Cirkevní Otcovia
Výraz Cirkevní Otcovia sa ustálil až v 4. storočí po Kristovi. Označoval Cirkevných spisovateľov doby antického kresťanstva, teda prvej doby, ktorá je hodnoverným svedkom viery. Mohol to byť aj laik, ale iba muž. Písali hodnotné diela, z ktorých sa niektoré zachovali.
Medzi spisovateľmi rozlišujeme medzi Cirkevným Otcom a doktorom Cirkvi. Doktori Cirkvi, ktorým sa u nás hovorí aj učitelia Cirkvi, pretrvali až do dnešnej doby a prezentujú nejaké učenie, ktoré je Cirkvou veľmi ocenené. Na rozdiel od Cirkevných Otcov, ktorí boli v prvotnej dobe a mohli byť zároveň aj doktormi Cirkvi, mohli byť učitelia Cirkvi aj ženy (napr. Terezka Ježiškova.).
Aby mohol byť niekto Cirkevným Otcom musel splniť tieto 4 podmienky : 1) pravovernosť viery, 2) svätosť života, 3) schválenie Cirkvi a 4) dávnosť, starobylosť.
Prví Cirkevní Otcovia pochádzali z Východu a písali po grécky. Až neskôr po nich sa objavili na Západe a tí písali po latinsky. Niektorí z Cirkevných Otcov písali ale aj po sýrsky a aramejsky. Sú však spoloční pre všetkých, pre celú Cirkev, čo má veľký význam v ekumenizme.
Obdobie Cirkevných Otcov na Západe končí pápežom Gregorom Veľkým (540-604) a Izidorom Sevilským (560-636). Na Východe sa za posledného Cirkevného Otca považuje Ján Damascénsky (675-749), ktorý je považovaný aj za posledného Cirkevného Otca všeobecne v celej Cirkvi.

Apoštolskí Otcovia
Máme troch Apoštolských Otcov, a to Klementa Rímskeho, Ignáca Antiochijského a Polycarpa. Nazývajú sa tak z toho dôvodu, že poznali niektorého z apoštolov. Môžeme ich zaradiť do obdobia približne od roku 90 po Kristovi až do konca 1. ½ 2. storočia.
V širšom slova zmysle do tohto obdobia siahajú aj List Barnabáša, Hermasov Pastier, List Diognetovi od neznámeho autora, Popias, Didaché a Ódy Šalamúnove. Tieto spisy upadli rýchlo do zabudnutia a k životu boli prebudené až po reforme, keď protestanti vytýkali katolíkom, že sa odvrátili od pravej viery. Tieto spisy obsahujú živý obraz rodiacej sa Cirkvi- inštitúcie, hierarchizácia, nebezpečenstvo prenasledovania, heroizmus, mučeníctvo i nebezpečenstvo židovstva a heréz.

Sv. Klement Rímsky
Doba jeho pontifikátu nie je úplne jasná. Sú dve tézy ohľadne poradia prvých pápežov. Podľa prvej, ktorú prezentoval sv. Irenej Lyonský, nasleduje Klement po Petrovi, Línovi a Klétovi (Anaklétovi). Tertulián, ktorý sa z veriaceho stal heretikom však kladie Klementa hneď za sv. Petra. Ten ho aj vysvätil za biskupa. Z jeho listov vyplýva, že bol rímskym diadochom, človekom pokorným, skromným, vyrovnaným, ktorý má rád poriadok. Prezentuje pokoj, múdrosť, umiernenosť, inteligenciu a lásku. Hodne cituje Bibliu.
List Korinťanom
Tento list vznikol, keď sa ľud v Korinte vzbúril proti kňazom. V 65 kapitolách sa snaží potlačiť ich žiarlivosť voči kňazom, káže im, aby boli k nim poslušní a žiada ich o podporu a aby držali spolu. Je tiež dôležitý z hľadiska dogmy, histórie liturgie a Cirkvi. Poskytuje dôkaz o rímskom primáte. Bol napísaný pred rokom 110 po Kristovi, po prenasledovaní Neróna.
Na začiatku listu je krátky úvod : 1.-3. kapitola, v ktorej pripomína svätosť Cirkvi v Korinte. Nasleduje 1. časť : 4.-38. kapitola, v ktorej vymenúva cnosti a nabáda na pokoj. Je to skôr exortácia. Nabáda na veľkú vieru a chce, aby ju Korinťania oživili. Nemajú pochybovať, lebo je normálne, aby bola naša viera skúšaná. Zárukou zmŕtvychvstania je Ježiš Kristus. 39-61. kapitola tvoria 2. časť listu. Tu navrhuje liek na nepokoje v Korinte a tým je rešpektovanie cirkevného poriadku. Ježiš Kristus bol poslaný od Boha. Ježiš poslal apoštolov, aby hlásali dobrú zvesť. Apoštoli ustanovili biskupov a tí kňazov. Toto všetko je poriadok Božej vôle. Končí krásnou modlitbou, ktorá je považovaná za vôbec najstaršiu modlitbu (59.-61. kapitola) Záver tvorí 62.-65. kapitola. Aby si ľudia uvedomili dary od Krista, najskôr musia zahnať žiarlivosť. Majú praktikovať vieru, zbožnosť a lásku jedného k druhému.