List Židom ďalej pokračuje: “...všetko udržuje slovom svojej moci.“ (Žid.1:3) Svedkovia tvrdia, že hoci bol Ježiš nazvaný „Mocný“ môže byť iba jeden, ktorý je Všemohúci. Keď mu je však „daná všetka moc na nebi a na zemi.“ (Mat. 28:18) a „udržuje všetko slovom svojej moci.“, nemôže to znamenať iné, ako to, že je Všemohúci. Ak by malo byť tvrdenie Svedkov pravdou, muselo by byť napísané, že udržuje mnoho vecí slovom svojej moci, ale nie všetko. Ten, kto má nad všetkým moc sa dá jedným slovom nazvať ako Všemohúci - v tom nie je žiadny rozpor.
List Židom potom hovorí: „Nech sa mu klaňajú všetci anjeli Boží.“ (Žid. 1:6). Tento verš, je citát, zo Žalmu 97:7 „Klaňajte sa mu všetci bohovia!“ Anjeli sú v tomto žalme nazvaný „bohovia“, správne preložené s malým „b“. No aký význam by malo to, ak by sa mali klaňať „bohu“ tiež s malým „b“? To určite nebol zámer pisateľa listu Židom. Svedkovia citujú katolíckeho teológa Karla Rahnera, podľa ktorého sa theos v textoch, ako Ján 1:1, síce používa ohľadne Krista, ale „v žiadnom z týchto prípadov nie je theos použité tak, že by stotožňovalo Ježiša s tým, kto inde v Novom zákone vstupuje ako hó Theos, to jest Najvyšší Boh. Práve Žalm 97 nám ukáže, kto je Najvyšší Boh: „Vrchy sa rozplývajú ako vosk pred Jahvem, pred Pánom celej zeme.

Nebesia oznamujú jeho spravodlivosť a všetky národy uvidia jeho slávu. (Žalm 97:5-6). Potom nasleduje už prv spomínaný 7. verš, z ktorého citát „Klaňajte sa mu všetci bohovia!“ vztiahol pisateľ listu Židom na Krista. Podľa kontextu (5. a 6.verš) je zjavné, že sa aj tieto slová 97. Žalmu vzťahujú na Jahveho, ktorý prišiel v Synovi. Inak by pisateľ listu Židom nemohol vztiahnuť tieto slová na Syna. Iba o pár veršov ďalej je v 97. Žalme napísané: „Lebo ty Jahve, si ten Najvyšší nad celou zemou, veľmi si vyvýšený nad všetkými bohmi.“ (Žalm 97:9) Ak pisateľ listu Židom vztiahol na Pána Ježiša jeden verš o klaňaní sa anjelov Bohu, vzťahujú sa na neho všetky verše, ktoré hovoria o veľkosti Boha (Jahveho). Čo nám z toho vyplýva? Božstvo Najvyššieho je plne v Synovi. Syn je takou plnosťou Otca, až sa nám z uvedených miest Písma môže zdať, že je to Boh Otec sám. To nám potvrdzujú aj nasledujúce verše z listu Židom 1. kapitoly: „...o anjeloch však hovorí: On robí svojich anjelov duchmi a svojich posluhovačov plameňom ohňa. A však o Synovi: Tvoj trón, ó Boh je na veky vekov.“ (Židom 1:7-8). Boží anjeli sú len sluhami, ale Syn je tu nazvaný Bohom, ktorého trón je večný. Už spôsob, akým je to v liste Židom napísané nám hovorí, že jeho autor nám chce ukázať veľký rozdiel medzi Synom Božím už v nebeskom postavení a stvorenými anjelmi.

