Sv. Agustín: Vyznania

1. ÚVOD
Svätý Augustín, významný kresťanský mysliteľ, bez najmenších pochýb, dôležitá osobnosť svojej doby, zanechal po sebe dielo významné nielen pre veriacich. Myšlienky, ktorými sa prezentuje vo svojich autorských dielach majú čo povedať aj dnes. Azda jeho najznámejším dielom sú Vyznania, do istej miery jeho vlastný životopis. Ale nielen to, Augustín tu rozpráva o svojom obrátení na vieru, o svojom kedysi hriešnom živote, o svojich pocitoch. No tiež sa venuje aj rôznym filozofickým otázkam, ako je napríklad: otázka pôvodu sveta, pôvodu zla, či čo je čas... No a práve jeho spôsob, akým pristupuje k tejto problematike ma dosť zaujal, preto sa naň teraz spoločne „bližšie“ pozrieme.

2. JADRO
Istotne je zvláštnou už len tá skutočnosť, ako sa vlastne dostal k času, k jeho definícii v takom diele ako sú Vyznania. Jedná sa predsa o dielo v prvom rade teologické a až potom filozofické. Vyznania vznikli preto, dovolím si ešte raz zdôrazniť, aby ich autor „dal priestor“ myšlienkam, pocitom, ktoré zažíval počas svojej duchovnej obrody, pri ceste k Bohu, k viere v Boha, čo predstavuje jednoznačne spomínanú teologickú stranu. Ale že v Augustínovom prípade rozhodne nešlo iba o slepú vieru, prijímanie všetkého ako úplne samozrejmé je vidieť na tom, aká rôznorodá problematika púta jeho pozornosť. Neostal iba pri rozprávaní, ako veľmi mu pomohla viera nájsť stratenú kontrolu nad životom. I keď sa preňho stala, „kotvou“ istoty v živote, napriek tomu neprestal uvažovať, slobodne a samostatne myslieť nad mnohými skutočnosťami, ktoré vnímal ako problematické. Rozdiel oproti jeho „výsledkom“ z minulosti bol ale ten, že tam, kde nenachádza riešenie, „neprepadá“ zúfalstvu, ale vie, že ľudský rozum je vo svojich možnostiach limitovaný... Spôsob, akým sa nám v jeho knihe prezentuje, odhaľuje často viac, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Večnosť – ako inak sa dá vykresliť jej dokonalosť, ukázať ju v jej plnej kráse, samozrejme, pokiaľ ju vôbec možno opísať slovami, ak nie v kontraste s niečím ubiehajúcim, niečím pominuteľným? Boh ako nekonečný a absolútne dokonalý Stvoriteľ všetkého jestvujúceho. A teda nevyhnutne musel stvoriť aj čas, jedine, že by čas existoval už od „začiatku“ spolu s Bohom? Augustín ale zastáva názor, že bol stvorený až so svetom, pretože Boh sám pre seba čas nepotrebuje. Božím dňom, prítomnosťou je Večnosť, ktorá nikdy neustupuje žiadnemu zajtrajšiemu dňu, a nemá ani nijaký včerajšok. Boh tak nepotrebuje čas, On je večnou bytosťou, preto sa jeho doba nemôže naplniť – čo tiež stojí v kontraste s Jeho stvoreniami, snáď len z výnimkou anjelov. Nie Boh, ale ľudia majú minulosť, iba my máme aj budúcnosť, a i prítomnosť... Prečo iba človek, veď v žiadnom prípade nie je jediné Božie stvorenie? Nuž preto, že iba človek si dokáže uvedomiť samého seba. Teda iba my jestvujeme v čase. Pokiaľ je ale čas niečo reálne!

