Prehľad Biblie

Starý zákon

Biblia - všeobecne
Slovo biblia je pôvodne z gréckeho slova biblion - kniha. Nie je to len kniha, je to kultúra, slovo božie, literárny žáner i história Izraela.
Biblia bola preložená do viac ako 2000 jazykov a je to jedna z najpredávanejších kníh na svete. Stala sa bestsellerom.
Biblia nie je len jedna jediná kniha. Je to vlastne akási „knižnica“, ktorá obsahuje 73 rôznych spisov. Je rozdelená na dve hlavné časti, a to Starý zákon, ktorý obsahuje 46 spisov a Nový zákon s 27 spismi.
Táto „knižnica“ bola vytvorená v priebehu približne 1500 rokov. Na Nový zákon pripadá asi 1300 rokov a na Nový zákon okolo 200.

Biblia ako základný kánon
Biblia tvorí základný kánon katolíkov, evanjelikov a židov. V počte 76 spisov ju ale uznáva iba katolícka cirkev a tá preferuje hlavne knihy Múdrosti, v ktorých je stvorenie a stála intervencia Boha k ľuďom.
Biblia je napísaná v troch jazykoch : v hebrejčine, aramejčine a gréčtine. A práve knihy, ktoré boli napísané v gréčtine, Židia neuznali (kniha Tobiáš, kniha Judita, 2 knihy Machabejcov , kniha Múdrosti, kniha Sirachovcova a kniha proroka Barucha). Židia tiež neuznávajú knihy Nového zákona, a teda z celkového počtu 73 spisov uznali len 39 spisov a najväčšiu dôležitosť pripisujú Tóre .
Evanjelici po Lutherovej reforme prebrali židovský kánon a z Nového zákona zanechali niektoré knihy, tak, že zo 73 spisov majú 60 kníh a za privilegované považujú knihy prorocké.

Opakovania a protirečenia v biblii
V biblii sa často nachádzajú opakovania, ba aj protirečenia. Tento jav vychádza zo štyroch tradícií : jaristickej, eloistickej, deuteronomistickej a kňazskej.

Jaristická tradícia, J
Autor rozpráva pekne, živo, konkrétne i s humorom. Prostredie je kráľovské s kráľovskou ideológiou. Boha oslovujú Jahve , Pán histórie plný dobroty. Históriu smeruje k univerzalizmu. Je blízky človeku. Horu, kde Mojžiš dostal zákony nazýva Sinaj. Predstavuje človeka, ktorý sa cíti nehodný a Boh mu dáva viac ako dúfa. Spisy tejto tradície boli napísané približne roku 1000 pred Kristom a zohrávajú v nich dôležitú úlohu ženy.

Eloistická tradícia, E
Autor je moralizátor, nie je taký blízka taký človeku ako v jaristickej tradícii a neskôr je až diskrétny. Je situovaná do prostredia severného kráľovstva. Horu zákonov nazýva Horeb a pre Boha používa výraz El, Elohim . Spisy tejto tradície boli napísané pred rokom 721 pred Kristom (pád Samárie). Boh človeka skúša, vyžaduje rešpekt a žiada od neho veľa. Je plný milosti a má priateľov i nepriateľov. Kladie sa dôraz na zákony.

Deuteronomistická tradícia, D
Autor je dobrý kazateľ a vie presviedčať. Knihy tejto tradície sa odohrávajú v prostredí severného, neskôr južného, kráľovstva. Ideológia je prorocká. Boli napísané medzi rokmi 721-586 pred Kristom. Boh, Jahve alebo Elohim, je jeden jediný, nenávidí modloslužbu, je plný lásky a zvolil si židovský národ za vyvolený medzi ostatnými. Možno ho adorovať v Jeruzaleme. Človek má odpovedať na lásku Boha láskou, má poslúchať a zachovávať zákon, lebo len vtedy bude šťastný. V tejto tradícii je napísaná celá kniha Deuteronomium.

Kňazská tradícia, P
Autorom je systematický teológ, ktorý píše v slávnostnom štýle a v Jeruzalemskom chráme v rokoch 644-633 pred Kristom. Boh, Jahve alebo Elohim, Pán sveta, histórie a človeka od svojho ľudu vyžaduje veľa. Žiada separáciu svojho národu (čo je definíciou svätosti v SZ) a až neskôr sa otvára všetkým a hlása univerzalizmus. Je neviditeľný a treba ho adorovať v Jeruzaleme. Človek má manifestovať svoju židovskú identitu, čistosť rasy, manželstva, genealógiu. Veľký dôraz sa kladie na Mojžišov zákon.

Deuteronomium
Je piatou knihou Tóry. Je to opakovanie zákona po druhý krát a nie druhý zákon. Garcia Lopez, španielsky biblista hovorí o nej ako o križovatke. Odtiaľ vyúsťujú štyri prvé knihy, a potom z nej vyúsťujú všetky nasledujúce.
Pôvodne nepatrila k Pentateuchu ale ku knihám historickým, ktoré nasledujú po nej. Stala sa zakončením kníh zákona a úvodom do šiestich nasledujúcich historických kníh . Má medzi nimi strategickú polohu.
Jadro knihy Deuteronomium a súčasne jej najstaršiu časť tvorí 12.-25. kapitola (Dt 12-25). Tie obsahujú zákon (Code deuteronomique), a preto sa na ne kladie najväčší dôraz. Kniha bola potom doplnená o tzv. exortatívne (povzbudzujúce) čiastky, ktoré sú blízko pri zákone. Sú to kapitoly 6.-11. (Dt 6-11) a 26.-28. (Dt 26-28). Tzv. vonkajšia časť, 1.-5. a 29.-34. kapitola (Dt 1-5 a Dt 29-34) zachytáva históriu židovstva.
Vytvorenie tohto spisu zabralo 2 storočia. Prvá časť bola napísaná v 8. stor. pred Kristom v severnom kráľovstve, v 7. stor. pred Kristom sa pokračovalo v južnom a posledná časť bola napísaná v 6. stor. pred Kristom v babylonskom zajatí.
Prvá, základná čiastka (Dt 12-25) bola po páde Samárie a severného kráľovstva prenesená do južného a uložená do Jeruzalemského chrámu. Za vlády dvoch bezbožných kráľov (Manassé a Amon) sa na spis zabudlo. Tento bol objavený roku 622 pred Kristom, v osemnástom roku panovania kráľa Josiáša pri oprave chrámu.
V knihe vystupuje do popredia 5 hlavných tém, ktoré sa opakujú ako refrén, a to : 1 Boh, 1 národ, 1 Zem, 1 zákon, 1 chrám. Popri nich sú tu aj vedľajšie témy ako vyvolenie, zmluva, požehnania a zlorečenia, ...

