V tejto práci by som sa chcel venovať špecifickému smeru v islamskom náboženstve, tzv. wahhábovskému hnutiu, podmienkam jeho vzniku a pôsobeniu v dejinnom priestore. Je to téma o to zaujímavejšia, že wahhábizmus rozhodne nie je mŕtvou ideológiou, vhodnou akurát tak na akademické debaty, ale veľmi živou súčasťou súdobého, stále búrlivo meniaceho sa islamského sveta. Dokonca v posledných rokoch, po rozpade bipolárneho politického systému a súčasnom objavení sa nových výziev, možno badať istý revivalizmus wahhábizmu, alebo prinajmenšom jednej z jeho hlavných myšlienok – striktného puritanizmu, a zároveň snahu „vyviesť“ túto ideológiu z krajiny jej vzniku do rôznych, často i periférnych oblastí islamského sveta.

Skôr než sa dostanem k samotnému predmetu svojej práce, je potrebné v stručnosti obrátiť pozornosť k vzniku islamu a jeho dogmatickým východiskám. Ako je známe, islamské náboženstvo sa odvíja od pôsobenia proroka Muhammada, ktorý sa narodil okolo roku 570 v Mekke, v oblasti zvanej Hidžáz na západe Arabského polostrova. Keď mal asi 40 rokov, po prvýkrát verejne vystúpil a začal hlásať nové náboženstvo. Najvýraznejšou štrukturálnou odlišnosťou tejto novej viery, ktorá sa postupne kryštalizovala, bolo hlásanie absolútneho monoteizmu, jedinečnosti najvyššieho Boha, oproti polyteizmu vtedajších Arabov.

Muhammad princípy novej viery vyjadroval vo veršoch, ktoré, ako veril, mu prostredníctvom archanjela Gabriela našepkáva sám Všemohúci. Prorok síce získaval na svoju stranu konvertitov, avšak svojou činnosťou sa stále častejšie dostával do rozporov s vplyvnou mekkánskou oligarchiou, ktorá v ňom prirodzene videla ohrozenie svojich politických i obchodných záujmov. Rozpory vyvrcholili v roku 622 odchodom Muhammada a jeho spoluvercov na sever do osady Jathrib, neskôr premenovanú na jeho počesť na Medinu. Tento odchod, známy ako hidžra, sa stal zlomovým momentom v procese vzniku nového náboženstva a je taktiež začiatkom islamského letopočtu. Tu Muhammad naplno rozvinul svoje učenie nielen po duchovnej stránke, ale natrvalo mu vtlačil osobitú pečať tým, že ustanovil veľmi pevné spoločenstvo veriacich – ummu. Toto spoločenstvo, zložené tak z prišelcov z Mekky, ako i z neustále pribúdajúcich konvertitov z Mediny i iných oblastí Arabského polostrova, však nebolo iba skupinou ľudí, vzájomne duchovne prepojených spoločnou vierou, ale bolo zároveň akousi základnou politickou jednotkou, pevne zviazanou zákonmi a spoločenskými predpismi, ktoré, ako jej členovia verili, pochádzali priamo od Boha a ktorým sa musia bezvýhradne podriadiť.

Tento model spoločenskej organizácie sa stal večným predobrazom snáh generácií a generácií horlivých moslimov, ktorí sa ho snažili a stále snažia napodobniť bez ohľadu na objektívne premeny spoločenských podmienok. V ďalšom období sa Muhammadovi a jeho druhom podarilo pritiahnuť na svoju stranu takmer všetky beduínske kmene v Arábii a po úporných bitkách si podmanil i Mekku, z ktorej urobil hlavné kultové centrum nového náboženstva. Keď v roku 632 Prorok zomieral, zdal sa byť islam viac-menej konsolidovaný a na rozdiel napríklad od kresťanstva, jeho dogmatika uzatvorená. Avšak vzhľadom nato, že Muhammad nezanechal mužského dediča, ani neurčil svojho nástupcu na čele ummy, hneď po jeho smrti vznikol spor o nástupníctvo. Ten sa ešte podarilo upokojiť a vláda prvých štyroch, tzv. pravoverných kalifov, ktorých uznávajú aj neskoršie odštiepenecké sekty a hnutia, bola akýmsi zlatým vekom islamu. V priebehu relatívne krátkeho času prišlo k mohutnej územnej expanzii, aká snáď nemá v dejinách obdobu. Čo je nemenej dôležité, v tomto období bol ustanovený kánon. Z ústnej a sčasti pravdepodobne aj zapísanej tradície Muhammadom prednášaných veršov sa spísal Korán približne v dnešnej podobe, ktorý je ako večné slovo Božie neodvolateľnou autoritou pre každého moslima. Korán je spolu s hadísmi, nespočetnými príbehmi zo života Proroka, hlavnou súčasťou väčšinovej sunnitskej tradície a trvalým zdrojom nielen náboženskej skúsenosti.

Pre pochopenie objektu nášho záujmu a v širšom zmysle i celého ďalšieho búrlivého dejinného vývoja islamského priestoru a procesov v ňom prebiehajúcich je potrebné si uvedomiť, že islam už od prvopočiatkov nebol chápaný „iba“ ako náboženská viera, majúca za cieľ uspokojiť duchovné potreby svojich veriacich, to, čo by sme mohli nazvať ako „dychtenie po trascendentne“. Túto jeho zložku majstrovsky rozvinuli napríklad súfijskí majstri, avšak je zrejmé, že ortodoxný islam vždy mal a má oveľa širšie ašpirácie. Jeho zástancovia v ňom vidia dôsledne a do detailov rozpracovaný spoločensko – organizačný systém, ktorý pokrýva a reguluje prakticky celú škálu ľudskej činnosti, od individuálneho správania, cez právne a ekonomické vzťahy, až po politické usporiadanie. Skrátka islam nie je „len“ náboženstvo, ale je to spôsob cesty životom, životný štýl, ktorý sa však napríklad od moderných ideológií, ktoré majú podobné ašpirácie, líši pevným zakotvením svojich dogmatických východísk u najvyššej a nespochybniteľnej autority – Boha.