Lenže jestvuje čas skutočne? Minulé veci, minulý čas už bol, odohral sa a už sa nikdy nevráti, budúcnosť, tak táto ešte len bude, teda dovtedy nie je a nebude. Takže sa teraz musíme pozrieť na prítomnosť! Prítomnosť, tak tá smeruje k minulosti, lebo keby sa nepominula, bola by Večnosťou. Navyše vieme už, že budúcnosť „prechádza“ do prítomnosti. I keď je na mieste otázka, či má čo prejsť do prítomnosti... A čo sa deje s ňou už bolo spomínané. Augustín teda tvrdí, že čas smeruje k nebytiu, čo ale znamená, že uvažovať o existenciu času je viac – menej, premýšľaním nad niečím neskutočným...
V súvislosti s časom, konkrétne v súvislosti s jeho trvaním, zvykneme hovoriť o jeho dĺžke či krátkosti. Máme ale nato skutočne právo, má čas vôbec nejakú dĺžku? O minulosti hovoríme, že je blízka a že je aj vzdialenejšia, je minulosť dlhá a je minulosť kratšia. Čo sa týka jej vzdialenosti od nás, presnejšie povedané od doby trvania jej existencie, nemožno tu hovoriť o žiadnej vzdialenosti. Veď predsa nemôže mať niečo polohu, čo už vlastne vôbec nejestvuje! O budúcnosti sa môžeme vyjadriť veľmi podobným spôsobom a síce sa tu samozrejme nedá hovoriť o neexistencii z dôvodu pominutia, ale jednoducho sa jedná o udalosti, javy ešte len smerujúce k ich uskutočneniu...

Čo si myslí svätý Augustín o dĺžke trvania času, o dĺžke minulosti, či budúcnosti? Obidve sú to „záležitosti“ vlastne nejestvujúce, tak ako potom môžu mať vôbec nejakú dĺžku? Jedine pri prítomnosti bude mať preto zmysel hovoriť o nejakom trvaní, jedine že by... Čo je to vlastne, prítomnosť? Môže byť napríklad jedno milénium prítomnosťou pre človeka? Nie, pretože ak žijeme v prvom roku, tak zvyšných deväťsto deväťdesiat deväť je pre nás budúcnosť, ich udalosti sa ešte len uskutočnia, z pohľadu človeka, samozrejme. A čo sto rokov, môžu byť tie pre nás prítomnosťou? Nie, pre to isté, prečo aj tisíc rokov nie. Čo bude teda prítomnosť vlastne? Rok, mesiac, jeden deň, hodina, minúta či dokonca len jedna sekunda? Argumenty, ktoré svätý Augustín zvolil nevyhnutne smerujú k jedinej možnej odpovedi – nie. A síce preto, že u všetkých týchto slov, pri všetkých týchto jednotkách času, môžeme v istom zmysle hovoriť o budúcnosti, minulosti a prítomnosti.

To znamená – v istom momente sú prítomné, ale ich ďalšie časti sú už buď minulosťou alebo ešte len budúce... Teda, čo budeme môcť nazývať prítomným? Zrejme iba jeden, jediný samotný moment! Moment ako nekonečne krátky okamih, postrádajúci akýkoľvek „nárok“ na dĺžku. Ale ak nemá vôbec nijakú dĺžku, o čom vlastne uvažujeme? Jednak je dĺžka záležitosť skôr priestoru a jednak, isté trvanie okamihu nikto uprieť nemôže!
Predsa však hovoríme, že čas je rôzne dlhý, meriame ho, ale čo vlastne meriame? Jedine prítomnosť, lebo len tá je reálna, alebo? Napriek všetkému doteraz povedanému uznáva Augustín existenciu času minulého, prítomného a budúceho. Veď predsa keď ja hovorím o nejakých spomienkach, keď rozprávam niečo zo svojej minulosti, tak to som predsa zažil, teda to muselo jestvovať, dokonca v tom momente keď to rozprávam, je to pre mňa akýmsi spôsobom skutočné, minimálne v mojej mysli, či asi lepšie povedané duši. Na strane druhej ale tieto spomienky na minulosť sú pre mňa v prítomnom čase, aspoň sa takými javia byť. Teda minulosť, budúcnosť budú niekde jestvovať, ale vo forme prítomnosti – tvrdí autor Vyznaní. Čo sa týka minulosti, dá sa to ešte relatívne ľahko pochopiť, práve pomocou pamäte, možnosti spomínať, ale ako to je s budúcnosťou?