Príchod do prisľúbenej zeme
Izraeliti, ktorí odišli pred suchom do Egypta tam dlhú dobu trpeli pod egyptskou nadvládou. Na oslobodenie, vyvedenie z Egypta bol povolaný Mojžiš, žid vychovávaný na faraónskom dvore. Božiu vôľu sa mu s jeho pomocou podarilo splniť. Trvalo štyridsať rokov kým vyšli z púšte a vošli do prisľúbenej zeme. Z tých čo vykročili z Egypta však do zasľúbenej zeme vstúpili len dvaja : Jozue a Kaleb. Tento vstup bol odoprený aj Mojžišovi, ktorý ich celých 40 rokov viedol.

Respektívne kmene v prisľúbenej zemi
Zasľúbená zem nebola zemou nikoho. Keď prišli izraeliti, sídlili tu iné kmene a museli proti nim bojovať. Izraelitov teraz viedol Jozue. Jordán prekročili, podobne ako Červené more, suchou nohou. Tu sídlili Kanaánci, ktorí boli silnými bojovníkmi. Ich najsilnejším mestom bolo Jericho s mohutným opevnením. Podľa knihy Jozue (Joz 6,13) a Numeri (Nm 13) mesto padlo bez boja. Izraeliti mesto počas šiestich dní raz za deň obišli a na siedmi deň sedem krát a za sprievodu trúb a kriku ľudí a hradby Jericha sa zrútili. S božou pomocou zaujali celú zem Kanaán a Jozue ju potom rozdelil medzi 12 izraelských kmeňov a zomrel vo veku 110 rokov. Časť Kanaáncov ostala v horských oblastiach.
Pojem Kanaánci alebo Kananejci je súhrnným pomenovaním pôvodného, prevažne semitského obyvateľstva Palestíny spred imigrácie Židov. Nachádzame aj pomenovania ako Jebusejci, Chetejci, Amorejci, Perizejci, atď.

Sudcovia
Jozue neustanovil svojho nástupcu. Keď vymreli všetci, čo sa pamätali na božie zázraky v púšti, ľahko sa Izraeliti začali priateliť s pohanmi a odvrátili sa od Boha. Ten ich potrestal útlakom iných národov. Keď sa spamätali kajali sa, Jahve im poslal sudcov, ktorí ich mali oslobodiť.
Obdobie sudcov trvalo skoro 400 rokov (asi 1400-1050 pred Kristom) a bolo jedným z najtemnejších období v histórii Izraela.
Sudcovia sa členia na veľkých a malých, podľa toho či sa o nich hovorí viac alebo menej. Bolo 7 veľkých sudcov : Otníél, Éhúd, Bárák, Debora , Gideon, Jefte a Samson. Samson sa zaraďuje medzi sudcov ale sudcom nebol. Okrem siedmich veľkých sudcov bolo ešte 6 tzv. malých sudcov : Šamagar, Tólá, Jáír, Ibcán, Élón a Ábdón.
Úlohou sudcov bolo teda oslobodiť izraelský národ a viesť ľud v mene božom.

Filištínci
Už Samson bojoval s Filištíncami . Kto však títo Filištínci boli, to nevieme. Ich pôvod je neobjasnený ale mohli prísť z gréckych ostrovov alebo Malej Ázie. Volali ich tiež „morské národy“. Po prvý krát sa objavili v časoch Ramzesa III.. usadili sa v pásme Gazy, kde mali päť veľkých miest : Gaza, Aškelon (Ashgalon), Ašdód (Ashdod), Ekrón/ Ekrongad (Ecron) a Gat (Gath) a odtiaľ napádali Izrael.
Bol to nebezpečný, vyspelý a bojovný národ. Poznali železo a mali už aj kone. Jedine Dávidovi sa podarilo poraziť ich a tak obmedziť ich moc.

Historické knihy

2 knihy Samuela
Tieto knihy opisujú dejiny Izraela od vytvorenia kráľovstva až do konca Dávidovej vlády. Pôvodne to bola jedna kniha, dnes sa však člení na dve časti. Židia pripisujú tieto knihy Samuelovi, ale pri konci sa hovorí aj o veciach, ktoré sa stali až po jeho smrti.
Prvá časť (1Sam 1-7) hovorí o príprave zriadenia kráľovstva, o narodení Samuela, jeho výchove v chráme u veľkňaza Eliho a o jeho povolaní až po víťazstvo nad Filištíncami.
Druhá časť (1Sam 8-12) pojednáva o zavedení inštitúcie kráľovstva. Ľud chcel kráľa. Samuel odmietol so slovami, že nad Izraelom vládne Boh ale pomazal z božej vôle Saula.
Tretia časť (1Sam 13- 2Sam 2,7) je príbehom, prvého kráľa, Saula a zoznamuje s vzťahom medzi Saulom a Dávidom. Saul sa niekoľko krát za život spreneveril Bohu, a preto ešte za jeho života poslal Boh Samuela, aby pomazal Dávida. Dávid sa stal na istý čas Saulovým zbrojnošom i „zaháňačom“ zlej nálady. Po porážke Goliáša v ňom však Saul začali vidieť hrozbu a Dávid sa musel 7 rokov ukrývať na púšti. Stal sa zbojníkom a dokonca uzavrel dočasné prímerie s Filištíncami. V boji proti Filištíncom zomreli Saulovi traja synovia a on sa prepichol vlastným mečom. Dávid oplakal jeho smrť v žalospeve.
Štvrtá časť (2Sam 2,8-24,25) hovorí o Dávidovom kráľovstve až po jeho posledné roky (1013-973 pred Kristom). Saul bol z kmeňa Benjamín na severe a Dávid z kmeňa Júdu na juhu. Vládol v Hebrone, ale svoje sídlo čoskoro preniesol aj s archou úmluvy do Jeruzalema, aby sa priblížil severným kmeňom.
Cieľom Samuelových kníh je odvodiť inštitúciu kráľovstva od božej vôle, zdôvodniť odmietnutie Saula a predstaviť Dávida ako ideálneho kráľa aj keď nebol taký ideálny.

