Náboženstvo a jeho význam v spoločnosti

Náboženské spoločenstvo

Náboženstvo je jedným z najrozšírenejších prejavov ľudskej duchovnej činnosti. V histórii ani v súčasnosti niet spoločnosti, v ktorej by neexistovalo nejaké náboženstvo a náboženské spoločenstvo. Náboženstvo ako jedna z inštitúcií vlastná iba ľudskej spoločnosti je prejavom špecificky ľudskej potreby nájsť svoje miesto vo svete a odpoveď na základné otázky bytia.

V súčasnosti žijú na Zemi takmer dve miliardy kresťanov, miliarda moslimov, 700 miliónov hinduistov, 320 miliónov budhistov, 200 miliónov konfuciánov, 50 miliónov šintoistov a milióny vyznávačov ďalších náboženstiev, združených v tisíckach najrôznejších cirkví, siekt a iných náboženských spoločenstiev. Miliardy ľudí veria v rôzne božstvá či bohov, ktorým sa klaňajú, uctievajú ich, prosia o pomoc alebo o večný život, hľadajú v náboženstve útechu, životnú silu či zmysel svojho života. Ani vývoj vedy, zmeny spôsobu života ľudí, ani ateistické pôsobenie neznamenali zánik náboženstva, aj keď sa už dlhší čas hovorí o kríze niektorých náboženstiev. Aj väčšina obyvateľov nášho štátu sa pokladá za veriacich a sú členmi rôznych cirkví, siekt a iných náboženských organizácií.

Čo je náboženstvo
Sociologická definícia náboženstva vychádza z Durkheimovej myšlienky, že základným prvkom náboženstva je viera v posvätné (sväté), nadprirodzené, ktoré je protikladom svetského, pozemského. Preto náboženstvo definuje ako systém názorov založených na viere, ktorými ľudia vysvetľujú to, čo pokladajú za nadprirodzené, posvätné, a súbor praktík, ktorými na to reagujú. Viera v posvätné, nadprirodzené ako základný prvok náboženstva umožňuje odlíšiť náboženstvo od iných systémov názorov, napríklad od humanizmu, ktorý je vierou v človeka, v ľudskosť a rozum, alebo od rôznych ideológií neobsahujúcich prvok nadprirodzeného.
Za základné prvky náboženstva pokladáme náboženskú vieru, náboženské symboly, náboženské praktiky, skupiny, resp. spoločenstvá veriacich, náboženské skúsenosti či zážitky a náboženské morálne doktríny, prípadne životné filozofie.

Jadrom každého náboženstva je systém vier, dogiem, učení a predstáv o posvätnom. Viera v posvätné (sväté) a vo vzťah nadprirodzeného k svetskému je vlastne názorom na svet, prírodu, človeka, spoločnosť, na pozemský a iný život. Náboženských vier je veľké množstvo a navzájom sa odlišujú. Za hlavné druhy náboženskej viery pokladáme mágiu, animizmus a teizmus. Mágia je viera v čarodejnú moc, ktorá je pomocou čarov schopná meniť svet. Je rozšírená najmä medzi primitívnymi kmeňmi a národmi. Príkladom mágie je viera, že zaklínacou formulkou možno človeku privodiť chorobu, spôsobiť prírodnú katastrofu, privolať dážď a pod. Animizmus je viera v životnú silu alebo v dušu, ktorú má každá – živá i neživá – vec v prírode (skala, rieka, rastliny, živočíchy).Príkladom animizmu je japonské náboženstvo šintoizmus. Teizmus je viera v boha alebo viacerých bohov, viera v nadprirodzené bytosti vládnuce nad svetom. Vieru v jedného boha nazývame monoteizmus, vieru vo viacerých bohov polyteizmus. Polyteistickými boli napríklad staroegyptské, starogrécke alebo staroslovanské náboženstvá, spomedzi súčasných je to hinduizmus. Medzi monoteistické náboženstvá patrí judaizmus, kresťanstvo, islam.

