Ďalej môžeme vidieť zhodu výrazov použitých na označenie postavenia Pána Ježiša: „ktorý, hoci bol vo forme (podobe) Boha...“ (Fil.2:6). V pôvodnom gréckom texte je použitý výraz „morfe“, čo je v preklade podoba, alebo ešte výstižnejšie forma. Presne tento istý výraz je použitý aj v nasledujúcom verši: „prijal formu (podobu) služobníka a stal sa podobný ľuďom...“ (Fil. 2:7). To znamená, že ako bol Pán Ježiš v plnom zmysle služobníkom - človekom, takisto bol pred tým aj v plnom zmysle Bohom. Keby bol Pán Ježiš len nejakým „bohom“, ako tvrdia Svedkovia, tak by výraz „vo forme“ (gr. morfe) neznamenal ani Jeho skutočné postavenie služobníka - človeka. Ak by však Pán Ježiš nebol služobníkom a pravým človekom, nebola by platná ani Jeho obeť za hriechy ľudstva a nikto by nemohol byť spasený. A tak vieme, že On bol skutočným služobníkom a skutočným človekom, preto musel byť aj vo svojej predľudskej existencii skutočným a pravým Bohom.
Svedkovia ďalej namietajú, že evanjelický preklad nie je v súlade s kontextom: z kontextu okolitých veršov (2:3,5,7,8) jasne vyplýva, ako treba chápať šiesty verš. Filipania boli nabádaní k postoju: „v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho.“ Potom používa Krista, ako vynikajúci príklad tohto postoja: „Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš.“ Akože to mali zmýšľať? Nepokladať to za lúpež, aby boli rovní Bohu? Nie, to by bol pravý opak toho, čo chcel Pavol zdôrazniť.

Pozrime sa preto na tento text v evanjelickom preklade bližšie. Pavol píše Filipským kresťanom: „...nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte hodnejších než seba a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (Fil.2:3-4). Pavol napomínal kresťanov vo Filipis, aby sa jeden druhému dobrovoľne podriaďovali, hoci mohli plným právom povedať, že sú si navzájom rovní. Ako príklad Pavol použil Krista: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti a vzal na seba podobu služobníka.“ (Fil.2:5-6). Tak ako si boli Filipania ako kresťania navzájom rovní, čo bolo pre nich prirodzené, tak isto Kristus, bol vo svojej predľudskej forme (podobe) rovný Bohu. Pavol im týmto práve ukazuje, že považovať iných za hodnejších znamená ponížiť sa.

Pán Ježiš, keďže nepokladal svoju rovnosť s Bohom za neprávom privlastnenú, bol rovný Bohu podľa práva. Na rozdiel od neho Satan, ktorý rovný Bohu nebol, pretože je stvorením, si chcel rovnosť s Bohom privlastniť neprávom. Potvrdzujú to nasledujúce verše: „Vystúpim hore do neba; vyvýšim svoj trón nad hviezdy silného Boha...vystúpim nad výšiny oblakov a budem podobný Najvyššiemu!“ (Iz.14:13- 14). Nad anjelmi Božími je už len Boh a tak vidíme, že Satanova túžba nebola o nič menšia ako rovnať sa Bohu. Z toho môžeme vidieť, ako treba rozumieť slovám „podobný Najvyššiemu.“ Presne tak, ako vo veršoch: „...nie je Tebe podobného Boha ani na nebi hore, ani na zemi dole...“ (1.Kr.8:23) a „...ktorý súc v podobe Boha...“ (Fil.2:6). Podoba (forma) tu jednoznačne znamená rovnosť.
Pán Ježiš teda nepovažoval svoju rovnosť s Bohom za neprávom privlastnenú, pretože mu plne patrila a predsa sa ponížil z lásky k človeku. On pozeral práve na záujmy ľudí viac ako na seba: „...ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobným stal sa ľuďom...“(Fil.2:7). Tak mali urobiť aj Filipania, pozerať predovšetkým na záujmy iných, aby sa medzi nimi prehĺbila láska. Väčšia láska je v ponížení, ako v zotrvávaní vo svojom postavení, aj keď nám toto postavenie právom prislúcha. Takže ironické otázky svedkov: „Ako to mohli zmýšľať? Nepokladať to za lúpež, aby boli rovní Bohu?“ sú tu úplne neopodstatnené. To by bolo rovnaké zmýšľanie, ako u Adama a Evy, keď im Satan nahovoril, že budú ako Boh. Toto v nich vzbudilo túžbu po niečom, čo im nepatrilo. Príklad Kristov tu stojí práve v protiklade s Adamom, nezostal v podobe (vo forme) Boha, ale sa ponížil (vyprázdnil) a stal sa človekom.