2 knihy Kráľov
Tieto knihy pokračujú tam, kde skončili Samuelove knihy. Sú prisudzované Jeremiášovi, ktorý zažil posledné udalosti.
Prvá časť (1Kr 1-11) opisuje Dávidove posledné opatrenia, jeho smrť a pohreb a podrobne opisuje vládu Šalamúna (970-931 pred Kristom). Šalamún bol známy svojou múdrosťou , ktorú obdivovala aj kráľovná zo Sáby . zaviedol rozsiahly zámorský i suchozemský obchod s ďalekými krajinami. Rozvíjal veľkolepú stavebnú činnosť. V Jeruzaleme dal postaviť chrám (Šalamúnov chrám). Šalamún začal dobre ale skončil nie veľmi dobre. Mierové vzťahy s okolitými štátmi budoval na rozsiahlych dynastických manželstvách. Ku koncu života sa odchýlil z božích ciest a jeho pohanské ženy ho zviedli k modloslužbe . staval pre ich bohov chrámy a adoroval ich s nimi. Zomrel kajúcne vo veku 60 rokov a bol pochovaný na Sione.
Druhá časť (1Kr 12-2Kr 17) pojednáva o rozpade ríše na Júdu a Izrael za panovania Roboama a Jeroboama a paralelne podáva dejiny oboch kráľovstiev až po pád Samárie (721 pred Kristom, hlavné mesto Izraela- severná časť). Po Šalamúnovej smrti vládol jeho syn Roboam . ten odmietol znížiť dane, a preto musel utiecť z Jeruzalemu. Severná časť sa odtrhla a zvolila si za kráľa Jeroboáma. Keďže chrám aj s archou úmluvy bol v Jeruzaleme (hlavné mesto Júdy, južná časť), dal postaviť chrám v Bételi a v Dáne. Tu uctievali Jahveho v podobe zlatého teľaťa. Proti čomu rázne vystúpili proroci, najmä Ámos a Ozeáš.
Tretia časť (2Kr 18-25) opisuje históriu posledných kráľov Júdy až po zánik kráľovstva, do začiatku babylonského zajatia (587 pred Kristom). V tomto období vládli aj dvaja bezbožný králi (Amon a Manassé). Po nich nasledoval Josiáš. Ktorý našiel knihu Deuteronomium v Jeruzalemskom chráme.

Ostatné
Medzi historické knihy patrí ešte aj kniha Jozue a kniha Sudcov. Historické knihy sa takto nazývajú iba u katolíkov. Židia ich volajú knihy prvých prorokov, pretože boli inšpirované prorokmi. Sú súčasťou Deuteronomistickej histórie. Pôvodne k nim patrila aj samotná kniha Deuteronomium. Zachytávajú obdobie od Mojžišovej smrti (1300 alebo 1200 pred Kristom) až po zrútenie Jeruzalemu aj s chrámom (586 pred Kristom). Sú pokračovaním Pentateuchu.

Knihy Kroník
Knihy Kroník sú tiež dve. Pôvodne k nim patrila aj kniha Ezdráš a Nehemiáš a vyčlenené boli až neskôr. Vznikli približne roku 300 pred Kristom. Sú podobné Deuteronomiu. Tiež je to také zhrnutie histórie.
V prvých deviatich kapitolách (1Kron 1-9) sú uvedené rodokmene. Po krátkom náčrte Saulovej vlády (1Kron 10) prechádza k podrobnému objasňovaniu Dávidovho panovania.
V druhej knihe Kroník (2Krn 1-9) sa opisuje pôsobenie Šalamúna.
Záverečná časť (2Kron 10-35) zhŕňa dejiny kráľov Júdy a vyzdvihuje vládu Jósafáša, Ezechiáša a Josiáša za ich kultové reformy.
Knihy Kroník sú historické knihy ale majú iný štýl ako knihy Samuel a knihy Kráľov. Chcú nájsť ponaučenie z chýb minulosti. Ich obsah je paralelný s obsahom kníh Kráľov, ale knihy Kráľov sú skôr morálnym zákonom. Pri posudzovaní každého kráľa je normou jeho vzťah k Jahveho kultu. Pochvalne sa vyjadruje o Dávidovi a Šalamúnovi, ako staviteľovi chrámu.