Všetky náboženstvá sa vyjadrujú prostredníctvom náboženských symbolov – vecí a činností, ktoré samy o sebe nemajú náboženský význam, ale nadobúdajú ho vo chvíli, keď ich ľudia použijú, aby nimi vyjadrili svoj vzťah k tomu, čo pokladajú za posvätné. Napríklad v kresťanstve je kríž symbolom utrpenia Ježiša Krista i nádeje na spasenie, oplátka a víno symbolizujú Kristove telo a krv a ich prijímanie je symbolom poslednej večere. V hinduizmu sú posvätné kravy symbolom viery v jednotu všetkých živých vecí i symbolom boha Višnu, v totemových náboženstvách je totem symbolom zvieraťa (alebo rastliny), s ktorými členovia rodu či kmeňa spájajú svoje meno a odvodzujú od neho svoj pôvod.

Náboženstvo obsahuje aj súbor osobitých praktík, ktoré vykonáva skupina jeho vyznávačov a ktoré sú zamerané na to, čo pokladajú za posvätné. Tieto praktiky sú takisto symbolické a využívajú rôzne činnosti, napríklad tanec, hudbu, modlitbu, meditáciu, pôst, obrady. Veriaci nimi vyjadrujú a posilňujú svoju vieru, uctievajú či uzmierujú božstvá, posilňujú súdržnosť svojho spoločenstva. Zvlášť významné miesto medzi náboženskými praktikami patrí náboženským rituálom - individuálnym alebo skupinovým obradom vykonávaným pri určitých príležitostiach určitým, štandardizovaným spôsobom (podľa stanovených predpisov). Príkladom náboženských rituálov je krst, modlitba, obetovanie bohom, meditácia a pod.

Hoci ľudia môžu vyznávať vieru aj individuálne, náboženstvo má prevažne sociálny charakter, to znamená, že ho vyznáva a praktizuje väčší či menší počet veriacich, ktorí tvoria viac-menej integrované a istým spôsobom usporiadané náboženské spoločenstvo. Hlavnými typmi náboženských organizácií sa budeme zaoberať osobitne.

Súčasťou náboženstva sú aj náboženské zážitky či skúsenosti jeho vyznávačov, povedzme ich subjektívne uvedomovanie si nadprirodzených síl a bytostí, ku ktorému dochádza pri duševnom očisťovaní, modlitbe, meditácii, vypätí spôsobenom rituálom, pôstom atď. Tieto zážitky - spojenie s božstvami, zjavenia božstiev, dosiahnutie vnútornej harmónie - veľmi intenzívne pôsobia na spoločenstvá veriacich, upevňujú integritu náboženských spoločenstiev. Rovnako pôsobia aj zážitky spojené s náboženskými obradmi, napríklad náboženskými obradmi, napríklad náboženské slávnosti alebo návštevy posvätných miest.

Každé náboženstvo formuluje zásady dobrého, správneho života čiže žiaducej životnej filozofie svojich vyznávačov, prípadne určuje hodnoty, normy a vzory regulujúce ich každodenné správanie. Mnohé náboženstvá majú vypracované morálne kódexy a od svojich veriacich vyžadujú, aby ich plnili (ich plnenie si často dokonca vynucujú). Takýmto kódexom je napríklad kresťanské Desatoro, islamský šariát (cesta, po ktorej treba kráčať) alebo budhistické pravidlá vznešenej cesty.
Funkcie náboženstva v spoločnosti

Sociológia skúma náboženstvo ako systém náboženských vier a praktík rôznych spoločenstiev veriacich. Nezaoberá sa otázkou, či sú tieto viery správne alebo nesprávne, pravdivé alebo nepravdivé. Nehľadá odpoveď na otázky, či existuje Boh, posmrtný život, alebo ktorá náboženská viera je tá pravá. Sociológia skúma predovšetkým miesto náboženstva v živote spoločnosti, jeho sociálne funkcie, vzťah náboženstva k iným spoločenským inštitúciám, rôzne náboženské spoločenstvá atď., to znamená skúma sociálne aspekty náboženstva.

Sociológov zaujíma, aké funkcie plní náboženstvo v spoločnosti. Jedni tvrdia, že pomáha udržiavať existujúce usporiadanie spoločnosti, iní zdôrazňujú úlohu, akú náboženstvo plní pri spoločenských zmenách. Sociológov však zaujímajú aj funkcie náboženstva vo vzťahu k jednotlivcovi.

Podľa mnohých vedcov náboženstvo vzniklo z ľudskej túžby nájsť zmysel a poslanie života. Skutočne, náboženstvo poskytuje zmysel života miliardám veriacich ľudí. Zároveň im pomáha zvládnuť ťažké životné situácie, oslabuje úzkosť zo životných neistôt i strach zo smrti, ktorému sú vystavení, pomáha ľuďom nájsť individuálnu i sociálnu identitu čiže svoje miesto v živote i v spoločnosti, umožňuje im dosiahnuť životnú vyrovnanosť, spokojnosť a šťastie.

