Wahhábovské hnutie založil islamský učenec Muhammad ibn Abdul Wahháb, ktorý sa narodil v roku 1703 v osade Uyaynah v Nadžde v centrálnej časti Arabského polostrova. Pochádzal z rodiny vážených právnikov hanbalovského mazhabu, ktorý sa všeobecne pokladá za najprísnejší a najrigoróznejší zo všetkých islamských právnych škôl. Je nesporné, že rodinné prostredie malo významný vplyv na utváranie názorov a postojov budúceho neoblomného reformátora. Sám Abdul Wahháb študoval islamské právo v Arábii, Iráne i Iraku. A práve v Iraku sa prvýkrát sformovali hlavné myšlienky, ktoré sa stali piliermi hnutia.

Abdul Wahháb nekompromisne požadoval, aby sa jedinými vodítkami v živote každého moslima stali Korán a hadísy, jedným slovom posvätná sunnitská tradícia. To v jeho interpretácii predovšetkým znamenalo návrat k absolútnemu monoteizmu prvotnej islamskej obce, Proroka a jeho druhov, nanajvýš prvých štyroch kalifov, a súčasné odmietnutie neprijateľných novôt ( bid`a ), ktoré islamu škodia a neustále ho vzďaľujú od prvotného ideálu. Tento rigorózny postoj sa prirodzene nezrodil iba tak, ale mal svoj pôvod v bezprostrednej skúsenosti. Abdul Wahháb s ťažkým srdcom pozoroval islamskú prax vo svojom okolí, ktorá nemohla byť po vôli žiadnemu ortodoxnému moslimovi tej doby. V tom čase, teda približne v prvej polovici 18. storočia sa totiž nielen v centrálnej časti Arabského polostrova nebývalo rozmohli praktiky ľudovej viery, ktoré spočívali v uctievaní významných osobností takmer ako svätcov, v uskutočňovaní pútí k ich hrobkám a dokonca v uctievaní zvláštnych miest, ako rôznych stromov, jaskýň či kameňov. To išlo ruka v ruke s prehlbujúcou sa benevolenciou vo vzťahu k islamskému právu a dôslednému dodržiavaniu predpísaného kultu. Tieto praktiky, ktoré spopularizovali súfiovia a čiastočne pripomínali zvyky starých predislamských Arabov, Abdul Wahháb ostro napádal a označil ich za neprípustný širk, čo je v islamskom poňatí najťažší hriech pridružovania osôb a predmetov k Bohu a za stav džahilíje, teda predislamskej nevedomosti.

Proti nim staval čistý a pravý monoteizmus prvotnej islamskej obce, ktorý takéto konanie jednoznačne vylučuje. Dôraz na existenciu jediného Boha sa stal pre ideológiu hnutia kľúčový, čo sa prejavilo v tom, že prívrženci nazývali svoj smer ad dawa lil tawhíd a samých seba buď ahl at-tawhíd alebo jednoducho muwahhidun. Keďže wahhábizmus, tak ako každé reformné hnutie snažiace sa o zmenu stagnujúcich spoločenských pomerov, nemohol zostať iba pri slovách, jeho nasledovníci prikročili k aktívnemu boju za očistu islamu a ničenie hrobiek či posvätných stromov sa stalo poznávacím znakom ranného obdobia hnutia.

Ďalším výrazným prvkom v myšlienkovej sústave wahhábizmu je dôraz kladený na otázky morálky a správania sa veriacich. Tu presadzuje striktne rigorózny, až asketický postoj a okrem iného zakazuje nielen pitie alkoholických nápojov, ale požívanie akýchkoľvek stimulantov, vrátane kávy či tabaku. Odmietavo sa stavia k akýmkoľvek svetským pôžitkom, ako sú hudba, tanec, k noseniu šperkov a iných ozdôb a taktiež k nenáležitým prejavom radosti či smútku. Tieto často až bizarne znejúce zákazy a príkazy, ktoré boli cudzie aj ortodoxnejším Abdul Wahhábovým súčasníkom, vychádzali zo špecifickej koncepcie zakladateľa hnutia. Podľa nej je umma, moslimské spoločenstvo, priamym reprezentantom Božích zákonov a má tri základné ciele: veriť v Allaha, vyžadovať dobré a zakazovať zlé správanie. Existuje úzka spojitosť medzi vnútornou vierou a vonkajším správaním sa, ktoré je manifestáciou tejto viery navonok a spoločnosť posudzuje pravosť a čistotu viery jednotlivca podľa toho ako sa správa, ako koná, ale napríklad aj ako sa oblieka.

Čiže pohľad spoločenstva sa stáva regulátorom individuálneho správania. Každý moslim je povinný okrem snahy o osobné zdokonalenie sa v tomto smere, dohliadať i na svojich blízkych spoluveriacich a v prípade potreby ich usmerniť na správnej ceste, aby bola splnená požiadavka „čistoty“ spoločenstva. V modernej dobe je táto koncepcia jasne prítomná v existencii oficiálnej, tzv. náboženskej polície ( mutawwa ) v Saudskej Arábii, kde je wahhábizmus ešte stále formálne štátnou ideológiou, aj keď zo svojej pôvodnej rigoróznosti už veľmi zľavil. Táto polícia má za úlohu dozerať na uliciach na dodržiavanie islamských zvyklostí, hlavne obliekania u žien a vo všeobecnosti zabrániť neislamským prejavom. Pravdou ostáva, že Abdul Wahháb i jeho nasledovníci vynaložili nesmierne úsilie, aby všetky zákazy a príkazy, ktoré presadzovali, odvodili doslovne z koránskeho textu a z hadísov.