Exil
Exil, teda babylonské zajatie, bolo opakované odvliekanie židov do zajatia medzi 8.-6. stor. pred Kristom.
Keď bola Asýria na vrchole moci obsadila Izrael, severnú časť krajiny (721 pred Kristom padla Samária). Väčšinu obyvateľstva odvliekli. V tomto období z Izraela utekalo veľa ľudí do Júdy a priniesli so sebou aj knihu Deuteronomium.
Južná časť krajiny, Júda, mala však podobný osud. Roku 598 pred Kristom prvý krát obsadili Jeruzalem a odvliekli časť obyvateľstva. No už roku 587 pred Kristom vojská kráľa Nabuchodonozora obsadili Jeruzalem a zborili ho. Teraz odvliekli skoro všetkých.
V exile prešlo židovské náboženstvo podstatnými zmenami. Pred tým bol kult viazaný na chrám. Tu sa museli vykonávať obrady v súkromných domoch (neskôr synagógach), namiesto prinášania obety sa do popredia dostala modlitba a čítanie svätých spisov. Tu sa, hlavne pôsobením prorokov, upevnil monoteizmus a viera v Mesiáša. Začali sa tu zhromažďovať písomné zbierky tradícií (aj s prvkami mezopotámskych mýtov : príbeh o stvorení, mýtus o potope, ...).
Keď roku 538 pred Kristom perzský kráľ Kýros obsadil Babylon, dovolil dekrétom Židom vrátiť sa do Judey.
Prví Židia sa vrátili pod vedením Zerubábela, miestodržiteľa vymenovaného Peržanmi. Pod vedením prorokov Aggeusa a Zachariáša začali budovať chrám , ktorý dokončili medzi rokmi 520 a 515 pred Kristom. Kňaz Ezdráš, ktorý sa vrátil zo zajatia na čele ďalšej skupiny , vyniesol prísny zákon proti miešaným manželstvám. Znovuvybudovanie Jeruzalema sa viaže na miestodržiteľa Nehemiáša. Ezdráš a Nehemiáš uskutočnili náboženskú reformu : separatizmus , uprednostňovanie a sprísnenie Mojžišovho zákona. Roku 398 pred Kristom perzský kráľ Arxes chcel znovu zorganizovať Palestínu a chcel aby Ezdráš obnovil duchovnú organizáciu. Ezdráš zorganizoval Tóru a zorganizoval židovskú komunity okolo Tóry, ktorá je sústredená okolo zákona. Roku 333 pred Kristom sa Alexander Veľký zmocnil Perzie a teda perzskú nadvládu vystriedala grécka.

Proroci
Proroci boli pôvodne „vidci“ (róé) alebo „veštci“ (horé), na ktorých sa ľudia obracali, keď sa chceli Boha na niečo spýtať. V období kráľov sa stali proroci poradcami kráľov. V 9.-8. stor. pred Kristom vystupovali predovšetkým proti sociálnej nespravodlivosti, za ktorú podľa nich mohli cudzí bohovia a kulty. Najskôr uprednostňovali, hlásali separáciu, ale neskôr sa prikláňali k univerzalizmu. V období exilu bolo ich úlohou, aby ľud nezabudol na Boha a hlásali oslobodenie a príchod Mesiáša.
Prorok je ten, ktorý hovorí pred tým ako sa niečo stane. Ich proroctvá sa nemuseli realizovať za ich života. Často sa vyplnili až po ich smrti. Prorok hovorí vždy v mene božom, tzn., že je s nim v stálom kontakte. Je nositeľom slova a má určité presné poslanie. V Starom zákone je to ten, neustále pripomína ľudu boží zákon. Zastáva malých, chudobných a oponuje kráľovi. Nie vždy hovoria tou istou intenzitou (za najintenzívnejšieho sa považuje Jeremiáš). Ľud im často neverí a považuje ich za fanatikov. Popri pravých prorokoch existovali aj nepravý. Proroctvá pravých prorokov končili vždy niečím pozitívnym (prísľub, povzbudenie, nádej ...). Boli dve skupiny prorokov : tí, čo boli povolaní a spontánne išli a tí, čo o tom diskutovali.
Medzi prorokov, ktorí ešte nepísali, patria aj Eliáš a Elizeus.
Boli štyria „veľký“ proroci : Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel a 12 „malých“ prorokov : Ozeáš, Joel, Ámos, Abdias, Jonáš, Micheáš, Nahum, Abakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a Malachiáš.

Eliáš
Bol prorokom a mystikom v severnom kráľovstve (Izrael) za čias kráľa Achaba. Často chodil na horu Horeb a dostával božie znamenia. Silno reagoval na modlárstvo a nemravnosť.

Elizeus
Bol prorokom, učeníkom a nástupcom Eliáša. Mal vplyv nie len na severné kráľovstvo ale na celý izraelský ľud.

Izaiáš
Pochádzal z aristokratickej rodiny a začal pôsobiť v poslednom roku panovania kráľa Acháza (740 pred Kristom). Kniha má 66 kapitol a člení sa na tri časti.
V prvej časti (Iz 1-39) hovorí o tom ako mával zjavenia o božej transcendencii a ostro vystupuje proti intrigám. Jediné, čo môže zachovať izraelský národ je vernosť zákonu. Bojoval proti kráľovi Acházovi, ktorý obetoval syna bôžikom. Z jednej strany karhá, ale z druhej strany sľubuje, že príde dieťa, ktoré ich spasí, zachráni – Emanuel . Po Acházovi sa stal kráľom Ezechiáš. Ten chcel previesť reformy a Izaiáš sa stal jeho poradcom. Asýrčania napádali aj južné kráľovstvo, ale Izaiáš hovoril, že sa nemajú vzdať. Roku 701 pred Kristom bol Jeruzalem ešte zachránený. Po Ezechiešovej smrti upadol Izaiáš do nemilosti, ale stále sa snažil povzbudiť ľud. Jeho proroctvá končia : Emanuel príde a spasí ľud.
Druhá časť (Iz 40-55) bola napísaná ku koncu exilu. Opisuje ťažké obdobie, keď chcel potešiť izraelský národ a snažil sa odpovedať na otázky. Hlásal, že babylonské božstvá padnú. V tomto období badať príklon k univerzalizmu, Boh stvoril celý svet a je Pánom histórie. Keď dal kráľ Kýros Židom slobodu, začali uvažovať či to nie je Mesiáš. Ale Izaiáš vravel, že Mesiáš nebude bojovník ale pokorný služobník, ktorý ich obnoví z vnútra a dá život mnohým, čo Židia nikdy nepochopili. Keď sa vrátili do Júdska, mestá boli zničené, žili tu cudzie národy a boli proti nim ešte aj Samaritáni . Mysleli si, že prosby prorokov sa vyplnia hneď. Riešila sa tiež otázka, či postaviť, alebo nepostaviť chrám.
Autor tretej časti (Iz 56-66) je anonymný prorok, ktorého spis pridali k Izaiášovi. Je proti pesimistom, dáva Židom znovu odvahu a hovorí, že príčinou prekážok je hriech. Vraví, že Boh čoskoro ustanoví nový svet, že Boh je otec, ktorý odpúšťa a je verný svojmu ľudu. V otázke cudzincov je za to, aby mali prístup do chrámu, ale aby mali vyhradené miesto vzadu. Opisuje blaho Jeruzalemu i obnovenie chrámu roku 515 pred Kristom za Nehemiáša a Ezdráša .