Časť sociológov vyzdvihuje spomedzi sociálnych funkcií náboženstva práve to, že posilňuje sociálnu integráciu a upevňuje sociálny poriadok spoločnosti. Napríklad Emile Durkheim vychádzal z názoru, že náboženstvo odráža štruktúru sociálnej skupiny či spoločnosti, v ktorej vniká. Tvrdil, že ľudia si neuvedomujú vplyv spoločnosti na jednotlivcov a na miesto toho si nachádzajú objekty, ktoré pokladajú za posvätné a pripisujú im moc, akú v skutočnosti nad nimi má spoločnosť. Tak vytvárajú náboženstvo ako paralelu svojej spoločnosti či sociálnej skupiny. Ich náboženské rituály upevňujú spoločnosť či konkrétnu sociálnu skupinu a jej náboženskú vieru, kontrolujú konanie svojich členov, a tak ešte väčšmi posilňujú štruktúru skupiny alebo spoločnosti.

Durkheim analyzoval vzťahy medzi náboženstvom a spoločnosťou či sociálnou skupinou ako celkom. Spoločnosť a sociálne skupiny sú však vnútorne rôznorodé a rozdelené systémy. Táto skutočnosť viedla mnohých sociológov k inému pohľadu na funkcie náboženstva. Tvrdili, že náboženstvo slúži predovšetkým na upevňovanie pozície vládnucich skupín v spoločnosti voči ostatným skupinám. Karl Marx ako významný predstaviteľ tohto pohľadu pokladal náboženstvo za prostriedok, ktorým vládnuce triedy držia nižšie, vykorisťované spoločenské triedy v podriadenom postavení. Náboženstvo podľa neho odvádza ľudí od hľadania praktických, politických riešení sociálnych problémov a namiesto nich im ponúka ilúzie o dosiahnutí šťastia prostredníctvom viery. Marx sa domnieval, že ak ľudia odstránia nespravodlivé rozdelenie spoločnosti, nebudú viac potrebovať náboženstvo, lebo sociálne funkcie náboženstva preberú iné, svetské inštitúcie.

Iná časť sociológov zas zdôrazňuje úlohu náboženstva pri uskutočňovaní sociálnych zmien. Náboženstvo býva nielen obhajcom a upevňovateľom, ale často aj kritikom existujúceho usporiadania spoločnosti a samo môže plniť úlohu aktívneho činiteľa spoločenských zmien. Napríklad Max Weber skúmal vplyv protestantskej etiky na rozvoj raného kapitalizmu, a ukázal, ako náboženstvo môže ľuďom pomôcť presadiť sa alebo prispôsobiť sa zmenám v spoločnosti, prípadne byť ich aktívnym činiteľom.

Náboženstvo aktívne zasiahlo aj do boja za ľudské a občianske práva v USA a Juhoafrickej republike a do boja za sociálne práva v Latinskej Amerike. Islamská revolúcia v Iráne a arabských štátoch zas ukazuje, ako náboženstvo dokáže mobilizovať ľudí do odporu proti modernizácii spoločnosti a za udržanie tradičných hodnôt, noriem a spôsobu života. História ľudstva dokonca pamätá množstvo vojnových konfliktov, ktorých príčinou bola náboženská neznášanlivosť.
Náboženské organizácie

Spoločenstvá veriacich, vyznávačov jednotlivých náboženstiev, sú usporiadané rôznymi spôsobmi. Ich usporiadanie nás však vo väčšine prípadov oprávňuje pokladať ich za organizácie. Náboženské organizácie charakterizuje vyznávaná viera, počet jej vyznávačov, uplatňované náboženské praktiky, vzťahy a interakcie vyznávačov viery, ich vzťah k iným náboženským organizáciám i k spoločnosti.

Sociológovia rozlišujú 3 základné druhy súčasných náboženských organizácií: cirkvi, sekty a kulty. Cirkvi a sekty tvoria protikladné póly jednej stupnice, kult je zvláštnym typom sekty.