Svedkovia však ôsmy verš preložili úplne inak: „Boh je navždy tvojim trónom.“ To by síce po gramatickej stránke obstálo, no s biblickým kontextom sa to vôbec nezhoduje. Trón bol vždy chápaný ako niečo, na čom sa sedí a v biblickom ponímaní je trón nižšie ako ten, čo na ňom sedí. Uveďme príklady z Písma: „Nebo mi je trónom a zem je podnožou mojim nohám.“ (Sk. 7:49). „Ale ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte ani na nebo, lebo je to trón Boží, ani na zem, lebo je to podnož Jeho nôh.“ (Mat. 5:35). „A kto prisahá na nebo, prisahá na trón Boží, aj na Toho, ktorý sedí na ňom.“ (Mat. 23:22). Keď porovnáme to, čo vyplýva z uvedených veršov s prekladom Svedkov listu Židom 1:8, uvidíme, ako môže dopadnúť prílišná snaha poprieť Božstvo Kristovo. Svedkovia tak vlastne povýšili Syna nad Otca.
V ďalšej časti článku „Nie je tu rozpor“ sa Svedkovia pokúšajú vysvetliť verš v Jánovi 20:28, kde Tomáš hovorí Ježišovi: „Môj Pane a môj Bože.“ Pre Tomáša bol Ježiš ako „boh“, najmä za zázračných okolností, ktoré ho priviedli k tomuto zvolaniu. Niektorí učenci sa domnievajú, že Tomáš asi jednoducho vykríkol úžasom v návale citov a že hoci hovoril s Ježišom, obracal sa na Boha. Je to naozaj len pokus, pretože Svedkovia nemajú žiadny podklad k tomu, že by Tomáš Pána Ježiša považoval za nejakého menšieho boha, ako je Všemohúci. Tomáš istotne poznal, čo Pán Ježiš rozprával, veď zažil mnohé veci, ktoré svedčili o Jeho Božstve. Nasledoval Pána ako aj iní, no keď Pán Ježiš zomrel, vidíme ho už ako neveriaceho. Tomáš vedel, že Pán Ježiš prišiel zjaviť Boha, no mal problém s vierou. Akonáhle však uvidel jasné dôkazy, uveril. Ale čomu uveril? Istotne tomu, že Pán Ježiš je Boží Syn.

Čo znamenal v jeho ponímaní výraz Boží Syn? Farizeji v tom chápali nárok na Božstvo (Ján 10:33), alebo rovnosť s Bohom (Ján 5:18). Tomáš však na rozdiel od farizejov v Pánovi Ježišovi spoznal zasľúbeného Mesiáša a až po Jeho vzkriesení si uvedomil akou mocou zvíťazil nad smrťou. Keď uveril, vykríkol to, čo robilo jeho viere zrejme najväčší problém: „Pán môj a Boh môj!“ (Ján 20:28). Tomáš tu jednoznačne spoznal v Pánovi Ježišovi Boha. Nie je predsa možné, aby Ján zaznamenal nejaký nesprávny výrok vyslovený v návale citov, bez správneho vysvetlenia. Ak by Pán Ježiš nebol Bohom, bol by Tomášov výrok v priamom rozpore s 2. Moj. 20:3: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou.“ Pán Ježiš však Tomáša vôbec neupravuje, ani nehovorí, že to pochopil nesprávne, ale dodáva: „Uveril si, pretože si videl. Blažení, ktorí nevideli a uverili!“ (Ján 20:29). Nenachádzame tu ani náznak toho, že by sa slovami „Boh môj“ Tomáš obracal na Boha (Otca), ako tvrdia Svedkovia. Nebol na to ani dôvod, veď Otcovo Božstvo bolo plne odhalené v Synovi. Svedkovia píšu o Tomášovi, že tak isto ako ostaní apoštoli vedel, že Ježiš nikdy netvrdil, že je Boh. Netvrdil to priamo, ale ponecháva na Otca, aby to apoštolom zjavil. Veď ako by inak Tomáš na také niečo prišiel? A ako to, že ho potom nikto a najmä sám Pán Ježiš neupravil? Z toho všetkého vyplýva, že Tomášov výrok bol správny. Pokiaľ ide o apoštolov a ich vieru v Božstvo Pána Ježiša, v Novej zmluve sa nachádza ešte ďalších 8 miest, kde je Pán Ježiš nazvaný priamo Bohom: Ján 1:1; 1:18; Rim.9:5; Tít. 2:13; Žid 1:8; 1:9; 2.Pet.1:1; 1.Jána 5:20 a mnohé iné, ktoré hovoria o Jeho Božstve.

Svedkovia ďalej poukazujú na kontext pred Tomášovým výrokom: Niekoľko dní pred tým hovorí vzkriesený Ježiš Márii Magdaléne, aby povedala učeníkom: „Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi a k svojmu Bohu a vášmu Bohu.“ ( Ján 20:17). Pán Ježiš sa zjavil Márii Magdaléne ako človek a ona Ho aj ako človeka poznala. Ako človek má svojho Boha - to znamená svojho Stvoriteľa a Otca, ktorý ho splodil. „Lebo ktorému z anjelov povedal kedy: Syn môj si Ty, ja som Ťa dnes splodil? A zase: Ja mu budem Otcom, a On mi bude Synom?“ (Žid. 1:5). Ako Boh však už Otca nemá, je „bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, Jeho dni sú bez počiatku, Jeho život bez konca...“ (Žid.7:3). Text sa netýka Melchisedeka, pretože ten bol človekom a tak musel ľudského otca, matku, rodokmeň aj počiatok mať. Autor listu Židom však využíva skutočnosť, že to u Melchisedeka nebolo známe a tak ho pripodobňuje k Božiemu Synovi. Takto ukázal skutočný rozdiel medzi stvorenými ľudskými kňazmi Starej zmluvy a večným nestvoreným veľkňazom Novej zmluvy: „A je to ešte oveľa zrejmejšie, keď povstáva iný kňaz na podobu Melchisedeka...“ (Žid. 7:15). V čom by mal byť Ten iný kňaz podobný Melchisedekovi? V tom, čo je vymenované v 1. až 3. verši 7. kapitoly: „Kňaz Najvyššieho Boha“ (Žid. 5:5); „Kráľ spravodlivosti“ (Jer. 23:5); „Kráľ pokoja“ (Iz. 9:6); „Bez otca, bez matky, bez rodokmeňa“ (Ján 1:1); „Bez počiatku dní“ (Mich. 5:2, Iz. 9:6); „Jeho život bez konca“ (Zjav.1:18). Melchisedek môže zostať kňazom navždy, len ak je pripodobnený Synovi Božiemu.

Svedkovia ďalej poukazujú na to, že hoci bol Ježiš už vzkriesený ako mocný duch, Jehova bol stále jeho Bohom a tak o ňom hovorí Ježiš aj v poslednej knihe biblie, po svojom oslávení. – Zjav.1:5-6; 3:2-12. Pán Ježiš bol už síce vzkriesený, ale zostáva naďalej aj človekom. Pretože ľudstvo bude súdiť aj ako Boh, aj ako človek. Posadiť sa po pravici Jahveho, znamená byť na Jeho úrovni, pokiaľ ide o vykonávanie moci. V takom postavení bol Pán Ježiš predtým, ako sa stal človekom. Neznamená to len, že sedí Otcovi po pravej strane. Veď Žalm 110:4-5 hovorí: „Ty si kňaz na veky podľa poriadku Melchisedechovho. Pán po Tvojej pravici porazí kráľov, v deň svojho hnevu.“ Pán po Jeho pravici je Boh Otec, takže Syn by Mu bol potom po ľavici. Aj Pavol píše o tom, v 1.Kor. 15:27: „Lebo všetko mu podrobil pod nohy. Keď však hovorí, že všetko je podrobené, je zrejmé, že okrem Toho, ktorý mu všetko podrobil.“ To znamená, že Boh Otec Mu nie je podrobený, je na Jeho úrovni - po Jeho pravici, podrobuje Mu nepriateľov, kým On kraľuje. Potvrdí nám to aj nasledujúci 28. verš: „No keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí Tomu, ktorý mu všetko podrobil...“ Ak by bol Syn sediaci po pravici stále poddaný, alebo podrobený, prečo by sa mu mal znova podrobovať? To by nedávalo žiadny zmysel. A tak z týchto veršov vidíme, že Syn je na úrovni Boha Otca. Ako Syn človeka zakúsil aj ľudskú prirodzenosť a z tohto pohľadu je prirodzené, že hovoril o svojom Bohu. Pán Ježiš zostáva aj po zmŕtvychvstaní Synom človeka, lebo je potrebné, aby bol sudcom nielen Boh, ale aj človek: „A dal Mu aj právomoc konať súd, pretože je Syn človeka.“ (Ján 5:27). Ľudia sa už nebudú môcť vyhovoriť, že ich súdi niekto, kto nevie, aké to je byť človekom: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol spolucítiť s našimi slabosťami, ale vo všetkom podobne pokúšaného, lenže bez hriechu.“ (Žid.4:15).