Jeremiáš
Bol povolaný roku 626 pred Kristom. Žil v období, keď kráľ Nabuchodonozor prvý krát obsadil Jeruzalem a odvliekol časť ľudí (598 pred Kristom). Nabáda ľudí, aby čakali a nevzbúrili sa, a preto je považovaný za zradcu a chcú ho zabiť. Roku 587 pred Kristom prišiel Nabuchodonozor druhý krát. Zničil Jeruzalem, podpálil chrám a odvliekol skoro všetkých do Babylonu. Zaniklo teda aj južné kráľovstvo. Jeremiáš vytýka nedostatok horlivosti, no po Josiášovej smrti aj on stráca nádej a videl, že aj Júdske kráľovstvo je stratené. Po prvom páde Jeruzalemu začína písať optimistické proroctvá o kráľovstve Mesiáša vytvorenom Bohom, o novom kráľovi ustanovenom Bohom. Vravel, že katastrofa, ktorá sa stala je iba očisťovaním a Pán príde a ustanoví novú zmluvu. Trest neznamená, že Boh zabudol.
Niektorí biblisti v ňom vidia predobraz Ježiša Krista.
V čase exilu boli napísané náreky, žalospevy pripojené k Jeremiášovi. Sú to výkriky bolesti, opisujú drámu Izraelitov, bezvýchodiskovú situáciu ale zároveň prosí Boha. Tvorí ich 5 ód.

Ezechiel
Pochádzal z kňazskej rodiny a sám bol kňazom a prorokom. Do Babylonu bol odvlečený už v prvej invázii. Ľud bol v dezolácii, ale on vravel, že toto všetko je potrebné na očistu. Odrádza od vzbury proti Babylončanom a nabáda na morálnu čistotu. Po druhej invázii nabádal na nádej. Vravel, že Boh príde, aby znovu obrátil a obnovil ich srdcia a dal im Ducha. Už tu sa začína hovoriť o Duchu. Kto bude pokorný, spozná Pána a dostane od neho milosť a naopak, tých zlých potrestá, pričom obžalováva aj kňazov. Boh raz pošle dobrého pastiera, ktorý bude pásť ovce a namiesto starých ustanovizní ustanoví nové.

Daniel
Bol súčasníkom kráľa Nabuchodonozora a bol v babylonskom zajatí. Pôsobil na kráľovskom dvore a vykladal kráľovi sny. Hrdo hlásal Boha ako Pána histórie. Mal odvahu povedať : „ prenasledovatelia Židov a čoskoro príde váš trest“. Bol odsúdený a zázračne zachránený . V ťažkej situácii dával nádej. Prebieha súboj medzi Bohom a zlom. Boh vyhraje a s ním vojdú jeho verný do slávy. Hovorí o svojich štyroch videniach o budúcnosti. Sú k nemu pripojené aj dodatky a je všeobecne veľmi obľúbený.

Ozeáš
Pochádzal zo severného kráľovstva. Hovorí, že ľud zradil svojho Boha a prirovnáva ho k nevernej snúbenke, ktorej ale Boh odpustí a na púšti jej hovorí od srdca k srdcu. Žil v období keď bola nájdená kniha Deuteronomium.

Joel
Žil okolo roku 750 pred Kristom. Bol akýmsi ekológom. Mal videnia, videl ako kobylky v Egypte spasú úrodu, čo bral ako odplatu za hriech. Hovorí teda, že katastrofy sú dôsledkom hriechu. Nabáda ľud aby sa znovu zrodil z Ducha. Boh raz príde a vyleje Ducha na všetko stvorené.

Ámos
Žil okolo roku 800 pred Kristom. Bol jednoduchým dedinčanom, ktorý zrazu dostal božiu inšpiráciu. Žil v južnom kráľovstve ale bol poslaný do severného, do Bételu a tu mal kázať. Je to prvý píšuci prorok. Vystupuje proti sociálnej nespravodlivosti, nemravnosti a oznamuje katastrofu, ale oznamuje, že ostane malá hŕstka a vďaka nim ich Boh zachráni. Je prorokom božej spravodlivosti. Spravodlivosť je v sociálnom živote.

Abdias
Žil v období, keď sa okolité národy zle chovali k Židom a keď boli obkľúčený využili ich zlú situáciu (587 pred Kristom). Abdias povzbudzuje ľudí. Tí, čo ostanú verní Bohu, tých spasí.

Jonáš
Pôsobil v severnej časti krajiny za kráľa Jeroboáma. Opisuje svoj príbeh ako neuposlúchol boží príkaz a namiesto do pohanského Ninive sa vydal čo najďalej opačným smerom. Strhla sa hrozná búrka a keď námorníci zistili, že on je príčinou, vyhodili ho cez palubu. Jonáša zožrala veľryba a on bol v jej útrobách tri dni. Potom ho vyvrhla a on sa vydal do Ninive, kde Ninivčanov obrátil. Je tu zjavný univerzalizmus.