Prítomná môže byť, ale len u ľudí, so schopnosťou nazerať do budúcnosti. Väčšina ľudí takýmto darom, či talentom dnes vôbec nedisponuje a ani sa čias svätého Augustína to iste inak nebolo... Žeby sa začal strácať tento „muž rozumu“ v nejakých mystických učeniach?
Na objasnenie svojho pohľadu na problém budúcnosti, použil príklad východu Slnka, či presnejšie povedané raňajšie zore, z ktorých sa dá jasne usúdiť čo bude nasledovať... Podľa tohto príkladu môžem preukázať, každý z nás môže preukázať istú znalosť o budúcnosti. Aj keď samozrejme budúcnosť nebudeme skutočne poznať. Toto platí pre väčšinu ľudí, ale sú tu i výnimky, ako proroci - Bohom vyvolený, ktorí dostali od Neho takýto dar. Augustín verí, absolútne nepochybuje, že sú tajomstvá, ktoré človek pochopiť nemôže a tak sa príliš nad týmto aspektom nepozastavuje. Akceptuje to ako fakt daný Pánom a je si vedomý, že je to v jeho možnostiach - a tak povediac aj v Jeho právomociach.

Teda je ale zároveň nie je skutočne jestvujúca trojica časov. Existujú, sú reálne pre mňa, v momente keď si na niečo spomínam alebo niečo predpokladám – nereálne v zmysle tom, že nie je miesto kde jestvujú ako bytie. Aj keď Augustín by zvolil trochu iné pomenovanie „časov“ (prítomný vzhľadom na minulosť, prítomný vzhľadom na prítomnosť a prítomný vzhľadom na budúcnosť). Ešte presnejšie, jasnejšie pomenúva toto, skôr opisovanie spôsobu jestvovania času ako pamäť, nazeranie a napokon očakávanie. Takže tým vyjadruje istú nespokojnosť s používanými pomenovaniami, vie však, že to nie je príliš dôležité, pretože ľudia aj tak mnohé slová nepoužívajú v presnom význame. Našťastie ale chápeme význam slov tak ako ich chápať máme.

Ako sa ale teda môžeme vyjadrovať o rôznych časových intervaloch, ako môžeme tvrdiť, že niečo trvalo dlhšie ako niečo ďalšie? Keď si zoberieme Augustínove tvrdenia tak jestvuje iba prítomnosť, a aj to len ako jeden, jediný okamih... Nuž a ako sa dá zmerať jedna chvíľa? Budúcnosť, zatiaľ neuskutočnená – teda ešte nejestvujúca, nezmerateľná. Minulosť je už predsa „uzavretá“, čiže už nie je, takže ju nijako nezmeriame. Pre Augustína to predstavovalo problém, ktorý sa mu zdal riešiteľný len za pomoci Boha. Prosí Ho o pomoc, o pokoj. Má pocit, že je to Božia zásluha, tento jeho záujem o danú problematiku. Aby našiel riešenie, snažil sa v prvom rade nájsť definíciu času vôbec. Pohyb Slnka, mesiaca a hviezd – toto je názor, ktorý sa Augustín dozvedel od nejakého učeného človeka. No nesúhlasil, sú predsa aj iné pohyby, činnosti, ktoré majú svoje trvanie. Čo s nimi, prestanú sa pohybovať, keď hviezdy zastanú? Áno, dĺžku dňa v podstate určujeme podľa Slnka, ale pohyb hrnčiarskeho kolesa je tiež pohybom v čase. Augustín prichádza k názoru, že pohyb nemôže byť v žiadnom prípade rovný času, preto sa znovu musí vrátiť k otázke, čo je to čas.

