prísľub, povzbudenie, nádej ...). Boli dve skupiny prorokov : tí, čo boli povolaní a spontánne išli a tí, čo o tom diskutovali.
Medzi prorokov, ktorí ešte nepísali, patria aj Eliáš a Elizeus.
Boli štyria „veľký“ proroci : Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel a 12 „malých“ prorokov : Ozeáš, Joel, Ámos, Abdias, Jonáš, Micheáš, Nahum, Abakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a Malachiáš.