Micheáš
Pôsobil v južnom kráľovstve, odišiel do Jeruzalema, kde je pohoršený zneužívaním a odsudzovaním utečencov zo severu. Vyčíta im, že tým aj oni porušili zákon. Hovorí však, že Boh očistí svoj ľud, znovu ho zjednotí a z Betlehemu príde Mesiáš.

Nahum
Keď Asýrčania obsadili Jeruzalem, prorokuje, že Ninive bude potrestané. Boh ukáže svoju moc, ktorá bude ospievaná.

Abakuk / Habakuk
Je škandalizovaným prorokom. Odpovedá na otázku prečo sa Boh nezastáva svojho izraelského národa, keď on trpí. Boh je trpezlivý a trest pohanov príde až neskôr.

Sofoniáš
Žil za bezbožného kráľa Manasseho, ktorý žil veľmi dlho a vládol 90 rokov i za kráľa Josiáša. Je pohoršený nad Manasseho pýchou. Prorokuje deň Pánov, kedy Boh ukáže svoju moc a zastane sa chudobných a nespravodlivo trpiacich. Hovorí aj o zvyšku spravodlivých.

Aggeus
Žil okolo roku 520 pred Kristom. Nabáda Židov, aby sa zamysleli. Majú ekonomické problémy, sucho a nabáda k znovupostaveniu chrámu.

Zachariáš
V prvj časti (Zach 1-8) sa skláňa nad politickou situáciou. Peržania dali Židom istú slobodu. Situácia nie je síce dobrá ale židovský národ bude znovu oslobodený a tí, ktorí im robia zle budú potrestaní.
V druhej časti (Zach 9-14) hovorí, že Mesiáš nebude bojovník ale služobník, bude to ten ktorého prebodnú. On obnoví dom Dávidov.

Malachiáš
Anonymný autor. Vystupuje proti nemravnosti ( nezachovávajú tradície, zákon, ...- dokonca ani kňazi). Vraví, že náboženstvo je náboženstvom lásky a raz príde deň, keď príde Mesiáš- Posol.

Knihy Múdrosti
Sú to odpovede v duchu viery na otázky viery. Sú to ponaučenia. Boli napísané v období perzskej nadvlády, gréckej nadvlády a v období prenasledovania- obdobie Machabejcov.
V perzskom období (538-333 pred Kristom) bola napísaná kniha Rút (450 pred Kristom), Jonáš (612 pred Kristom), Jób (450 pred Kristom) a Príslovia.
V gréckej dobe (333-63 pred Kristom) bola napísaná kniha Ekleziastikus (3. stor. pred Kristom), Pieseň piesní (asi 400 pred Kristom) a kniha Tobiáš (3. stor. pred Kristom).
V období prenasledovania vznikla kniha Judit a kniha Ester. Ako posledné boli napísané kniha Baruch a kniha Múdrosti (90 pred Kristom).

Kniha Rút
Táto kniha má dvojité zaradenie. Radí sa k historickým knihám za knihu Sudcov a tiež sa radí ku knihám Múdrosti.
Autor tu humoristicky podal, že Dávid je vlastne potomok cudzinky- Moabidky.
Elímelech z Júdovho kmeňa utiekol spolu s manželkou Noémi pred hladom do Moábu. Jeho synovia sa tu oženili. Po smrti muža a synov sa Noémi vrátila do Betlehema, jedna z jej neviest ju odprevadila a ostala s ňou. Keď Rút zbierala na poli klasy na obživu zapáčila sa majiteľovi poľa, Boázovi. Keďže Boáz bol Elímelechov príbuzný, vzal si Rút (povinnosť levirátneho manželstva). Narodilo sa im dieťa, ktoré sa podľa rodokmeňa uvedeného na konci knihy je praotcom kráľa Dávida.

Kniha Jonáš
Boh chce spasiť všetky národy. Viac o knihe – viď prorok Jonáš.

Kniha Jób
Autor je neznámi, ale niektorí ju pripisujú Mojžišovi. Začiatok a koniec sú napísané v próze a stred v poézii. Príslušnosť Jóba a miesto príbehu je neznáme. Jób bol veľmi zbožný, bol bohatý, zdravý a mal veľa detí, čo je znakom božej priazne. Ide tu o pokúšanie Jóba Satanom s dovolením od Boha. Jób príde o všetko, ale nerepce. Prebieha tu dialóg medzi ním a jeho priateľmi. Oni zastávajú názor, že toto jeho nešťastie je spôsobené nejakým jeho veľkým previnením. Jób si však nie je ničoho vedomí. Boh hovorí : spravodlivý, ktorý čelí nešťastiu. Kľúčom knihy (Job 42,5) je : len z počutia som Teba dosiaľ poznal, lež okom som Ťa teraz uzrel.

Kniha Prísloví
Sú to zhrnuté všetky múdrosti v tom čase. Má viac častí. Prvá časť je možno ešte z čias Šalamúna, zvlášť Prís 10-22. rieši sa tu aj otázka univerzalizmu. Hovorí o bázni božej ktorá je prameňom a zásahom múdrosti. Boh vystupuje ako Jahve. Dávajú sa tu ponaučenia ako vychovávať, rady ohľadom spravodlivosti, pokory a cnosti. Ženy sú tu vykreslené v priaznivom svetle. Je určená všetkým, nie je čisto židovská .

Kniha Ekleziastikus
Je pripisovaná Šalamúnovi. Hovorí sa ale aj o veciach po ňom. Sú skôr pesimistické reflexie, v ktorých sa svet nemení a zmysel má len jesť a piť. Nabáda k námahe, nemajú zabudnúť na Boha majú dodržiavať jeho prikázania. Končí optimisticky. Jej cieľom je inšpirovať k pokore, keď sa obraciame na Boha, on nám vždy pomôže.

