V tejto práci by som sa chcel venovať špecifickému smeru v islamskom náboženstve, tzv. wahhábovskému hnutiu, podmienkam jeho vzniku a pôsobeniu v dejinnom priestore. Je to téma o to zaujímavejšia, že wahhábizmus rozhodne nie je mŕtvou ideológiou, vhodnou akurát tak na akademické debaty, ale veľmi živou súčasťou súdobého, stále búrlivo meniaceho sa islamského sveta. Dokonca v posledných rokoch, po rozpade bipolárneho politického systému a súčasnom objavení sa nových výziev, možno badať istý revivalizmus wahhábizmu, alebo prinajmenšom jednej z jeho hlavných myšlienok – striktného puritanizmu, a zároveň snahu „vyviesť“ túto ideológiu z krajiny jej vzniku do rôznych, často i periférnych oblastí islamského sveta.

Skôr než sa dostanem k samotnému predmetu svojej práce, je potrebné v stručnosti obrátiť pozornosť k vzniku islamu a jeho dogmatickým východiskám. Ako je známe, islamské náboženstvo sa odvíja od pôsobenia proroka Muhammada, ktorý sa narodil okolo roku 570 v Mekke, v oblasti zvanej Hidžáz na západe Arabského polostrova. Keď mal asi 40 rokov, po prvýkrát verejne vystúpil a začal hlásať nové náboženstvo. Najvýraznejšou štrukturálnou odlišnosťou tejto novej viery, ktorá sa postupne kryštalizovala, bolo hlásanie absolútneho monoteizmu, jedinečnosti najvyššieho Boha, oproti polyteizmu vtedajších Arabov.

Muhammad princípy novej viery vyjadroval vo veršoch, ktoré, ako veril, mu prostredníctvom archanjela Gabriela našepkáva sám Všemohúci. Prorok síce získaval na svoju stranu konvertitov, avšak svojou činnosťou sa stále častejšie dostával do rozporov s vplyvnou mekkánskou oligarchiou, ktorá v ňom prirodzene videla ohrozenie svojich politických i obchodných záujmov. Rozpory vyvrcholili v roku 622 odchodom Muhammada a jeho spoluvercov na sever do osady Jathrib, neskôr premenovanú na jeho počesť na Medinu. Tento odchod, známy ako hidžra, sa stal zlomovým momentom v procese vzniku nového náboženstva a je taktiež začiatkom islamského letopočtu. Tu Muhammad naplno rozvinul svoje učenie nielen po duchovnej stránke, ale natrvalo mu vtlačil osobitú pečať tým, že ustanovil veľmi pevné spoločenstvo veriacich – ummu. Toto spoločenstvo, zložené tak z prišelcov z Mekky, ako i z neustále pribúdajúcich konvertitov z Mediny i iných oblastí Arabského polostrova, však nebolo iba skupinou ľudí, vzájomne duchovne prepojených spoločnou vierou, ale bolo zároveň akousi základnou politickou jednotkou, pevne zviazanou zákonmi a spoločenskými predpismi, ktoré, ako jej členovia verili, pochádzali priamo od Boha a ktorým sa musia bezvýhradne podriadiť.

Tento model spoločenskej organizácie sa stal večným predobrazom snáh generácií a generácií horlivých moslimov, ktorí sa ho snažili a stále snažia napodobniť bez ohľadu na objektívne premeny spoločenských podmienok. V ďalšom období sa Muhammadovi a jeho druhom podarilo pritiahnuť na svoju stranu takmer všetky beduínske kmene v Arábii a po úporných bitkách si podmanil i Mekku, z ktorej urobil hlavné kultové centrum nového náboženstva. Keď v roku 632 Prorok zomieral, zdal sa byť islam viac-menej konsolidovaný a na rozdiel napríklad od kresťanstva, jeho dogmatika uzatvorená. Avšak vzhľadom nato, že Muhammad nezanechal mužského dediča, ani neurčil svojho nástupcu na čele ummy, hneď po jeho smrti vznikol spor o nástupníctvo. Ten sa ešte podarilo upokojiť a vláda prvých štyroch, tzv. pravoverných kalifov, ktorých uznávajú aj neskoršie odštiepenecké sekty a hnutia, bola akýmsi zlatým vekom islamu. V priebehu relatívne krátkeho času prišlo k mohutnej územnej expanzii, aká snáď nemá v dejinách obdobu. Čo je nemenej dôležité, v tomto období bol ustanovený kánon. Z ústnej a sčasti pravdepodobne aj zapísanej tradície Muhammadom prednášaných veršov sa spísal Korán približne v dnešnej podobe, ktorý je ako večné slovo Božie neodvolateľnou autoritou pre každého moslima. Korán je spolu s hadísmi, nespočetnými príbehmi zo života Proroka, hlavnou súčasťou väčšinovej sunnitskej tradície a trvalým zdrojom nielen náboženskej skúsenosti.

