referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Emília
Nedeľa, 24. novembra 2024
Sv. Agustín: Vyznania
Dátum pridania: 26.01.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: szarazka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 968
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.6
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 11m 0s
Pomalé čítanie: 16m 30s
 
1. ÚVOD
Svätý Augustín, významný kresťanský mysliteľ, bez najmenších pochýb, dôležitá osobnosť svojej doby, zanechal po sebe dielo významné nielen pre veriacich. Myšlienky, ktorými sa prezentuje vo svojich autorských dielach majú čo povedať aj dnes. Azda jeho najznámejším dielom sú Vyznania, do istej miery jeho vlastný životopis. Ale nielen to, Augustín tu rozpráva o svojom obrátení na vieru, o svojom kedysi hriešnom živote, o svojich pocitoch. No tiež sa venuje aj rôznym filozofickým otázkam, ako je napríklad: otázka pôvodu sveta, pôvodu zla, či čo je čas... No a práve jeho spôsob, akým pristupuje k tejto problematike ma dosť zaujal, preto sa naň teraz spoločne „bližšie“ pozrieme.

2. JADRO
Istotne je zvláštnou už len tá skutočnosť, ako sa vlastne dostal k času, k jeho definícii v takom diele ako sú Vyznania. Jedná sa predsa o dielo v prvom rade teologické a až potom filozofické. Vyznania vznikli preto, dovolím si ešte raz zdôrazniť, aby ich autor „dal priestor“ myšlienkam, pocitom, ktoré zažíval počas svojej duchovnej obrody, pri ceste k Bohu, k viere v Boha, čo predstavuje jednoznačne spomínanú teologickú stranu. Ale že v Augustínovom prípade rozhodne nešlo iba o slepú vieru, prijímanie všetkého ako úplne samozrejmé je vidieť na tom, aká rôznorodá problematika púta jeho pozornosť. Neostal iba pri rozprávaní, ako veľmi mu pomohla viera nájsť stratenú kontrolu nad životom. I keď sa preňho stala, „kotvou“ istoty v živote, napriek tomu neprestal uvažovať, slobodne a samostatne myslieť nad mnohými skutočnosťami, ktoré vnímal ako problematické. Rozdiel oproti jeho „výsledkom“ z minulosti bol ale ten, že tam, kde nenachádza riešenie, „neprepadá“ zúfalstvu, ale vie, že ľudský rozum je vo svojich možnostiach limitovaný... Spôsob, akým sa nám v jeho knihe prezentuje, odhaľuje často viac, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Večnosť – ako inak sa dá vykresliť jej dokonalosť, ukázať ju v jej plnej kráse, samozrejme, pokiaľ ju vôbec možno opísať slovami, ak nie v kontraste s niečím ubiehajúcim, niečím pominuteľným? Boh ako nekonečný a absolútne dokonalý Stvoriteľ všetkého jestvujúceho. A teda nevyhnutne musel stvoriť aj čas, jedine, že by čas existoval už od „začiatku“ spolu s Bohom? Augustín ale zastáva názor, že bol stvorený až so svetom, pretože Boh sám pre seba čas nepotrebuje. Božím dňom, prítomnosťou je Večnosť, ktorá nikdy neustupuje žiadnemu zajtrajšiemu dňu, a nemá ani nijaký včerajšok. Boh tak nepotrebuje čas, On je večnou bytosťou, preto sa jeho doba nemôže naplniť – čo tiež stojí v kontraste s Jeho stvoreniami, snáď len z výnimkou anjelov. Nie Boh, ale ľudia majú minulosť, iba my máme aj budúcnosť, a i prítomnosť... Prečo iba človek, veď v žiadnom prípade nie je jediné Božie stvorenie? Nuž preto, že iba človek si dokáže uvedomiť samého seba. Teda iba my jestvujeme v čase. Pokiaľ je ale čas niečo reálne!

Lenže jestvuje čas skutočne? Minulé veci, minulý čas už bol, odohral sa a už sa nikdy nevráti, budúcnosť, tak táto ešte len bude, teda dovtedy nie je a nebude. Takže sa teraz musíme pozrieť na prítomnosť! Prítomnosť, tak tá smeruje k minulosti, lebo keby sa nepominula, bola by Večnosťou. Navyše vieme už, že budúcnosť „prechádza“ do prítomnosti. I keď je na mieste otázka, či má čo prejsť do prítomnosti... A čo sa deje s ňou už bolo spomínané. Augustín teda tvrdí, že čas smeruje k nebytiu, čo ale znamená, že uvažovať o existenciu času je viac – menej, premýšľaním nad niečím neskutočným...
V súvislosti s časom, konkrétne v súvislosti s jeho trvaním, zvykneme hovoriť o jeho dĺžke či krátkosti. Máme ale nato skutočne právo, má čas vôbec nejakú dĺžku? O minulosti hovoríme, že je blízka a že je aj vzdialenejšia, je minulosť dlhá a je minulosť kratšia. Čo sa týka jej vzdialenosti od nás, presnejšie povedané od doby trvania jej existencie, nemožno tu hovoriť o žiadnej vzdialenosti. Veď predsa nemôže mať niečo polohu, čo už vlastne vôbec nejestvuje! O budúcnosti sa môžeme vyjadriť veľmi podobným spôsobom a síce sa tu samozrejme nedá hovoriť o neexistencii z dôvodu pominutia, ale jednoducho sa jedná o udalosti, javy ešte len smerujúce k ich uskutočneniu...

Čo si myslí svätý Augustín o dĺžke trvania času, o dĺžke minulosti, či budúcnosti? Obidve sú to „záležitosti“ vlastne nejestvujúce, tak ako potom môžu mať vôbec nejakú dĺžku? Jedine pri prítomnosti bude mať preto zmysel hovoriť o nejakom trvaní, jedine že by... Čo je to vlastne, prítomnosť? Môže byť napríklad jedno milénium prítomnosťou pre človeka? Nie, pretože ak žijeme v prvom roku, tak zvyšných deväťsto deväťdesiat deväť je pre nás budúcnosť, ich udalosti sa ešte len uskutočnia, z pohľadu človeka, samozrejme. A čo sto rokov, môžu byť tie pre nás prítomnosťou? Nie, pre to isté, prečo aj tisíc rokov nie. Čo bude teda prítomnosť vlastne? Rok, mesiac, jeden deň, hodina, minúta či dokonca len jedna sekunda? Argumenty, ktoré svätý Augustín zvolil nevyhnutne smerujú k jedinej možnej odpovedi – nie. A síce preto, že u všetkých týchto slov, pri všetkých týchto jednotkách času, môžeme v istom zmysle hovoriť o budúcnosti, minulosti a prítomnosti.

To znamená – v istom momente sú prítomné, ale ich ďalšie časti sú už buď minulosťou alebo ešte len budúce... Teda, čo budeme môcť nazývať prítomným? Zrejme iba jeden, jediný samotný moment! Moment ako nekonečne krátky okamih, postrádajúci akýkoľvek „nárok“ na dĺžku. Ale ak nemá vôbec nijakú dĺžku, o čom vlastne uvažujeme? Jednak je dĺžka záležitosť skôr priestoru a jednak, isté trvanie okamihu nikto uprieť nemôže!
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Zdroje: Sv. Augustín – Vyznania, Lúč, Bratislava, 1997
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.