Väčšinu z tých, ktorí opustia vlastnú krajinu alebo tak plánujú urobiť, motivuje túžba nájsť lepšie životné podmienky. Ale milióny ľudí utekajú zo strachu pred prenasledovaním a stávajú sa utečencami. Sú medzi nimi aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorých k úteku donútilo politické, náboženské prenasledovanie či strach z vojen. Na Slovensko prichádzajú utečenci z mnohých ázijských, afrických, ale aj niektorých európskych krajín. Nie každé náboženstvo totiž dokáže pochopiť, že človek je slobodná bytosť a má právo vybrať si v čo bude veriť.

Cirkev sa nachádza v stave putovania. Sme putujúci ľudia, cudzinci na tomto svete. Kráčame vo viere k nebeskému Jeruzalemu a túžime vidieť tvár Božiu. Putujúci ľud Boží má často spoločnú túžbu, tak ako utečenci – túžbu po stabilite a pokoji a príchode Božieho kráľovstva na tento svet.

Kresťanstvo chápe celú ľudskú existenciu, ako poznačenú neistotou pútnictva. Cirkev chápe ako takú, ktorá je povolaná objasňovať predstavu toho, čo pre nás Boh pripravil vo „večnej sláve“, ktorá kladie naše súčasné boje do širšieho kontextu nádeje a zasľúbení. Budúcnosť, ktorú nám Boh vytvára je charakterizovaná jednotou, v ktorej je ľudská rasa, prostredníctvom Svätého Ducha, zjednotená, ako je zjednotený Ježiš so svojim Otcom. Túto jednotu nám daruje Duch tu a teraz: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní k jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých“. Cirkev má v prítomnosti žiť ako znak tej jednoty, ktorej plnosť nám zasľubuje Boh.

Ako pútnici musíme mať nádej a istotu, že budeme zjednotení v Kristovi a vidíme Jeho slávu, ktorú Mu Boh dal „pred stvorením sveta“.

Utečenecké tábory na Slovensku

Na Slovensku je v súčasnosti v prevádzke päť utečeneckých táborov , ktoré sú zariadeniami Migračného úradu MV. Sú to záchytné a pobytové utečenecké tábory v Adamove- Gbeloch, v Rohovciach, v Brezovej pod Bradlom, v Gabčíkove a v Opatovskej Novej Vsi.
Snímky utečeneckých táborov na Slovensku:

Príbeh Georga Evansa

Prenasledovaní pre Krista

Po slovensky rozumie veľmi málo, pretože sa slovenčinu začal učiť len nedávno. Aj keď má George Evans iba 18 rokov, skrytý smútok v jeho očiach prezrádza, že musel dospieť oveľa skôr.

Príbeh horký ako slzy

George žil spolu so svojou rodinou na severe Nigérie v meste Kano, kde jeho otec pracoval ako pastor v cirkevnom zbore. V tejto časti Afriky žije prevažne moslimský kmeň Hausa. Zvyčajne ide o ľudí nevzdelaných a veľmi chudobných. „Môj otec medzi nimi šíril nielen evanjelium, ale aj pomáhal ľuďom žijúcim na ulici,“ spomínal George. George pochádza z kmeňa Juruba, ktorý, tvorí zhruba 60% kresťanov a asi 20% moslimov, zvyšok je domorodé náboženstvo. Pre Georgovho otca nebolo ľahké viesť zbor uprostred moslimov, ktorí atakovali kresťanské skupiny. Situácia kresťanov v tejto časti sveta je hrozná – sú zabíjaní, vraždení, kresťanské domy a kostoly sú vypaľované. Situácia sa rapídne zhoršila po jednej neuváženej novinárskej poznámke, keď sa v Nigérii konala súťaž Miss World: „V novinách písali, že keby bol Mohamed nažive, určite by si jednu z tých žien vybral za manželku. Tento článok mnohých moslimov urazil.“ vysvetlil George príčinu nárastu nenávisti voči kresťanom. Konflikt sa preniesol aj do mesta Kano, kde žil. „Napadli aj náš zbor, kde bol môj otec farárom. Keď sa to stalo, tak som našťastie nebol v meste.“spomínal so smútkom George. V tom čase v zborovej budove bývali siroty a bezdomovci, ženy a deti. Keď výtržníci napadli budovu, všetci títo ľudia boli dnu. „Keď sa to stalo, môj otec a pomocný farár vyšli von a pokúsili sa ich ukľudniť. Riskovali svoje životy, aby ich trochu zdržali a ženy spolu s deťmi mohli za ten čas ujsť zadným východom. No obidvoch zavraždili. Za ten čas sa podarilo niektorým uniknúť cez zadný východ, medzi nimi bola aj moja mama. Budovu nášho zborového domu vypálili.“ Po tejto udalosti sa rozhodli utiecť z Nigérie. Predali dom, aby získali peniaze na útek. George išiel navštíviť priateľa, no počul hluk a videl nejakú pouličnú roztržku. „Išiel som na to miesto a na zemi som našiel mŕtve telo. Bola to moja sestra.“ Utekal z toho miesta preč a stretol svoju mamu: „Mala zranené plece, bola zbitá. Snažili sme sa čím skôr odtiaľ odísť.“ Nemohli opustiť štát legálnou cestou, pretože to trvá príliš dlho. Preto si najali prevádzačov, aby ich nelegálne dostali do Veľkej Británie.