Pre pochopenie objektu nášho záujmu a v širšom zmysle i celého ďalšieho búrlivého dejinného vývoja islamského priestoru a procesov v ňom prebiehajúcich je potrebné si uvedomiť, že islam už od prvopočiatkov nebol chápaný „iba“ ako náboženská viera, majúca za cieľ uspokojiť duchovné potreby svojich veriacich, to, čo by sme mohli nazvať ako „dychtenie po trascendentne“. Túto jeho zložku majstrovsky rozvinuli napríklad súfijskí majstri, avšak je zrejmé, že ortodoxný islam vždy mal a má oveľa širšie ašpirácie. Jeho zástancovia v ňom vidia dôsledne a do detailov rozpracovaný spoločensko – organizačný systém, ktorý pokrýva a reguluje prakticky celú škálu ľudskej činnosti, od individuálneho správania, cez právne a ekonomické vzťahy, až po politické usporiadanie. Skrátka islam nie je „len“ náboženstvo, ale je to spôsob cesty životom, životný štýl, ktorý sa však napríklad od moderných ideológií, ktoré majú podobné ašpirácie, líši pevným zakotvením svojich dogmatických východísk u najvyššej a nespochybniteľnej autority – Boha.
Wahhábovské hnutie založil islamský učenec Muhammad ibn Abdul Wahháb, ktorý sa narodil v roku 1703 v osade Uyaynah v Nadžde v centrálnej časti Arabského polostrova. Pochádzal z rodiny vážených právnikov hanbalovského mazhabu, ktorý sa všeobecne pokladá za najprísnejší a najrigoróznejší zo všetkých islamských právnych škôl. Je nesporné, že rodinné prostredie malo významný vplyv na utváranie názorov a postojov budúceho neoblomného reformátora. Sám Abdul Wahháb študoval islamské právo v Arábii, Iráne i Iraku. A práve v Iraku sa prvýkrát sformovali hlavné myšlienky, ktoré sa stali piliermi hnutia.

Abdul Wahháb nekompromisne požadoval, aby sa jedinými vodítkami v živote každého moslima stali Korán a hadísy, jedným slovom posvätná sunnitská tradícia. To v jeho interpretácii predovšetkým znamenalo návrat k absolútnemu monoteizmu prvotnej islamskej obce, Proroka a jeho druhov, nanajvýš prvých štyroch kalifov, a súčasné odmietnutie neprijateľných novôt ( bid`a ), ktoré islamu škodia a neustále ho vzďaľujú od prvotného ideálu. Tento rigorózny postoj sa prirodzene nezrodil iba tak, ale mal svoj pôvod v bezprostrednej skúsenosti. Abdul Wahháb s ťažkým srdcom pozoroval islamskú prax vo svojom okolí, ktorá nemohla byť po vôli žiadnemu ortodoxnému moslimovi tej doby. V tom čase, teda približne v prvej polovici 18. storočia sa totiž nielen v centrálnej časti Arabského polostrova nebývalo rozmohli praktiky ľudovej viery, ktoré spočívali v uctievaní významných osobností takmer ako svätcov, v uskutočňovaní pútí k ich hrobkám a dokonca v uctievaní zvláštnych miest, ako rôznych stromov, jaskýň či kameňov. To išlo ruka v ruke s prehlbujúcou sa benevolenciou vo vzťahu k islamskému právu a dôslednému dodržiavaniu predpísaného kultu. Tieto praktiky, ktoré spopularizovali súfiovia a čiastočne pripomínali zvyky starých predislamských Arabov, Abdul Wahháb ostro napádal a označil ich za neprípustný širk, čo je v islamskom poňatí najťažší hriech pridružovania osôb a predmetov k Bohu a za stav džahilíje, teda predislamskej nevedomosti.

Proti nim staval čistý a pravý monoteizmus prvotnej islamskej obce, ktorý takéto konanie jednoznačne vylučuje. Dôraz na existenciu jediného Boha sa stal pre ideológiu hnutia kľúčový, čo sa prejavilo v tom, že prívrženci nazývali svoj smer ad dawa lil tawhíd a samých seba buď ahl at-tawhíd alebo jednoducho muwahhidun. Keďže wahhábizmus, tak ako každé reformné hnutie snažiace sa o zmenu stagnujúcich spoločenských pomerov, nemohol zostať iba pri slovách, jeho nasledovníci prikročili k aktívnemu boju za očistu islamu a ničenie hrobiek či posvätných stromov sa stalo poznávacím znakom ranného obdobia hnutia.