Pieseň piesní
Sú to svadobné piesne, ľúbostné, v ktorých videli Jahveho lásku k ľuďom. Patrí do kresťanské kánonu, no uznali ju aj Židia.

Kniha Tobiáš
Je to akoby rozprávka týkajúca sa niečoho čo sa stalo počas exilu keď nemohli vyznávať vieru. Poukazuje na cnosti Židov.
Je to príbeh staršieho a mladšieho Tobiáša. Tobiáš ostáva verný zákonu napriek babylonskému zákazu. Keď oslepne nerepce. Poslal svojho syna Tobiáša aby si vybral ženu zo svojho rodu až k svojmu bratovi. Sprievodcom Tobiáša na ceste je anjel Rafael . Ten mu pri rieke Tigris nakáže chytiť rybu, vybrať z nej pečeň, srdce a žlč a vziať to so sebou. Otcov brat má dcéru Sáru. Tá je prekliata- každého kto si ju vezme za ženu zabije démon Asmodej. Tobiáš si ju vezme a Asmodeja vyženie dymom zo srdca a pečene z ryby. Keď sa vrátili domov, Tobiáš ml. potrel oči otcovi žlčou z ryby a on znovu uvidel.

Kniha Judit
Obdobie keď generál Holofernes napadol Izrael v mene Nabuchodonozora. Židia ustúpili do hôr. Judit sa podujme oslobodiť svoj národ v mene božom. Je to mladá múdra, zbožná, odhodlaná vdova. Musí zvíťaziť nad pochybnosťami židovského národa i nad Holofernom. Vyparádi sa, do košíka vloží dary a sama ide za Holofernom do tábora. Vojsko ju pustí. Holoferna opije a usekne mu hlavu. V košíku si odnáša jeho hlavu zakrytú šatkou. Je oslavovaná ako hrdinka.

Kniha Ester
Je to Mordochajova sesternica, ktorá sa stáva manželkou perzského kráľa Ahasvera. Mordochajovi je aj prisúdené autorstvo. Ten odhalil sprisahanie proti kráľovi, ale nechce pokľaknúť pred kráľovým hlavným úradníkom Mámánom. Ten z pomsty navedie kráľa aby dal vyvraždiť všetkých židov. Ester sa to dozvie, modlí sa a pôsti a potom sa odváži ísť ku kráľovi (zvyk, že kráľovná môže ísť za kráľom len keď ju on vyzve). Kráľ odsúdi Mámána a ministrom sa stane Mordochaj. Deň víťazstva je vyhlásený za deň radosti- Purín.

Kniha Siracída / Sirachovcova
Bola napísaná po hebrejský a do gréčtiny ju preložil vnuk židovského autora asi roku 190 pred Kristom. V tomto období prevládala grécka kultúra a sami Židia z nej čerpali. Bola napísaná aby pripomenula Židom ich vlastné tradície, duchovné bohatstvá. Je to povzbudenie Židov.
V prvej časti hovorí o bázni božej. V každom človeku je zrnko múdrosti a dôsledkom múdrosti vzniká radosť. Múdrosť prirovnáva k žene, ktorá hrá svoju úlohu v histórii. Múdrosť je zákon (zákon = svätého oči a radosť srdca).sú tu časti kde sa oslavuje stvorenie a ku koncu pripomína veľkých predkov.

Kniha Baruch
Baruch bol sekretárom proroka Jeremiáša. Nepredpokladá, že spis napísal celý on, lebo má 4 časti z rôznych období a asi od rôznych autorov. Hovorí zvlášť o pokánii. Konštatuje, že hriechy zrušili vzťah k Bohu. V exile sa vzdialili od Boha a nabáda aby sa vrátili, nabáda k láske a vernosti Bohu. Keď zachovávame zákon, dosiahneme múdrosť. Sú tu zaznamenané aj modlitby exilantov, meditácie o múdrosti. Múdrosť sa zjavila na zemi a prebývala medzi nami.

Kniha Múdrosti
Je to posledná kniha starého zákona napísaná roku 90 alebo 50 pred Kristom. Je napísaná po grécky, a preto ju Židia neprijali do kánonu, ale autor je Žid. zamýšľa sa nad tým aký je zmysel života, ospevuje múdrosť a nabáda aby hľadali múdrosť, múdrosť božiu, aby sa múdrosť stala ich spoločníčkou. Ku koncu tiež predstavuje veľké osobnosti židovského národa.

Texty roztrúsené v biblii
V knihách Múdrosti, v 2. knihe Samuela (2Sam 14), v 1. knihe Kráľov (1Kr,3), v knihe proroka Izaiáša (Iz 6), Jeremiáša (Jer 23), v knihe Genezis (Gn1-11, najmä Gn 2-3), v Žalmoch múdrosti (49. a 132. žalm)

Knihy Machabejcov
Sú to dve knihy napísané asi roku 100 pred Kristom. Je o Judášovi Machabejskom a jeho synoch Jonatánovi a Šimonovi. Machabejci tu vystupujú ako skutoční záchrancovia národa a helenisti sú zlo, tí čo spolupracujú a sú zradcovia.
Druhá kniha nie je pokračovaním. Autor je zbožný. Hovorí o Bohu, o tom ako Boh zasahuje do ľudských udalosťí. Má skôr formu kázaní ako historických rečí. Chce ukázať ako Boh tresce nespravodlivých. Vraví, že utrpenie spravodlivých má zmysel, tým, že nespravodlivo trpia zasluhujú si aby sa priblížili Bohu. Je tu vyslovená viera v zmŕtvychvstanie.

Kniha Nádeje / kniha proroka Daniela
Bola zjavená počas exilu v Babylone. Sú to len zbožné historky- hagaras (žid.). viac viď prorok Daniel.

