Skôr ako sa budeme venovať ďalším textom, vyriešme ešte jeden zdanlivý problém, ktorý nám tu vzniká. Pavol píše kresťanom v Ríme: „No ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, ten, ktorý Krista vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí kvôli svojmu Duchu, prebývajúcemu vo vás.“ (Rim. 8:11). Dva verše predtým ho však nazýva Kristovým Duchom a v liste Galaťanom 4:6 ho nazýva Duchom Syna: „A keďže ste synovia, poslal Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, volajúceho „Abba! Otče!“ Je to teda Duch Otca alebo Syna ktorý v nás prebýva? Práve toto nemôžu Svedkovia uspokojivo vyriešiť. Ak priznajú, že je to rovnako Duch Syna ako Otca, ťažko potom obstoja s tvrdením, že Otec a Syn sú odlišní v podstate. Ak budú tvrdiť, že Duch Kristov je iný ako Duch Boží, budú odporovať tomu, že je „jeden Duch“ (1.Kor.12:4) a „Duch je ten istý...“ (Ef.4:4). Pre nás je tento zdanlivý problém už vyriešený výrokom Pána Ježiša: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať, i prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.“ (Ján 14:23). Boh Otec a Syn budú prebývať v človeku, ako jeden Duch. A nie je to možné porovnávať s vymenovaním Romana, Milana a Karola. Aj keby títo traja boli za jedno v názore, každý z nich má predsa len svojho ducha a nemohli by v niekom prebývať, ako jeden duch. Z toho vidíme, že Boha nie je možné chápať v ľudskej rovine a ak sa o to niekto pokúša, dostáva sa na scestie.

Ďalej budeme pokračovať vysvetlením vybratých textov: „...Pán je ten istý“ (1.Kor.12:5) a „Jeden je Pán.“ (Ef.4:5). V nich je Pánom myslený Syn, ale tak isto je Pánom nazvaný viackrát aj Boh Otec. V 1.Tim.6:15 je Boh Otec nazvaný: „...jediný Mocnár, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich.“ Syna nazýva Júda tiež jediným Vládcom a Pánom: „...popierajú (bezbožníci) jediného Vládcu a Pána nášho Ježiša Krista.“ (Júda 4). Dokonca v Zj.19:16 je Syn nazvaný: „Pán Pánov“, presne tak, ako Boh Otec v Žalme 136:3: „Oslavujte Pána Pánov, lebo Jeho milosť trvá na veky.“
Aj Duch Svätý je tiež nazvaný Pánom: „...kde Duch Pána tam sloboda, no my všetci, hľadiac na slávu Pána s odostretou tvárou sme podľa toho istého obrazu premieňaní od slávy k sláve, ako práve od Pána Ducha.“ (2.Kor. 3:17-18). Svedkovia však túto pasáž preložili inak: „...kde je Jehovov duch, tam je sloboda. A my všetci sa premieňame na ten istý obraz od slávi k sláve, presne tak, ako to koná Jehova, Duch, zatiaľ čo s odhalenými tvárami odrážame ako zrkadlá Jehovovu slávu.“ V gréckych rukopisoch 18. verš končí slovami: „katáper apó Kyrión pneúmatos.“ To znamená presne „ako práve od Pána Ducha.“ Vidíme, že Svedkovia museli tento text upraviť, aby neohrozoval ich náuku. Jednak poprehadzovali slovosled, ale čo je oveľa vážnejší zásah do pôvodného textu, preložili tu „Kyrión“, čo znamená: „Pána“, ako: „Jehova“. Dovolili si viac, ako kresťania v prvých storočiach, ktorí texty Novej zmluvy prepisovali. Tým si činia nárok na rozsudzovanie, kde sa slovo „Kyrios“ vzťahuje na Boha Otca a kde na Syna. Tu sa však jednoznačne zmýlili, pretože posledné slovo „Kyrión“ (Pána) sa vzťahuje na Ducha Svätého, ktorý je ako sme si už prv ukázali rovnako Duchom Syna ako aj Otca.

