referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Marek
Štvrtok, 25. apríla 2024
Wahhábizmus
Dátum pridania: 29.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Rishqo
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 613
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 10.3
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 17m 10s
Pomalé čítanie: 25m 45s
 
Na tomto mieste treba spomenúť, že Abdul Wahhábovo úsilie o očistu islamu rozhodne nebolo prvým svojho druhu. Predovšetkým je tu postava veľkého Ibn Tajmíju, významného učenca, ktorý žil v rokoch 1263 – 1328 v Damasku. Aj keď sa formálne nehlásil k žiadnej právnej škole, je zjavné, že najbližšie mal k prísnej hanbalovskej. Pre svoje nezmieriteľné postoje ku všetkým škodlivým novotám sa dostal viackrát do väzenia, v ktorom nakoniec aj zomrel. Ostro vystupoval voči súfijským praktikám a horlivo polemizoval s kresťanmi. Hlásal návrat k čistému islamu predkov, Muhammada a jeho druhov, čím sa stal ideovým predchodcom modernej salafíje.

Aj keď reformizmus wahhábovského hnutia vychádzal jednoznačne z náboženských pozícií, neostalo iba pri nich. Osudovým sa ukázalo byť spojenie hnutia s politickou a vojenskou mocou dynastie Saudov. Prišlo k nemu vlastne hneď na začiatku pôsobenia Abdul Wahhába, keď v roku 1744 uzavrel spojenectvo s emirom oázy ad-Dir`íja, Muhammadom ibn Saúdom. Znalci problematiky sa dodnes sporia, či toto spojenie samotnému učeniu skôr prospelo, alebo uškodilo. Isté je, že mu umožnilo pevné mocenské zázemie a zároveň potenciálne možnosti šírenia. Touto dohodou sa vlastne začala éra wahhábovského štátu, akejsi formy teokracie, keď Abdul Wahháb ponúkol hlave saudovskej dynastie príťažlivú ideu náboženského ospravedlnenia jeho mocenských ambícií, ako ochrancu a šíriteľa pravej viery islamu.

Ibn Saúd sa svojej úlohy hneď chopil a s armádou vytiahol do boja za zjednotenie Arábie pod vlajkou islamu. Do roku 1765 sa mu podarilo podrobiť si Nadžd a spojiť ho novou ideológiou – wahhábizmom. Po jeho smrti v započatom diele pokračoval jeho syn Abdel Azíz, ktorý svoju pozornosť obrátil už aj na Irak a Hidžáz, ktoré boli vtedy provinciami Osmanskej ríše. Tá bola pre wahhábistov nielen politickým, ale aj ideologickým súperom. V ríši totiž prekvitali súfijské rády a šírili sa rôzne neortodoxné praktiky, povery a čarodejníctvo. Tieto sa stali v Osmanskej ríši prakticky súčasťou oficiálneho islamu, respektíve boli všeobecne tolerované, čo bolo o to horšie, že osmanský vládca sa vyhlasoval za kalifa, teda svetského i náboženského vodcu ummy a ochrancu ortodoxie. Wahhábisti prirodzene takúto autoritu nemohli uznať, čím sa stali prvými nositeľmi snahy Arabov o oslobodenie spod tureckého jarma.

Ďalším frontom, na ktorom wahhábisti urputne bojovali, bol šiítsky islam. Považovali ho za zavrhnutiahodnú herézu, ktorá s pravou vierou nemá nič spoločné. Jeho dogmatické východiská, uctievanie imámov ako prostredníkov medzi Bohom a veriacimi, viera v skrytý, ezoterický význam Koránu a konanie extatických pútí k hrobkám martýrov boli v priamom rozpore s priamočiarosťou a strohosťou wahhábovskej formy viery. Vytrvalo na šiítov útočili a v roku 1801, už po smrti Muhammada ibn Abdul Wahhába sa im podarilo vyplieniť a zničiť najposvätnejšie šiítske miesto, mauzóleum imáma Husajna v irackej Karbale. Potom obrátili svoju pozornosť na Hidžáz, konkrétne na posvätné mestá, Mekku a Medinu, ktoré dobyli roku 1803. V mestách zničili miesta a predmety, ktoré boli predmetom ľudového uctievania, čo pripodobňovali k zničeniu pohanských modiel Muhammadom pri triumfálnom vstupe do Mekky roku 628.

Tu už Osmanská ríša cítila priame ohrozenie, avšak vzhľadom nato, že sama už bola v rozklade, poverila zničením hnutia svojho polosamostatného egyptského vazala Muhammada Aliho. Ten vyslal svojho syna Tursuna na čele armády, ktorá v roku 1816 poľahky dobyla Hidžáz naspäť a roku 1818 rozprášila wahhábistov aj v ich bašte v ad-Dir`íja v Nadžde. To znamenalo koniec prvého wahhábovského štátu, ale vonkoncom to neznamenalo koniec hnutia, či saudskej dynastie. Tá postupne v rokoch 1821 – 1884 obnovila svoju nadvládu v centrálnej oblasti Nadžd, avšak aj tento projekt nakoniec stroskotal pod tlakom dynastie Banú Rašíd, ktorú podporovali Osmani. Členovia saudskej dynastie sa museli uchýliť do Kuvajtu. Tretí wahhábovský štát, ktorý trvá do dnešných čias, je dielom najznámejšieho člena dynastie, Abd al Azíza, prezývaného aj Ibn Sa`úd. Ten v roku 1901 započal znovudobývanie pôvodných wahhábovských území. Roku 1905 sa zmocnil Rijádu, potom aj s britskou pomocou bojoval proti Turkom a Rašídovcom, ktorých roku 1921 vyhnal z ich sídla Hailu a dovŕšil tak zjednotenie Nadždu. Nakoniec v rokoch 1924 – 1926 porazil Abd al Azíz vládcu Hidžázu, šerifa Husajna a v roku 1932 spojil Hidžáz a Nadžd do kráľovstva Saudská Arábia, tak ako ho poznáme dnes.
 
späť späť   1  |  2  |   3  |  4    ďalej ďalej
 
Zdroje: MUZIKÁŘ, Josef a kol. – Zápas o novodobý stát v islámském světe, Praha, Academia, 1989 , KROPÁČEK, Luboš – Islámský fundamentalismus, Praha, Vyšehrad, 1996
Súvisiace linky
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.