Žalmy
Je to zhrnutie histórie Izraela. Pripomína všetko od stvorenia, cez záhrobie, rozdelenie zeme, sudcov, exodus (23. žalm), babylonské zajatie (137. žalm) až po prvé zvestovania Mesiáša (2. a 110. žalm) ale spievajúc. Je tiež svedkom teológie Izraela, liturgie- teologické žalmy. Žalmov je 150 a ešte ďalších 150 je roztrúsených po biblii. Niektorí označujú za autorov Dávida, Šalamúna, Koráchových synov, Ásafa, ...

Nový zákon

Situácia v Palestíne za časov Ježiša Krista
Z politického hľadiska bolo viac administrácií, záviseli od okupantov. Jedine Galilea mala určitú nezávislosť. Tu bol kráľ Herodes, položid a líškal sa Rimanom. Júdsko bolo pod magistrátom rímskeho Poncia Piláta. Pretrváva tu rivalita medzi Židmi a Samaritánmi, najmä Júdejcami.
Zo sociálneho hľadiska sa tu vytvorilo niekoľko rivalitných skupín. Saduceji boli zväčša aristokrati, bohatí ľudia, vládli v chráme, mali radi poriadok, to najhlavnejšie pre nich bol zákon, presne zachovávali Tóru, uzatvárali sa novému, neverili v vzkriesenie a túto vieru považovali za herézu. Farizeji chceli ostať verní tradícii, verili v vzmŕtvychvstanie, boli apolitickí, ale boli pyšní a nechápali odpustenie ako vyplnenie božieho zákona. Niektorí nasledovali Krista a bola to stredná vrstva. Zelóti boli radikalisti. Eséni boli mnísi zoskupený v okolí Kumránu, kde boli objavené džbány so zvitkami.

Evanjeliá
Je to písomné vyrozprávanie Ježišovho života, ale aj formulovanie kresťanského učenia. Evanjeliá písali štyria evanjelisti : Matúš, Mare, Lukáš a Ján.
Matúš písal pre Židov, Marek pre tých, čo žili mimo Palestíny a pre kresťanov pohanského pôvodu v Ríme, Lukáš to svoje adresuje Teofilovi. Jánovo evanjelium je najťažšie a je určené najmä tým, čo čítali aspoň jedno zo synoptických evanjelií.

Evanjelium sv. Matúša
Matúš bol colníkom. Chce ukázať ako sa učením Ježiša vyplňuje Starý zákon. Problém židokresťanstva trval asi 200 rokov. Evanjelium pre Židov. To čo sa očakávalo v SZ, to sa vyplnilo v NZ. Keď prišiel Kristus, Boh utvoril kráľovstvo nebeské, ktoré prisľúbil. Rozvádza tu niekoľko myšlienok. V prvej chcel ukázať, že ježíš je ten ktorého predpovedal SZ. V druhej hovorí, že Ježiš je Mesiáš, ktorého očakávajú, nie je to kráľ ale trpiaci služobník. V tretej, že Ježiš je kráľom ktorého im prisľúbil Boh, syn Dávidov . V štvrtej je synom božím, ktorý chcel zjaviť boha v láske. Ježišovo kráľovstvo sa ohlasuje a realizuje v cirkvi. Cirkev je viditeľná ale nedokonalá, nie je to uzavretá komunita. Robí 5 rečí okolo Ježiša akoby ozvena 5 kníh Mojžišových.

Evanjelium sv. Lukáša / evanjelium nežnosti
Tak ako mali Židia tendenciu uzatvárať sa, tak ju mali aj prví kresťania. Hlása univerzalizmus. Bol to lekár, spoločník sv. Pavla, Grék z Antiochie. Evanjelium adresuje Teofilovi, ale nevieme, či je to konkrétne meno alebo všeobecne : milovaný Bohom (teos+fileo). Pôvodne bol pohan. Pracoval ako historik, snažil sa vysvetliť učenie sv. Pavla. Spásu môžeme získať iba milosťou božou. Boh je lekárom ľudstva.
Začína úvodnými slovami. V prvej časti opisuje narodenie a detstvo Ježiša. Je to Mesiáš, syn Dávidov, syn boží. V druhej časti sa opisuje jeho pôsobenie v Galilei až po pokrstenie. Hlása oslobodenie chudobných, zajatcov, uzdravoval chorých. Prorok povstal medzi nami, skutočné šťastie začína. Povoláva si apoštolov. Vyučuje cez paraboly a zázraky. V tretej časti sa Ježiš manifestuje ako služobník, je tu tiež zoslanie Ducha sv.. je to evanjelium chudobných, evanjelium radosti.

Skutky apoštolské
Opisujú prvých 30 rokov cirkvi, ako sa formovali komunity, sleduje Pavlove cesty. Hlavnými osobnosťami sú Peter a Pavol. Dôležitosť 15. kapitoly spočíva v riešení problému židokresťanstva, ktorý trval 200 rokov. Kresťania židovského pôvodu chceli nanútiť ich zvyky, ako napríklad obriezka aj kresťanom pohanského pôvodu.

Listy
Väčšinu listov v NZ napísal Pavol : list Rimanom, 2 listy Korinťanom, list Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, 2 listy Solúnčanom, list Hebrejom a list Filemónovi. Okrem neho písali listy aj Jakub (1 list), Peter (2 listy), Ján (3 listy) a Júda (1 list).

Pastorálne listy
Sú adresované jednotlivým osobám, majú však všeobecnú platnosť. Ide o listy Timotejovi a list Títovi. Spravidla sa sem radí aj list Filemónovi, ktorý má charakter súkromného listu.

Katolícke listy
Nie sú adresované určitej osobe ani spoločenstvu, ale sú pre všetkých a majú všeobecný a univerzálny charakter. Hovorí sa im aj okružné listy a sú to : Jakubov list, 2 Petrove listy, 3 Jánove listy a list Júdu.