Cirkvi sú spravidla veľké, početné organizácie veriacich, ktorí sa stávajú ich členmi automaticky, svojím narodením a následných prijatím medzi členov cirkvi. V spoločnosti majú cirkvi stabilizované postavenie a určitý sociálny i politický vplyv, niekedy i podiel na moci v štáte. Spravidla sa usilujú žiť v zhode a spolupráci so svetskou mocou a podporujú existujúce spoločenské usporiadanie. Majú svoju pevnú formálnu štruktúru, profesionálne kňažstvo, disponujú majetkom a k svojim členom bývajú tolerantnejšie ako sekty. Tolerantnejšie sú aj k iným náboženským skupinám a ich vieram. Usilujú sa žiť v zhode so svojím sociálnym okolím. Medzi najvýznamnejšie kresťanské cirkvi patrí rímskokatolícka cirkev, viaceré protestantské cirkvi a východné pravoslávne cirkvi , ktoré vznikli rozkolom a odštiepením od pôvodnej kresťanskej cirkvi.

Sekty sú menšie organizácie veriacich usilujúcich sa dosiahnuť náboženskú dokonalosť, ktoré vznikli rozkolom v niektorej cirkvi a odštiepením časti jej členov. Títo odštiepenci sa zvyčajne usilujú obnoviť pôvodnú vieru svojej cirkvi a presadzujú iné vykonávanie náboženských praktík. Sekty spočiatku nemajú profesionálnych kňazov ani majetok. Bývajú prísne usporiadané na základe svojich nábožensko-morálnych doktrín, ktorými sa striktne riadia a kontrolujú život svojich členov. Svojim členom zväčša neodporúčajú, alebo dokonca zakazujú , kontakty s inými náboženskými skupinami, niekedy im zakazujú aj účasť na svetskom živote, pretože vonkajší svet pokladajú za zlý, skazený a hriešny. Príslušníci mnohých siekt sami seba pokladajú za zvláštnu skupinu vyvolených či osvietených. Zvyšovaním počtu členov sa sekty postupne vnútorne menia a pretvárajú sa na cirkvi so všetkými ich znakmi (rôzne protestantské cirkvi). Medzi najznámejšie súčasné sekty, ktoré vznikli odštiepením od katolíckej cirkvi (na základe svojského výkladu Biblie), patrí sekta Svedkovia Jehovovi, ktorá však postupne nadobúda čoraz viac znakov cirkvi.

Kult je zvláštnym druhom sekty, preto má s ňou veľa spoločných znakov. Na rozdiel od siekt kulty vznikajú buď okolo vyznávania vier pochádzajúcich z iných kultúr (kult Hare-Krišna, Transcendentálna meditácia), alebo si ľudia vytvárajú úplne nové náboženské viery a praktiky (scientológia, New Age). Mnohé súčasné náboženstvá a cirkvi, vrátane kresťanstva, vznikli ako kulty. Podľa vnútorného usporiadania rozlišujeme tri druhy kultov: tzv. audienčné kulty, ktoré nemajú formálnu štruktúru a svoju vieru šíria najmä osobným kontaktom, prostredníctvom tlače a iných médií, klientské kulty - zložené z vodcov a aktivistov, ktorí poskytujú svoje služby záujemcom o kult (príkladom takého kultu je scientológia), kultové hnutia, ktoré majú masový charakter a pevné formálne usporiadanie, ako je povedzme Cirkev zjednotenia reverenda Sun Myung Moona.

Termín kult okrem zvláštneho druhu sekty označuje aj vzťah ľudí k posvätnému objektu, ktorý sa prejavuje v jeho zbožňovaní, uctievaní, v pokore a tvorí súčasť každého náboženstva. Analogicky sa tento termín používa aj na označenie uctievanie osôb, napríklad politikov, umelcov (v tejto súvislosti hovoríme o kulte osobnosti), ako aj uctievania mŕtvych predkov.

V posledných desaťročiach v niektorých častiach sveta klesá význam a upadá autorita tradičných cirkví a mnohé vyspelé štáty sa sekularizujú (zosvetšťujú sa, oslobodzujú verejný život od vplyvu náboženstva, čiže náboženstvo v nich stráca vplyv). Stúpa však počet a vplyv rôznych siekt a kultov. Tradičné cirkvi v snahe zvrátiť tento trend stupňujú svoju aktivitu, modernizujú sa a vyvíjajú snahy oživiť svoju vieru (prostredníctvom tzv. evanjelizácie), spája sa s inými cirkvami (ekumenizmus) a pod.