Ďalším výrazným prvkom v myšlienkovej sústave wahhábizmu je dôraz kladený na otázky morálky a správania sa veriacich. Tu presadzuje striktne rigorózny, až asketický postoj a okrem iného zakazuje nielen pitie alkoholických nápojov, ale požívanie akýchkoľvek stimulantov, vrátane kávy či tabaku. Odmietavo sa stavia k akýmkoľvek svetským pôžitkom, ako sú hudba, tanec, k noseniu šperkov a iných ozdôb a taktiež k nenáležitým prejavom radosti či smútku. Tieto často až bizarne znejúce zákazy a príkazy, ktoré boli cudzie aj ortodoxnejším Abdul Wahhábovým súčasníkom, vychádzali zo špecifickej koncepcie zakladateľa hnutia. Podľa nej je umma, moslimské spoločenstvo, priamym reprezentantom Božích zákonov a má tri základné ciele: veriť v Allaha, vyžadovať dobré a zakazovať zlé správanie. Existuje úzka spojitosť medzi vnútornou vierou a vonkajším správaním sa, ktoré je manifestáciou tejto viery navonok a spoločnosť posudzuje pravosť a čistotu viery jednotlivca podľa toho ako sa správa, ako koná, ale napríklad aj ako sa oblieka.

Čiže pohľad spoločenstva sa stáva regulátorom individuálneho správania. Každý moslim je povinný okrem snahy o osobné zdokonalenie sa v tomto smere, dohliadať i na svojich blízkych spoluveriacich a v prípade potreby ich usmerniť na správnej ceste, aby bola splnená požiadavka „čistoty“ spoločenstva. V modernej dobe je táto koncepcia jasne prítomná v existencii oficiálnej, tzv. náboženskej polície ( mutawwa ) v Saudskej Arábii, kde je wahhábizmus ešte stále formálne štátnou ideológiou, aj keď zo svojej pôvodnej rigoróznosti už veľmi zľavil. Táto polícia má za úlohu dozerať na uliciach na dodržiavanie islamských zvyklostí, hlavne obliekania u žien a vo všeobecnosti zabrániť neislamským prejavom. Pravdou ostáva, že Abdul Wahháb i jeho nasledovníci vynaložili nesmierne úsilie, aby všetky zákazy a príkazy, ktoré presadzovali, odvodili doslovne z koránskeho textu a z hadísov.
Na tomto mieste treba spomenúť, že Abdul Wahhábovo úsilie o očistu islamu rozhodne nebolo prvým svojho druhu. Predovšetkým je tu postava veľkého Ibn Tajmíju, významného učenca, ktorý žil v rokoch 1263 – 1328 v Damasku. Aj keď sa formálne nehlásil k žiadnej právnej škole, je zjavné, že najbližšie mal k prísnej hanbalovskej. Pre svoje nezmieriteľné postoje ku všetkým škodlivým novotám sa dostal viackrát do väzenia, v ktorom nakoniec aj zomrel. Ostro vystupoval voči súfijským praktikám a horlivo polemizoval s kresťanmi. Hlásal návrat k čistému islamu predkov, Muhammada a jeho druhov, čím sa stal ideovým predchodcom modernej salafíje.

Aj keď reformizmus wahhábovského hnutia vychádzal jednoznačne z náboženských pozícií, neostalo iba pri nich. Osudovým sa ukázalo byť spojenie hnutia s politickou a vojenskou mocou dynastie Saudov. Prišlo k nemu vlastne hneď na začiatku pôsobenia Abdul Wahhába, keď v roku 1744 uzavrel spojenectvo s emirom oázy ad-Dir`íja, Muhammadom ibn Saúdom. Znalci problematiky sa dodnes sporia, či toto spojenie samotnému učeniu skôr prospelo, alebo uškodilo. Isté je, že mu umožnilo pevné mocenské zázemie a zároveň potenciálne možnosti šírenia. Touto dohodou sa vlastne začala éra wahhábovského štátu, akejsi formy teokracie, keď Abdul Wahháb ponúkol hlave saudovskej dynastie príťažlivú ideu náboženského ospravedlnenia jeho mocenských ambícií, ako ochrancu a šíriteľa pravej viery islamu.

