Ako Gándhí vždy zdôraňoval, nejde tu len o pasívny odpor, ktorý je zbraňou slabých, ktorí zatiaľ nedisponujú silnejšími zbraňami. Pasívny odporca neodmieta násilie z princípu, ale len takticky. Avšak satyagrahí rezignuje na násilie, pretože z násilia nikdy nemôže vzniknúť nič dobré. To nebránilo Gándhímu povedať, že tí, čo na násilie veria, by sa mali ďalej cvičiť v používaní zbraní: “Radšej by som videl, keby India siahla k zbraniam, aby bránila svoju česť, ako by mala zostať bezmocným svedkom svojho zneuctenia.” Len tí, čo skutočne veria v silu pravdy, spoznajú, že nenásilie má nad násilím obrovskú prevahu, lebo sila človeka neprýšti z jeho telesných schopností, ale z hlbokej viery a nezlomnej vôle. “Neubližovanie” (ahimsa) je zbraňou udatného”, lebo ahimsa vyžaduje silu a odvahu a nedovoľuje odplatu. “Meč možno stratiť, ale nie statočnosť, s ktorou človek zomiera bez toho, aby sám udrel.” Ahimsa je protinásilie, nie v zmysle násilia proti násiliu, ale v tom, že násilie násilníka sa pripraví o účinok. Lebo čo zmôže násilie proti ľuďom, ktorí sa ničím nenechajú zastrašiť, pretože sa ničoho viac neboja; ani straty majetku, ani zdravia, slobody ani života? “Môj nepriateľ ma môže zabiť, rozdrviť, ak chce. V tom prípade získa moje bezduché telo, nie však moju poslušnosť. Nakoniec som potom víťaz ja, nie on, lebo jemu sa nepodaril pokus naložiť so mnou podľa svojej vôle.” Tak je satyagraha bojom, ktorý musí byť vybojovaný na viacerých rovinách: Odporu navonok predchádza odpor dovnútra - proti svojej vlastnej zbabelosti a slabosti. Všetko, čo zatemňuje pravdu, musí zmiznúť. Pre lož, klam alebo číru taktiku tu nie je žiadne miesto.

Modlitba

Najdôležitejším bojovým prostriedkom je pre Gándhího modlitba, ktorá prýšti z čistej nevyhnutnosti: “Modlitba je taká nepostrádateľná pre dušu ako potrava pre telo. Vskutku potrava pre telo nie je ani taká potrebná ako modlitba pre dušu. Lebo pôst je často potrebný na to, aby sa telo udržalo zdravé, avšak niečo ako pôst od modlitby neexistuje.” Modlitba musí tryskať z čistého srdca, lásky a pokory. Forma modlitby ako taká nie je rozhodujúca - ale len jedno: “Nenechajte ducha blúdiť v diaľke, zatiaľ čo pery drmolia vonkajšie formulky.” Tak sa Gándhímu z modlitby stáva nevyčerpateľný rezervoár sily a prostriedok na očistenie srdca, ktorý nikdy nezlyhá .

Pôst

Tak ako sa z modlitby môže stať len čisto mechanický vonkajší prejav, môže sa aj z hladovky stať čisto mechanické mučenie tela. Takéto mechanické cvičenia sú bezcenné; dôležitý je len duchovný postoj. Pravdaže aj mechanický pôst môže podporiť očistu organizmu, ale nebude pôsobiť na dušu. Pôst poskytuje príležitosť cvičiť vládu ducha nad telom. To je však možné len vtedy, keď je telesný pôst spojený so správnym duchovným postojom, duchovným pôstom: pôst je neužitočný, keď nie je sprevádzaný nepoľavujúcim úsilím o sebaovládanie. Lebo vášne a žiadostivosť môžu byť nakoniec prekonané len sebaskúšaním a dôverou v Boha. Diéta a pôst sú pritom len sprievodné podporné prostriedky. Gándhího pôst teda nie je žiaden hladovkový štrajk a nikdy sa ani nesmie chápať ako zjemnený nátlakový prostriedok “potrhlého” politika. Úmysloml a cieľom Gándhího pôstov vždy zostávajú len duchovná posila a očista samotné. Hladovka bola jeho odpoveďou aj na ozbrojené výstrelky na strane Indov - pokánie v zmysle očisty. Pôstom chcel Gándhí vyrovnať a odpykať neprávosť: národ sa mal stať vnútorne disciplinovanejším a celé hnutie sa malo očistiť. “Kajúcnik sa spolieha celkom na svojho Boha. Pokánie nepodniká ľahkovážne, nie v hneve a určite nie preto, aby dosiahol osobné výhody... A vždy sa predpokladá osobná čistota ako aj živá viera v pravdu a nenásilie. Očividne nezostáva pri takom pokání žiadne miesto pre nejakú ctižiadosť.” Gándhí nikdy nehladoval z čírej politickej taktiky, ale vždy len na pokyn tichého vnútorného hlasu, “the still small voice”.