To sú v skratke dejiny spojenia wahhábovskej ideológie a politickej a vojenskej moci Saudov, „spojenia slova a meča“, tak ako to symbolicky vyjadruje aj vlajka Saudskej Arábie. Za povšimnutie stojí ešte tzv. ichwánske hnutie. Ichwáni alebo bratia boli beduíni, z ktorých si Ibn Sa`ud spravil v rokoch 1911 – 1930 hlavnú oporu svojej vojenskej moci. Prebývali v akýchsi uzavretých poľnohospodárskych kolóniách, nie náhodou zvaných hidžra, čo malo evokovať odchod Muhammada a jeho druhov z Mekky do Mediny v pôvodnom slova zmysle, teda „prerušenie starých kmeňových zväzkov a nadviazanie nových“, keďže príslušníci beduínskych kmeňov sa zámerne vzdávali svojej kmeňovej príslušnosti a novým spojivom sa stávala výlučne náboženská viera. Možno povedať, že ichwáni boli nositeľmi pôvodného wahhábovského učenia v tom najčistejšom a najrigoróznejšom slova zmysle. Boli známi svojou neústupčivosťou, zarytým nepriateľstvom voči iným moslimom a totálnym odmietaním akýchkoľvek novôt aj technického rázu, čo sa im napokon aj vypomstilo. S nedôverou sa pozerali aj na najnevyhnutnejšie pragmatické ústupky, ktoré musel kráľ urobiť v záujme medzinárodnej akceptácie nového kráľovstva. Čoraz viac sa s ním dostávali do sporov, čo vyvrcholilo revoltou z rokov 1929 – 1930, v ktorej kráľ s veľkou vojensko – technickou prevahou prakticky zničil tých, vďaka ktorým si upevnil moc. Za zmienku stojí, že vodca rebelov, ktorí 20. novembra 1979 obsadili Veľkú Mešitu v Mekke a ohlásili príchod očakávaného mahdího, bol vzdialeným príbuzným vodcu neúspešnej ichwánskej revolty.

Wahhábovské hnutie možno označiť za prvé výraznejšie reformné hnutie v islame po tzv. temných storočiach, ktoré nasledovali po dobytí abbásovského Bagdadu Mongolmi roku 1258. Na rozdiel od reformných hnutí 19. a 20. storočia, ktoré sa formovali ako odpoveď na konfrontáciu medzi islamskou a podstatne materiálne vyspelejšou európskou civilizáciou, však wahhábizmus vyrástol z vnútorných pomerov, bez podstatnejšieho impaktu zvonka. Jeho impulz vyšiel z čisto náboženskej oblasti ľudskej skúsenosti a z hlbokého znepokojenia nad súdobým stavom ummy v porovnaní so želaným ideálnym stavom. Je to reformné hnutie v tom, že sa v časoch svojho vzniku aktívne postavilo za zmenu spoločnosti, avšak v zmysle konzervatívnom, teda návratom k viere a praxi predkov, ktorí boli vnímaní ako ideál, pričom súdobá spoločnosť bola vnímaná ako úpadková. S neskoršími reformnými hnutiami ho spája výzva k aktivite pri zveľaďovaní a obrane viery, či už na osobnej úrovni, alebo na úrovni spoločenstva, a tým isté vzoprenie sa fatalizmu a rezignácii, tak často vytýkanej nielen stredovekým islamským mystikom, ale často aj ortodoxným kruhom. Pri polemikách bola wahhábistom vyčítaná predovšetkým neznášanlivosť a fanatizmus aj voči iným moslimom, čo pravdepodobne súviselo s tým, že pri presadzovaní svojich postojov sa často nevyhýbali ani hrubému násiliu, ďalej islamu neprirodzený puritanizmus až asketizmus, vo filozofických východiskách antropomorfné chápanie Boha.

Keď sa pozrieme na súčasný stav, tak wahhábizmus ostáva štátnou ideológiou v Saudskej Arábii, aj keď s pôvodným hnutím má už pramálo spoločného. Pri pohľade na správanie sa kráľovskej rodiny rozmaznávanej obrovskými príjmami z ropy, by sme len ťažko našli paralelu s učením o striedmosti a vyhýbaniu sa prepychu. Veľa sa taktiež diskutuje o súvislosti wahhábistickej ideológie a radikálneho islamského fundamentalizmu, ktorý v posledných desaťročiach prechádza až do tzv. apokalyptického džihádizmu, prejavujúceho sa deštruktívnym nediferencovaným násilím. Wahhábizmus sa vždy vyznačoval silným misionárskym nábojom, čo sa v súčasnej dobe prejavuje podporou početných, často i pochybných islamských projektov po celom svete zo strany oficiálnej vlády Saudskej Arábie, ale i rôznych len na tento účel založených nadácií, či súkromných osôb. Známe je, že z Rijádu tečú milióny dolárov na podporu militantných palestínskych skupín, ale tiež na podporu čečenského odboja. Mimochodom, severný Kaukaz sa stal v posledných rokoch významným cieľom „vývozu“ wahhábizmu. Tisíce arabských žoldnierov priniesli so sebou ideológiu, ktorá je síce miestnemu obyvateľstvu cudzia, ale v podmienkach neľudského utrpenia si svojich nasledovníkov našla. Známy je neúspešný pokus zriadiť wahhábovské dediny v Dagestane v roku 1999. Taktiež nestabilná situácia v susednom Iraku nahráva radikálnym kazateľom, ktorí rozdúchavajú odpor voči „americkým polyteistom a uctievačom diabla“.