Patristika I

Cirkevní Otcovia
Výraz Cirkevní Otcovia sa ustálil až v 4. storočí po Kristovi. Označoval Cirkevných spisovateľov doby antického kresťanstva, teda prvej doby, ktorá je hodnoverným svedkom viery. Mohol to byť aj laik, ale iba muž. Písali hodnotné diela, z ktorých sa niektoré zachovali.
Medzi spisovateľmi rozlišujeme medzi Cirkevným Otcom a doktorom Cirkvi. Doktori Cirkvi, ktorým sa u nás hovorí aj učitelia Cirkvi, pretrvali až do dnešnej doby a prezentujú nejaké učenie, ktoré je Cirkvou veľmi ocenené. Na rozdiel od Cirkevných Otcov, ktorí boli v prvotnej dobe a mohli byť zároveň aj doktormi Cirkvi, mohli byť učitelia Cirkvi aj ženy (napr. Terezka Ježiškova.).
Aby mohol byť niekto Cirkevným Otcom musel splniť tieto 4 podmienky : 1) pravovernosť viery, 2) svätosť života, 3) schválenie Cirkvi a 4) dávnosť, starobylosť.
Prví Cirkevní Otcovia pochádzali z Východu a písali po grécky. Až neskôr po nich sa objavili na Západe a tí písali po latinsky. Niektorí z Cirkevných Otcov písali ale aj po sýrsky a aramejsky. Sú však spoloční pre všetkých, pre celú Cirkev, čo má veľký význam v ekumenizme.
Obdobie Cirkevných Otcov na Západe končí pápežom Gregorom Veľkým (540-604) a Izidorom Sevilským (560-636). Na Východe sa za posledného Cirkevného Otca považuje Ján Damascénsky (675-749), ktorý je považovaný aj za posledného Cirkevného Otca všeobecne v celej Cirkvi.

Apoštolskí Otcovia
Máme troch Apoštolských Otcov, a to Klementa Rímskeho, Ignáca Antiochijského a Polycarpa. Nazývajú sa tak z toho dôvodu, že poznali niektorého z apoštolov. Môžeme ich zaradiť do obdobia približne od roku 90 po Kristovi až do konca 1. ½ 2. storočia.
V širšom slova zmysle do tohto obdobia siahajú aj List Barnabáša, Hermasov Pastier, List Diognetovi od neznámeho autora, Popias, Didaché a Ódy Šalamúnove. Tieto spisy upadli rýchlo do zabudnutia a k životu boli prebudené až po reforme, keď protestanti vytýkali katolíkom, že sa odvrátili od pravej viery. Tieto spisy obsahujú živý obraz rodiacej sa Cirkvi- inštitúcie, hierarchizácia, nebezpečenstvo prenasledovania, heroizmus, mučeníctvo i nebezpečenstvo židovstva a heréz.