Tak isto aj kontext nie je vôbec jednoznačný a skôr nasvedčuje tomu, že predchádzajúce štyrikrát použité slovo Pán „Kyrios“ sa vzťahuje na Syna: „Ten istý závoj ostáva totiž až do dnešného dňa pri čítaní Starej zmluvy a neodhaľuje sa, lebo sa odstraňuje v Kristu. A tak až po dnes kedykoľvek čítajú Mojžiša, závoj im leží na srdci. Len čo sa však (niekto) obráti k Pánovi, závoj sa odníme.“ (2.Kor. 3:14-16). Ak sa závoj odstraňuje v Kristu, ku komu sa to potom mali Židia obrátiť? Nemali problém veriť v Boha, ale hlavným problémom pre nich bolo obrátiť sa ku Kristu.
Potom aj ďalšie Pavlove slová musíme chápať v tomto kontexte: „Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda.“ Už prv sme dokázali že Duch Svätý je Duch Pána Ježiša (Gal. 4:6) a Pavol potvrdzuje, že sloboda je v Kristu Ježišovi, (Gal. 2:4) tam, kde je Jeho Duch.

V tejto súvislosti spomenieme ešte jedno miesto, kde Svedkovia „Kýrios“ preložili tri krát ako Jehova, namiesto Pán, aj keď to s kontextu vôbec nevyplýva: „Otroci vo všetkom poslúchajte si telesných pánov a neslúžte len naoko ako tí, čo sa ľuďom chcú ľúbiť, ale v úprimnosti srdca v bázni pred Pánom. Čokoľvek robíte, robte z tej duše, ako Pánovi a nie ako ľuďom, vediac, že od Pána dostanete odplatu dedičstva, veď Pánu Kristu slúžite.“ (Kol.3:22-24). Svedkov asi vôbec netrápi, že v závere textu je jasne ukázané, že tým Pánom je Kristus. A zrejme ani to, že práve Pán Ježiš o sebe hovorí: „...ja som Ten, čo skúma ľadviny a srdcia a odplatím každému z vás podľa jeho skutkov.“ (Zj.2:23).
A do tretice ešte vysvetlíme vybraté texty:„...Boh je ten istý“ (1.Kor.12:6) a „jeden Boh...“ (Ef.4:6). Samozrejme, že Bohom je tu myslený Boh Otec. No Pán Ježiš je priamo nazvaný Bohom v Novej zmluve 9 krát: Ján 1:1; 1:18; 20:28; Rim.9:5; Tit.2:13; Žid.1:8; 1:9, 2.Pet.1:1; 1.Jána 5:20 a v Starej zmluve asi 27 krát: 1.Moj.28:13; 31:13,24,29; 32:28,30; 35:1,3,7,9,11,13; 48:3,15; 2.Moj.3:4,6,16; 6:3; 24:10,11; Sud.13:22; Žalm 45:7,8; Iz.7:14; 9:6; 40:3; 52:12. Takisto aj Duch Svätý je Boh (Sk. 5:3-4; Ján 4:24). Ak by nemali rovnakú Božskú povahu, nemohol by byť ani Syn, ani Duch Svätý nazvaný Bohom, pretože v Iz. 44:6 hovorí Boh „Ja som prvý a ja som i posledný a okrem mňa niet Boha.“ Slová „prvý a posledný“ nám hovoria, že jedine On je večný Boh. V 5. Mojžišovej je však večnosť prisudzovaná aj niekomu inému: „Tvojím útočišťom je Boh odveký a dolu vládnu večné ramená.“ (5.Moj.33:27) Kto môžu byť tie večné ramená? Ramenom Jahveho je nazvaný viackrát Pán Ježiš (Žalm 89:14, Iz.53:1) a tiež Jeho večnosť je z Písma potvrdená (Iz. 9:6), ale o tom viac v článku „Slovo bol Boh“.