Ibn Saúd sa svojej úlohy hneď chopil a s armádou vytiahol do boja za zjednotenie Arábie pod vlajkou islamu. Do roku 1765 sa mu podarilo podrobiť si Nadžd a spojiť ho novou ideológiou – wahhábizmom. Po jeho smrti v započatom diele pokračoval jeho syn Abdel Azíz, ktorý svoju pozornosť obrátil už aj na Irak a Hidžáz, ktoré boli vtedy provinciami Osmanskej ríše. Tá bola pre wahhábistov nielen politickým, ale aj ideologickým súperom. V ríši totiž prekvitali súfijské rády a šírili sa rôzne neortodoxné praktiky, povery a čarodejníctvo. Tieto sa stali v Osmanskej ríši prakticky súčasťou oficiálneho islamu, respektíve boli všeobecne tolerované, čo bolo o to horšie, že osmanský vládca sa vyhlasoval za kalifa, teda svetského i náboženského vodcu ummy a ochrancu ortodoxie. Wahhábisti prirodzene takúto autoritu nemohli uznať, čím sa stali prvými nositeľmi snahy Arabov o oslobodenie spod tureckého jarma.

Ďalším frontom, na ktorom wahhábisti urputne bojovali, bol šiítsky islam. Považovali ho za zavrhnutiahodnú herézu, ktorá s pravou vierou nemá nič spoločné. Jeho dogmatické východiská, uctievanie imámov ako prostredníkov medzi Bohom a veriacimi, viera v skrytý, ezoterický význam Koránu a konanie extatických pútí k hrobkám martýrov boli v priamom rozpore s priamočiarosťou a strohosťou wahhábovskej formy viery. Vytrvalo na šiítov útočili a v roku 1801, už po smrti Muhammada ibn Abdul Wahhába sa im podarilo vyplieniť a zničiť najposvätnejšie šiítske miesto, mauzóleum imáma Husajna v irackej Karbale. Potom obrátili svoju pozornosť na Hidžáz, konkrétne na posvätné mestá, Mekku a Medinu, ktoré dobyli roku 1803. V mestách zničili miesta a predmety, ktoré boli predmetom ľudového uctievania, čo pripodobňovali k zničeniu pohanských modiel Muhammadom pri triumfálnom vstupe do Mekky roku 628.

Tu už Osmanská ríša cítila priame ohrozenie, avšak vzhľadom nato, že sama už bola v rozklade, poverila zničením hnutia svojho polosamostatného egyptského vazala Muhammada Aliho. Ten vyslal svojho syna Tursuna na čele armády, ktorá v roku 1816 poľahky dobyla Hidžáz naspäť a roku 1818 rozprášila wahhábistov aj v ich bašte v ad-Dir`íja v Nadžde. To znamenalo koniec prvého wahhábovského štátu, ale vonkoncom to neznamenalo koniec hnutia, či saudskej dynastie. Tá postupne v rokoch 1821 – 1884 obnovila svoju nadvládu v centrálnej oblasti Nadžd, avšak aj tento projekt nakoniec stroskotal pod tlakom dynastie Banú Rašíd, ktorú podporovali Osmani. Členovia saudskej dynastie sa museli uchýliť do Kuvajtu. Tretí wahhábovský štát, ktorý trvá do dnešných čias, je dielom najznámejšieho člena dynastie, Abd al Azíza, prezývaného aj Ibn Sa`úd. Ten v roku 1901 započal znovudobývanie pôvodných wahhábovských území. Roku 1905 sa zmocnil Rijádu, potom aj s britskou pomocou bojoval proti Turkom a Rašídovcom, ktorých roku 1921 vyhnal z ich sídla Hailu a dovŕšil tak zjednotenie Nadždu. Nakoniec v rokoch 1924 – 1926 porazil Abd al Azíz vládcu Hidžázu, šerifa Husajna a v roku 1932 spojil Hidžáz a Nadžd do kráľovstva Saudská Arábia, tak ako ho poznáme dnes.
To sú v skratke dejiny spojenia wahhábovskej ideológie a politickej a vojenskej moci Saudov, „spojenia slova a meča“, tak ako to symbolicky vyjadruje aj vlajka Saudskej Arábie. Za povšimnutie stojí ešte tzv. ichwánske hnutie. Ichwáni alebo bratia boli beduíni, z ktorých si Ibn Sa`ud spravil v rokoch 1911 – 1930 hlavnú oporu svojej vojenskej moci. Prebývali v akýchsi uzavretých poľnohospodárskych kolóniách, nie náhodou zvaných hidžra, čo malo evokovať odchod Muhammada a jeho druhov z Mekky do Mediny v pôvodnom slova zmysle, teda „prerušenie starých kmeňových zväzkov a nadviazanie nových“, keďže príslušníci beduínskych kmeňov sa zámerne vzdávali svojej kmeňovej príslušnosti a novým spojivom sa stávala výlučne náboženská viera. Možno povedať, že ichwáni boli nositeľmi pôvodného wahhábovského učenia v tom najčistejšom a najrigoróznejšom slova zmysle. Boli známi svojou neústupčivosťou, zarytým nepriateľstvom voči iným moslimom a totálnym odmietaním akýchkoľvek novôt aj technického rázu, čo sa im napokon aj vypomstilo. S nedôverou sa pozerali aj na najnevyhnutnejšie pragmatické ústupky, ktoré musel kráľ urobiť v záujme medzinárodnej akceptácie nového kráľovstva. Čoraz viac sa s ním dostávali do sporov, čo vyvrcholilo revoltou z rokov 1929 – 1930, v ktorej kráľ s veľkou vojensko – technickou prevahou prakticky zničil tých, vďaka ktorým si upevnil moc. Za zmienku stojí, že vodca rebelov, ktorí 20. novembra 1979 obsadili Veľkú Mešitu v Mekke a ohlásili príchod očakávaného mahdího, bol vzdialeným príbuzným vodcu neúspešnej ichwánskej revolty.