Sv. Klement Rímsky
Doba jeho pontifikátu nie je úplne jasná. Sú dve tézy ohľadne poradia prvých pápežov. Podľa prvej, ktorú prezentoval sv. Irenej Lyonský, nasleduje Klement po Petrovi, Línovi a Klétovi (Anaklétovi). Tertulián, ktorý sa z veriaceho stal heretikom však kladie Klementa hneď za sv. Petra. Ten ho aj vysvätil za biskupa. Z jeho listov vyplýva, že bol rímskym diadochom, človekom pokorným, skromným, vyrovnaným, ktorý má rád poriadok. Prezentuje pokoj, múdrosť, umiernenosť, inteligenciu a lásku. Hodne cituje Bibliu.
List Korinťanom
Tento list vznikol, keď sa ľud v Korinte vzbúril proti kňazom. V 65 kapitolách sa snaží potlačiť ich žiarlivosť voči kňazom, káže im, aby boli k nim poslušní a žiada ich o podporu a aby držali spolu. Je tiež dôležitý z hľadiska dogmy, histórie liturgie a Cirkvi. Poskytuje dôkaz o rímskom primáte. Bol napísaný pred rokom 110 po Kristovi, po prenasledovaní Neróna.
Na začiatku listu je krátky úvod : 1.-3. kapitola, v ktorej pripomína svätosť Cirkvi v Korinte. Nasleduje 1. časť : 4.-38. kapitola, v ktorej vymenúva cnosti a nabáda na pokoj. Je to skôr exortácia. Nabáda na veľkú vieru a chce, aby ju Korinťania oživili. Nemajú pochybovať, lebo je normálne, aby bola naša viera skúšaná. Zárukou zmŕtvychvstania je Ježiš Kristus. 39-61. kapitola tvoria 2. časť listu. Tu navrhuje liek na nepokoje v Korinte a tým je rešpektovanie cirkevného poriadku. Ježiš Kristus bol poslaný od Boha. Ježiš poslal apoštolov, aby hlásali dobrú zvesť. Apoštoli ustanovili biskupov a tí kňazov. Toto všetko je poriadok Božej vôle. Končí krásnou modlitbou, ktorá je považovaná za vôbec najstaršiu modlitbu (59.-61. kapitola) Záver tvorí 62.-65. kapitola. Aby si ľudia uvedomili dary od Krista, najskôr musia zahnať žiarlivosť. Majú praktikovať vieru, zbožnosť a lásku jedného k druhému.
Ignác Antiochijský
Počas svojej cesty do Ríma, kvôli svojmu umučenia napísal 7 listov : list Magnésanom, Trálom, list Rimanom, 3 listy v Troe- Polycarpovi, Smyrne a Filadelfii a list Efezanom. Tieto listy sú veľmi dôležité z hľadiska doktríny. Rozoberá témy jednoty 1) medzi Boha a Kristom, 2) Bohom, Ježišom a veriacimi i 3) veriacimi navzájom, témy Svätej Trojice, božskosti Ježiša Krista, skutočnosti vtelenia, eucharistie, panenstva Panny Márie, vykúpenia, …
V liste Magnésanom hovorí o tom, že je len 1 Boh, ktorý sa manifestoval skrze Ježiša Krista, ktorý je slovom, ktoré vyšlo v tichu.
O Trojici píše v liste Efezanom : „ ... vy ste kamene chrámu, ktorý staval Boh Otec, ktorý sa vznáša až k bremenu, skrze nástroj Ježiša Krista, ktorý je kríž a skrze Ducha Svätého“. V Liste Magnésanom sa hovorí : „ … buďte podriadení biskupovi ako učeníci Ježiša, Otca a Ducha …“, alebo : „ … v láske so Synom, Otcom a Duchom …“.
Tu sa tiež hovorí aj o božskosti Krista : „ … boli ste umučení do krvi Boha …, je len 1 lekár, ktorý bol splodený i nesplodený, narodil sa z Márie i z Boha, … zraniteľný i nezraniteľný …, z krvi Dávida a z Ducha sv., v lone Márie, zrodený a pokrstený vodou svojho spasenia, umučenia, … Ježiš, ktorý bol pri Otcovi pred vekmi, bol zjavený teraz na konci časov … “
Vykúpenie : „ … Ježiš Kristus zomrel za nás, aby nás ochránil od smrti, skrze vieru v jeho smrti, pre nás znášal všetko utrpenie, zomrel za nás a bol vzkriesený pre nás, bol prebodnutý klinmi pre nás, vďaka ovociu jeho kríža a sviatosti jeho umučenia sme dostali život …“
Eucharistia : „ … snažte sa často schádzať, aby ste mohli obetovať, snažte sa mať účasť na eucharistii, je to 1 telo Ježiša Krista, je len 1 kalich, 1 oltár, 1 presbytérium …“
Panenstvo Panny Márie : „ … princ tohto sveta- Diabol ignoroval panenstvo Panny Márie … , … je len 1 lekár, ktorý sa narodil z panny a Boha, …“
Čo ma zaujalo na Ignácovi Antiochijskom? Asi najviac to, ako si išiel po smrť. Bol hrdý, nezlomený a stále oddaný Bohu. Ani na minútu nezapochyboval a ešte dával silu aj ostatným.

Polycarp
Polycarp znamená po grécky ten, ktorý nesie mnoho ovocia. Z rôznych materiálov môžeme usúdiť, že to bol syn kresťanských rodičov a bol pokrstený ako dieťa. Teda slúžil Bohu od detstva. Bol formovaný apoštolmi a s niektorými žil. Bol učeníkom Jána Apoštola. To čo sa dozvedel od priamych svedkov Ježiša sa zhodovalo s Písmom a túto pravú vieru odovzdával ďalej. Keďže nie je židovského pôvodu, ignoruje Starý Zákon. Sám sa priznáva, že ho nepozná. V liste Korinťanom ustanovuje pevnú a skutočnú doktrínu. V 1. časti (1.-6. kp.) dáva rady veriacim. Tí majú byť podriadení kňazom (asi tu nebol biskup), mladých nabáda aby sa vyhýbali vášňam. Diakonom pripomína, že sú služobníci Krista a nie ľudí a kňazov nabáda, aby boli láskavý a dobrý, aby neverili všetkému, čo počujú. 2. časť (7.-13. kp.) tvoria rôzne iné rady a v14. kapitola, ktorá je 3. časťou, tvorí uzáver. V ňom nabáda k rešpektu a k úcte ku svetským autoritám a, aby sa za ne modlili. Tento list poukazuje na to, že to bol človek pokojný, pokorný a človek hlbokej viery. Vyžaruje z neho hrdosť na to, že je kresťan. Modlí sa všetkých. Bol to učiteľ z Ázie.
O Polycarpovej smrti sa dozvedáme od istého Marcióna v jeho liste Filoménom- Akty, ktoré bolo vlastne prvým a najstarším hagiografickým dokumentom. Polycarp bol 12ty, ktorý mal byť umučený (jeden z poradia, ale odpadol od viery a sám sa pridal- Kvintus). Sám svoju smrť predvídal vo videní, kde mal spálené ucho z čoho usúdil, že bude upálený. Nežil priamo v Smyrne, ale na vidieku. Po určitých okolnostiach sa rozhodol, že sa prestane schovávať. Rímski cisári vyžadovali, aby ich všetci, vrátane kresťanov uznávali za Pána. Židia, ale namiesto Jahve hovorili Adonaj, čo znamená Pán, a teda je to synonymum pre Boha. Keby kresťania uznali cisára za Pána, uznali by ho za Boha. Keď Polycarp odmietol cisára uznať za Pána, bol zhodený z voza. Z neba sa ozval mužský hlas, ktorý hovoril : „ Buď silný Polycarp“. Keď od neho chceli, aby povedal : „nech nie je viac ateistov“, čím mysleli kresťanov, on to povedal. Ale v skutočnosti tým myslel naozajstných ateistov. Pripravili mu hranicu. Mali ho pribiť, ale on odmietol, a tak bol iba zviazaný- ten, ktorý mu dáva silu mučeníctva, mu dá silu byť pokojný. Po jeho modlitbe vyšľahli plamene v oblúku (ako na platničke na plynovom sporáku), bolo cítiť vôňu kadidla a jeho spálené mäso nezapáchalo, ale voňalo ako chlieb. Potom bol prebodnutý mečom a jeho telo bolo spálené. Kresťania pozbierali jeho kosti a začali ich uctievať. Polycarp bol umučený 2. deň mesiaca Xantis (macedónske pomenovanie mesiaca Február), 7. deň kalend v deň veľkého Sabatu o 8. hodine (22. alebo 23. február 156 po Kristovi).

Popias
Napísal 5 kníh, v ktorých boli zozbierané výroky Ježiša Krista, ale všetky sa stratili. Vieme o nich len z citátov Ireneja Lyonského a Ezébia Cézarského. Dôležitejšie je ale to, že u Popiasa sa nachádza svedectvo o začiatkoch evanjelia sv. Marka a sv. Matúša. Ezébius ho citoval aj, čo sa týka týchto dvoch evanjelií. Hovorí, že Marek bol interpretom sv. Petra, písal presne, ale bez poriadku na, čo si spomenul, ako mu dával Peter ponaučenia a Matúš pozbieral všetko, čo sa týka Pána a napísal to v hebrejčine.
Šalamúnove Ódy
Cieľom Šalamúnových Ód je napomáhanie modlitbe, ale tak isto obsahuje aj doktrinálne prvky ako otázka vtelenia, vykúpenia, kríža, krstu, zostúpenia do pekla, sv. Trojice, …
Tieto Ódy neboli napísané Šalamúnom, ale z dôvodu väčšej vážnosti mu boli pripísané. Je ich 42, z toho 1 chýba a ďalšia sa nenašla. Boli napísané pomerne skoro, asi v 1. ½ 2. storočia po Kristovi a majú židovský štýl. Napriek tomu sú imitáciou Žalmov.

Didaché
Názov je odvodený od gréckeho dokeo- vyučovať, didaché- vyučovanie. Má dva tituly : „Učenie dvanástich apoštolov“ a rozsiahlejší „Učenie Pána, ktoré podával národom skrze dvanástich apoštolov“, ale apoštoli boli do titulu pridaný asi až neskôr. Je to spis židokresťanský, akási primitívna katechéza, ktorá predpokladá putovných apoštolov.
Didaché tvorí 16 kapitol v 4 častiach. Sú to skôr inštrukcie než učenie ako také. Prvú časť tvorí 1.-6. kapitola- Dve cesty, čo je vlastné židom. To poukazuje na to, že to je spis prijatý zo židovstva z doby keď ešte neboli rozpory medzi židmi a kresťanmi. Cestu života tvoria 4 kp., Cestu smrti 1kp. a posledná kapitola tejto časti tvorí uzáver. V 2. časti (7.-11. kp.) nachádzame rôzne ponaučenia- o krste, pôste, každodennej modlitbe, o eucharistii, požehnaní, … Je tu citovaný Otčenáš, tak ako ho nachádzame u Matúša. V 12.-15. kapitole môžeme nájsť Nové ponaučenia o organizácii, obete, výbere biskupov a diakonov, pohostinnosti, o spôsobe slúženia omše, modlitbách, o bratských ponaučeniach, … Štvrtá časť (16. kp.) je uzáverom celého Didaché. V ňom prikazuje veriacim, aby bdeli očakávajúc Pána. Končí zvolaním MARANATÁ!- Príď Pane Ježišu!

List Barnabáša
Tento spis je podobný Didaché. Má 21 kapitol a 2 časti, pričom Didaché má iba 16 kapitol, ale 4 časti. List Barnabáša vystupuje ostrejšie proti židovstvu, napr. proti obriezke, nečistým jedlám, proti pôstu, … Kritizuje Starý Zákon a hovorí, že bol zrušený Novou Zmluvou. Poukazuje na vykúpenie človeka Bohom, krst i tajomstvo kríža, … Podobnosť možno vidieť najmä v druhej časti, kde vystupujú tiež 2 cesty: Cesta Svetla a Cesta Tmy. V Ceste Svetla sa píše o tom, že sa má zachovávať slovo Božie a Cesta Tmy vymenúva hriechy.

Pastier
Autorom je jednoduchý človek Hermas. Je to určitá doktrína o pokání a Cirkvi. Má vrátiť nádej, vieru v spásu kresťanom, ktorí upadli do neresti. Treba robiť pokánie a odpúšťať, lebo Boh je milosrdný. Učenie o Cirkvi je pevné a krásne. Ľudia sa majú snažiť zachovávať príkazy a žiť tak, aby v nich nažíval Duch Boží.
Athénogore
Je to filozofický apologét s racionálnou argumentáciou. Švajčiar Hans Ulf von Baltazar(?) o ňom hovorí, že je to veľmi prezieravý teológ.
Napísal dve malé dielka : Prosba (Prosba kresťanského filozofa Athénogora z Atén ohľadne kresťanov) a Vzkriesenie mŕtvych.
Prvé dielo je prvým racionálnym dokazovaním Boha, kde poskytuje dôkazy ako filozofické, tak i biblické. V 37 kapitolách obhajuje kresťanov. Francúz Bosne (?) o tomto diele hovorí, že je najkrajšou apologetickou obhajobou, ktorá je veľmi rozvážna, umiernená, jej forma je pevná, tón silný. Je adresovaná jedným filozofom v mene filozofov cisárom (čo boli tiež filozofi) v duchu porozumenia.
Vzkriesenie mŕtvych má tiež filozofický charakter, ale v 25 kapitolách v 1. časti pojednáva o vzkriesení a Bohu a v 2. časti o vzkriesení a človeku.

List Diognetovi
Tvorí ho 12 kapitol rozdelených do 4 častí. Prvá časť (1.-4. kp.) je apológia proti pohanom a židom. Druhá časť (5.-6. kp.) predstavuje reč o úlohe kresťanov vo svete. V 7.-9. kapitole, ktoré tvoria tretiu časť môžeme nájsť náčrt katechézy. Poslednú časť (10.-12. kp.) tvorí konečná exortácia. Už na začiatku si kladie 8 otázok, na ktoré si v texte odpovedá.
1) Kto sú kresťania? – 7.-9. kapitola
2) Aký je kult, ktorý vzdávajú Bohu? – 6. kapitola
3) Odkiaľ prichádza ich pohŕdanie svetom? - 5.-6. kapitola
4) Odkiaľ prichádza ich pohŕdanie smrťou? – 6.-7. kapitola
5) Odkiaľ pochádza to, že odmietajú adorovať pohanských bohov? – 2. kapitola
6) Odkiaľ pochádza to, že odmietajú židovské zákony? – 3.-4. kapitola
7) Čo je to za lásku, ktorú majú pre druhých? – 10. kapitola
8) Prečo tento nový ľud prišiel tak neskoro? – 8.-9. kapitola

Najpútavejšia je podľa mňa 4. čiastka, teda konečná exortácia. To ako pri obrátení musíme prejsť 4 etapami. Najprv nás viera vovedie do k hlbšiemu poznanie Boha ako Lásky. Keď už Boha poznáme, tak nás toto poznanie nabáda k láske k nemu. Po tom, čo ho začneme milovať, nás táto láska k nemu začne nabádať, aby sme ho napodobňovali. A nakoniec, keď ho už napodobňujeme, tak nás to vedie ku kontemplácii, určitému spôsobu zbožštenia. Lebo svet bol stvorený pre človeka a je mu podriadený.