Útek do slobody?

George opustil Nigériu spolu so svojou mamou, mladším bratom a sestrou. Útek ich stál veľa peňazí. „Počas cesty si nás predávali rôzne skupiny ľudí. Životné podmienky boli veľmi zlé. Najhoršie bolo, že nás rozdelili. Mama zostala so sestrou a ja s bratom. Povedali nám, že prídu v ďalšej skupine, no nikdy sa tak nestalo. Nakoniec rozdelili aj mňa a môjho brata. Držal som sa svojho brata, no ťahali ma od neho preč a bili ma do krvi. Stratil som vedomie.“ Zobudil sa v korbe nejakého nákladného auta. Nevedel v akej krajine sa nachádza a dokonca ani na akom kontinente je. V skutočnosti bol na Slovensku pri Bratislave. „Cítil som sa veľmi zle, lebo som bol chorý a veľmi slabý. Znovu som odpadol a zobudil som sa až v nemocnici. “ 24. februára to bolo rok, čo je na Slovensku. Skontaktoval Červený kríž a pokúša sa nájsť svoju rodinu, Žiaľ, zatiaľ sa mu to nepodarilo. Nič o nich nevie, dokonca ani to, či sú živí alebo mŕtvi.

V novej rodine

Z nemocnice Georga previezli do utečeneckého tábora v Adamove a neskôr do Brezovej. „Som kresťan a chcel som chodiť do nejakého kresťanského zboru. V Brezovej bol zbor, ale ja som nerozumel po slovensky.“ Keďže George veľmi rád číta, bol stále v táborovej knižnici. Raz tam uvidel časopis The Slovak Spectator. V ňom sa dočítal o anglickom evanjelickom cirkevnom zbore v Bratislave, ktorý sa stretáva v kostole. Spočiatku mal veľké problémy, lebo bohoslužby začínali o 9:30. Ak ich chcel stihnúť, tak musel vstávať o štvrtej ráno a bez jedla 40 minút šľapať na autobusovú zastávku. V zbore však stretol veľa dobrých ľudí. Aby mu pomohli, rozhodli sa, že mu budú preplácať cestu autobusom, pretože nemal takmer žiadne peniaze. „Cítil som sa už oveľa lepšie, pretože som mohol chodiť opäť na bohoslužby a byť v kostole,“ uviedol George. Aby nemusel na bohoslužby vstávať v skorých ranných hodinách, Ann Sorum, farárka medzinárodného cirkevného zboru v Bratislave a jej manžel, Jonathan Sorum, hosťujúci docent na katedre systematickej teológie EBF UK, prevzali za neho zodpovednosť a tak mohol George prichádzať do BA už v piatok večer a spať u Sorumovcov. Tak to robil niekoľko mesiacov. „Zvykol som si na ľudí v zbore a spoznal som ich. Snažil som sa byť aktívny. Ja som vlastne celý život vyrastal a žil v zbore.“ Neskôr dostal ponuku od Sorumovcov, aby u nich zostával nielen počas víkendov, ale už natrvalo. “Teraz sú pre mňa Sorumovci ako rodičia a berú má ako syna. Skutočne ma majú radi ako moji vlastní rodičia. Sú niečo ako moja druhá rodina. Pripravili mi aj narodeninový večierok a boli sme už aj dvakrát lyžovať v Tatrách.“

V zajatí byrokracie

Keďže mu emigračný úrad povedal, že do Nigérie sa nebude môcť vrátiť, požiadal o poskytnutie azylu na Slovensku, avšak aj ten mu zamietli. Nechcú mu dať ani povolenie na dočasný pobyt, ktorý by bol pre neho ako cestovný doklad do zahraničia. Sorumovci chcú totiž Georga zapojiť do amerického programu pre utečencov. Najskôr však musí absolvovať celú azylovú procedúru u nás na SR až do úplného konca. Čakanie je však pre ňho utrpením, pretože ako každý iný mladý človek by rád študoval a zarábal na seba. No ako utečenec nemôže na SR chodiť na univerzitu, ktorú by mu radi zaplatili manželia Sorumovci. Veľmi rád by študoval informatiku, ale byrokratické problémy mu to znemožňujú. Tým, že je v BA, nemá George celý deň čo robiť, pretože ako utečenec nemá právo zarábať, ani študovať. Keďže rád číta, prihlásil sa do knižnice Evanjelickej bohosloveckej fakulty, aby mohol aspoň tam študovať teologické knihy.

Niekedy si nevieme vážiť náboženskú slobodu, ktorú u nás máme a zabúdame na to, že sú na svete krajiny, kde musia kresťania zomierať za svoju vieru.