Niežeby už nebol obrazom Boha, Jeho Božia prirodzenosť mu zostala, ale vzdal sa svojho postavenia, moci a slávy, keď prijal ľudskú prirodzenosť. Takto bolo človeku ukázané, že len Boh môže vykonať dielo záchrany človeka a to aj v podriadenom postavení a v porušiteľnom tele, ktorého stav zapríčinil človek. Pán Ježiš bol vo svojej duchovnej podstate stále rovný Bohu, ale tým, že sa ponížil, sa vlastne vzdal tejto rovnosti navonok, pretože prešiel do postavenia služobníka a stavu úplnej podriadenosti.
Môžeme to vysvetliť na príklade verša, v ktorom nám je ukázaný Boží poriadok: „...hlavou ženy je muž a hlavou Krista ja Boh.“ (1.Kor.11:3). Muž a žena majú rovnakú - ľudskú prirodzenosť a aj pred Bohom sú si rovní. Pokiaľ však ide o Boží poriadok v cirkvi, má byť v manželstve žena vo všetkom podriadená svojmu mužovi (1.Pet. 3:1). Tak isto Kristus je vo všetkom podriadený svojmu Otcovi, no pokiaľ ide o prirodzenosť, podstatu je Mu rovný, pretože z Jeho podstaty vyšiel (Ján 8:42). Podobne žena bola stvorená z muža a tak má tú istú podstatu a je mužovi rovná. Muž môže len skrze ženu získať potomstvo, podobne Boh všetky svoje diela týkajúce sa stvorenia vesmíru i záchrany človeka konal skrze Krista.
Muž a žena sú v manželstve jedným telom (1.Moj.2:24), podobne Otec a Syn sú jedným Duchom: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať, i prídeme k nemu (ako Duch Svätý) a urobíme si u neho príbytok.“ (Ján14:23).
I keď sa Pán Ježiš stal človekom, Jeho duchovná podstata sa nezmenila: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i naveky!“ (Žid. 13:8).
V evanjeliách vidíme, že sa v Jeho osobe stretávajú dve prirodzenosti: Božia a ľudská, ktoré sú v Kristovi zjednotené, takže tvoria jednu osobu.

Pretože mal aj ľudskú prirodzenosť Pretože mal aj Božiu prirodzenosť
Narodil sa v Betleheme (Mat.2:1) Jeho východiská sú od večnosti (Mich.5:2)
Mal stvorené telo (Žid.10:5) Bol stvoriteľom všetkého (Ján 1:3; Žid.1:10)
V dňoch pôstu vyhladol (Luk.4:2) Nasýtil zástupy (Ján 6:11-12)
Bol unavený (Ján 4:6) Dáva odpočinutie (Mat.11:28)
Povedal: „ Žíznim“ (Ján 19:28) Povedal:„Ak niekto žízni, nech príde ku Mne.“(Ján 7:37)
Prežíval smrteľnú úzkosť (Luk.22:44) Pohrozil vetru a utíšil more (Mar.4:39)
Modlil sa (Ján 17:1-26) Odpúšťal hriechy (Luk.5:21-24)
Zomrel (Mar.15:37) Má život bez konca (Žid.7:3)