No skôr ako sa znovu venuje tejto otázke, pýta sa ako je to vlastne s meraním trvania času. Ľudia hovoria, že to trvalo toľko a tamto zase toľko. Hovoria že toto sa skončilo rýchlejšie ako to druhé. Podľa čoho si to môžeme dovoliť povedať? Augustínovým bezprostredným záverom, aspoň nateraz je konštatovanie idúce týmto smerom: Meriame čas plynúci a nie čas už uplynulý. No a kedy meriame čas? Zvuková realizácia reči, ktorú autor uvádza ako príklad, je vlastne veľmi vhodným nápadom. Kedy teda meriame, ako vieme že nejaká slabika , slovo je dlhšia ako iná? Rozhodneme o tom v našej mysli pri pripravovaní sa na rečové vyjadrenie? To asi sotva, pretože vtedy je ešte len budúcou udalosťou, ak aj nie pre nás, tak pre poslucháča určite... Tak rozhodneme o jej dĺžke zrejme až v prítomnosti.

Lenže ako môžeme zmerať niečo, čo ešte trvá, čo ešte nie je ukončené? Teda meriame minulosť, alebo? Nie, predsa nemôžem zmerať nejestvujúce. Ale ako teda meriame čas, kde ho meriame? Odpoveďou je pre Augustína duch, duša. Je jasné, že meriame veci s počiatkom a koncom. Ale takéto veci patriace do minulosti nie sú viac jestvujúce. Ale zanechávajú v nás dojem. Tento prítomný dojem meriame, porovnávame s inými prítomnými dojmami. Ale aj my v mysli predsa len môžeme rozhodnúť o dĺžke trvania hlasu, reči. Ale len pre nás samotných, pre poslucháča celkom isto platí to vyššie napísané. Hlas, dĺžku hlasu vraj používame aj na meranie ticha. V našom vnútri si predsa opakujeme rozličné verše, prejavy... Hlas, ale vlastne všetky veci v istom zmysle jestvujú z budúcnosti do minulosti. Najprv je tu úmysel, potom postupné uskutočňovanie a nakoniec úplný prechod do nejestvovania – do minulosti. Tak teda minulé rastie zmenšovaním budúceho. Ako je ale možné že ubúda z niečoho čo ešte nie je alebo ako pribúda niečo čo už nie je, pýta sa Augustín. Všetko sa to deje v našej mysli. Očakávanie, pozorovanie, spomínanie. Budúcnosť, prítomnosť, minulosť. Teda čas jestvuje v našom duchu, samozrejme špecifickým spôsobom. Dlhým budúcim časom je teda čakanie, dlhé čakanie na budúcnosť.

3. ZÁVER
Čas je Božím dielom, len Boh je jedinou večnou bytosťou. Stvoril ho spolu so svetom, pre svet, lepšie povedané pre stvorenia žijúce na svete. Len Pán pozná všetky tajomstvá, pre Neho nie je nič neznáme. Je to v Jeho „prirodzenosti“ rovnako ako stvoriteľský akt. Augustín rozobral tému času podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ale je si veľmi dobre vedomý rozdielu medzi jeho možnosťami a možnosťami Pána. Vzdáva hold Jeho dokonalosti, Jeho veľkosti. Autor týchto myšlienok sa s touto témou, s pohľadom na čas, dosť „vyhral“. Mám síce pocit, že autor nezodpovedal na všetky svoje otázky úplne, ale... Ale nato mal iste svoje dôvody. A možno ani úplne odpovedať nevedel – veď len Boh je dokonalý, len On pozná všetky tajomstvá... Jedno je ale isté, ukázal, že dávať si otázky je dôležité, veľmi dôležité. Možno dôležitejšie, ako sformulovať i odpoveď na ňu. Hlavne vo filozofii... Možnosti nášho rozumu sú obmedzené, určite aspoň s pohľadu Augustína, ale určite to pre nás nemá znamenať to, že celý náš život by sme mali prežiť, akoby s „klapkami“ na očiach.

Zdroje:

Sv. Augustín – Vyznania, Lúč, Bratislava, 1997 -