SV. BENEDIKT STOJISLAV
mních, mučeník (11. stor.)
Sv. Benedikt Stojislav bol učeníkom sv. Andreja Svorada. O jeho živote toho vieme veľmi málo. Jediným prameňom je Vita Sanctorum eremitarum Andreae confessoris et Benedicti Martyris, ktorej autorom je päťkostolný biskup Maurus. Biskup Maurus poznal Benedikta osobne a od neho sa dozvedel podrobnosti o pustovníckom živote sv. Andreja. V tom životopise spomína Benedikta iba mimochodom a venuje mu len jeden súvislý odsek. Uvádzame ho v plnom znení.
„To, čo som tu napísal (o sv. Andrejovi), dozvedel som sa od spomínaného jeho učeníka Benedikta. Ten sa po smrti svojho duchovného otca rozhodol bývať na tom istom mieste. Keď po tri roky podľa príkladu svojho učiteľa viedol veľmi prísny život, prišli k nemu zbojníci a v nádeji, že uňho nájdu mnoho peňazí, odviedli ho nad rieku Váh, tam ho zviazali a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby čosi pozoroval. To bol znak, že na tom mieste treba hľadať telo. Istý muž sa teda ponoril do vody a našiel Benediktovo telo. Bolo neporušené, akoby bol iba nedávno zomrel. Pochovali ho v bazalike sv. Emerána mučeníka, v tom istom hrobe, kde ležali kosti jeho duchovného otca sv. Andreja.“
Toto je všetko, čo o ňom vieme. Je isté, že Benedikt je jeho rehoľné meno a že predtým mal slovenské meno. Poľskí autori hovoria, že sa predtým volal krstným menom Stojislav. Biskup Maurus o jeho pôvode nehovorí. Až neskôr poľský kronikár Ján Dlugoš vo svojej kronike k roku 998 unádza obidvoch svätcov ako Poliakov: „ex Polonia egressi, intraverunt Pannonias“ (odišli z Poľska a prišli do Panónie). Zdá sa však pravdepodobnejšie, že Dlugošova správa sa opiera o neskoré pramene, a preto jej nemožno prikladať veľký význam. My považujeme sv. Benedikta za Slováka zo Slovenska, ktorý zrejme vstúpil najprv do zoborského kláštora a až neskôr bol daný sv. Andrejovi Svoradovi za pomocníka v starobe a za učeníka. No prežil svojho učiteľa iba o tri roky. Podľa Maurovej správy ho asi roku 1037 napadli zbojníci a žiadali od neho peniaze. Keďže im nemal čo dať, mysleli si, ža má peniaze skryté a chce ich zatajiť. Preto ho odviedli k Váhu, tam ho zviazali a hodili do vody. Maurus referuje aj o tom, ako o rok našli jeho telo vo vode.
Podľa tradície pustovňa sv. Benedikta (a teda aj sv. Andreja Svorada) bola na Skalke pri Trenčíne. V stredoveku tu vzniklo jemu zasvätené benediktínske opátstvo. Opátstvo neskôr zaniklo a ostali z neho iba zrúcaniny a kostol, ktorý dal v tridsiatich rokoch obnoviť nitriansky biskup dr. Karol Kmeťko.
Biskup Maurus nás informuje, že Benedikta pochovali v Nitre v katedrále sv. Emeráma v hrobke sv. Andreja Svorada. Odvtedy obidvoch svätcov uctievali spolu.
Polooficiálny kult sv. Benedikta vznikol na žiadosť kniežaťa Gejzu roku 1064. Potvrdil ho pápež Gregor VII. roku 1083. Obidvaja svätci sa stali patrónmi Uhorska.
V Záhrebskom sakramentári z 11. storočia máme osobitné omšové texty pre oboch svätcov. Pritom je sv. Benedikt na prvom mieste, lebo sa uctieval ako mučeník. V kolekte (modlitbe dňa) sa o Benediktovi hovorí, že ho Pán Boh ustanovil za ochrancu celého nášho národa. („Deus qui beatum Benedictum... totius gentis nostrae fecisti provisorem... praestat ut eum apud Te indefessum sentiamus intercessorem“)
Od roku 1083 jestvuje už spoločný text bohoslužby pre oboch svätcov. V ňom niet takých výslovných domácich narážok.
Ďalšie osudy kultu sv. Benedikta sú spoločné so sv. Andrejom Svoradom. Ich spoločný sviatok pripadá na 17. júla. Keďže však Benedikta možno oprávnene pokladať za Slováka, mali by sme ho viacej ctiť ako „ochrancu celého nášho národa“ – „totius gentis nostrae provisorem“.