Wahhábovské hnutie možno označiť za prvé výraznejšie reformné hnutie v islame po tzv. temných storočiach, ktoré nasledovali po dobytí abbásovského Bagdadu Mongolmi roku 1258. Na rozdiel od reformných hnutí 19. a 20. storočia, ktoré sa formovali ako odpoveď na konfrontáciu medzi islamskou a podstatne materiálne vyspelejšou európskou civilizáciou, však wahhábizmus vyrástol z vnútorných pomerov, bez podstatnejšieho impaktu zvonka. Jeho impulz vyšiel z čisto náboženskej oblasti ľudskej skúsenosti a z hlbokého znepokojenia nad súdobým stavom ummy v porovnaní so želaným ideálnym stavom. Je to reformné hnutie v tom, že sa v časoch svojho vzniku aktívne postavilo za zmenu spoločnosti, avšak v zmysle konzervatívnom, teda návratom k viere a praxi predkov, ktorí boli vnímaní ako ideál, pričom súdobá spoločnosť bola vnímaná ako úpadková. S neskoršími reformnými hnutiami ho spája výzva k aktivite pri zveľaďovaní a obrane viery, či už na osobnej úrovni, alebo na úrovni spoločenstva, a tým isté vzoprenie sa fatalizmu a rezignácii, tak často vytýkanej nielen stredovekým islamským mystikom, ale často aj ortodoxným kruhom. Pri polemikách bola wahhábistom vyčítaná predovšetkým neznášanlivosť a fanatizmus aj voči iným moslimom, čo pravdepodobne súviselo s tým, že pri presadzovaní svojich postojov sa často nevyhýbali ani hrubému násiliu, ďalej islamu neprirodzený puritanizmus až asketizmus, vo filozofických východiskách antropomorfné chápanie Boha.

Keď sa pozrieme na súčasný stav, tak wahhábizmus ostáva štátnou ideológiou v Saudskej Arábii, aj keď s pôvodným hnutím má už pramálo spoločného. Pri pohľade na správanie sa kráľovskej rodiny rozmaznávanej obrovskými príjmami z ropy, by sme len ťažko našli paralelu s učením o striedmosti a vyhýbaniu sa prepychu. Veľa sa taktiež diskutuje o súvislosti wahhábistickej ideológie a radikálneho islamského fundamentalizmu, ktorý v posledných desaťročiach prechádza až do tzv. apokalyptického džihádizmu, prejavujúceho sa deštruktívnym nediferencovaným násilím. Wahhábizmus sa vždy vyznačoval silným misionárskym nábojom, čo sa v súčasnej dobe prejavuje podporou početných, často i pochybných islamských projektov po celom svete zo strany oficiálnej vlády Saudskej Arábie, ale i rôznych len na tento účel založených nadácií, či súkromných osôb. Známe je, že z Rijádu tečú milióny dolárov na podporu militantných palestínskych skupín, ale tiež na podporu čečenského odboja. Mimochodom, severný Kaukaz sa stal v posledných rokoch významným cieľom „vývozu“ wahhábizmu. Tisíce arabských žoldnierov priniesli so sebou ideológiu, ktorá je síce miestnemu obyvateľstvu cudzia, ale v podmienkach neľudského utrpenia si svojich nasledovníkov našla. Známy je neúspešný pokus zriadiť wahhábovské dediny v Dagestane v roku 1999. Taktiež nestabilná situácia v susednom Iraku nahráva radikálnym kazateľom, ktorí rozdúchavajú odpor voči „americkým polyteistom a uctievačom diabla“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk