A kto je tým druhým ramenom? Okrem Boha Otca a Syna je večným nazvaný už len Duch (Žid.9:14). On je tým druhým ramenom. Kresťanský apologéta Ireneus nazval Syna a Ducha „Božími rukami“. A tak môžeme vidieť, kto vládol dolu na zemi v starozákonných časoch. Predľudský Ježiš Kristus a Jeho Duch. Budeme to vidieť zreteľne, ak porovnáme nasledovné dve miesta z Biblie: „A Jahve poslal na ľud jedovatých hadov ohnivých, ktorí štípali ľud, tak že zomrelo množstvo ľudu.“(4.Moj.21,6). Pavol potom túto udalosť spomína v 1.Kor.10,9 tak, že tým Jahvem bol Kristus: „Ani nepokúšajme Krista, ako niektorí z nich pokúšali a zahynuli od hadov.“ Preklad Svedkov má na miesto Krista Jehovu, lebo v niektorých rukopisoch je tam „Kirion“ Pána. To je však opäť len ich výklad a nie preklad. Výraz „Christón“ Krista je tu použitý v jednom z najvýznamnejších papyrusov 46 z roku 200 po Kristovi a tiež vo významnom rukopise D z 5. storočia. Preto ho môžeme v tomto texte oprávnene použiť.

A ešte si uveďme príklad na vládu Ducha Svätého: „I vyslal Saul poslov, aby zajali Dávida, ale tí videli skupinu prorokov vo vytržení a Samuela na ich čele, keď zostúpil Duch Boží na Saulových poslov, upadli aj oni do vytrženia.“ (1.Sam.19,20). Tu vidíme, že Duch Svätý nedovolil zajať Dávida. Boh teda vládol skrze obe svoje ramená, osobu Syna aj Ducha. Je tam „Boh odveký“ a Jeho „večné ramená“ podobne ako aj v Izaiášovi 51:5.
Tretí text ktorý Svedkovia v úvode svojho článku spomínajú je Matúš 28:19 „Choďte teda, získavajte učeníkov zo všetkých národov, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého...“ Svedkovia o tom píšu, že: Text by sám o sebe nedokázal ani osobnosť troch zmienených subjektov, ani ich rovnosť a božskosť. Je samozrejmé, že tento verš vytrhnutý z kontextu celej Biblie by túto pravdu nedokazoval. My ho však bližšie preskúmame v kontexte. Najskôr ale na tomto texte ukážeme, že tvrdenie Svedkov o neosobnosti Ducha Svätého nie je pravdivé. Matúš tu vymenúva Otca i Syna i Ducha Svätého. Ak by Duch Svätý nebol osobou, prečo by tu mal byť menovaný? Ak by bol Duch Svätý iba neosobnou činnou silou, ktorú Otec a Syn riadia, pretože nie je schopná sama myslieť a rozhodovať sa, stačilo by vymenovať iba Otca a Syna. To by ale nesúhlasilo s mnohými veršami, v ktorých Svätý Duch vystupuje ako osoba: prikazuje (Sk. 8:29); posiela (Sk. 10:19-20); povoláva (Sk. 13:2); zabraňuje ísť (Sk. 16:6-7). Budeme ich však bližšie rozoberať v článku o Duchu Svätom.

Iba verš predtým, v Mat. 28:18 Pán Ježiš hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi.“ Takže priamy kontext nám jasne hovorí, že všetku moc má nielen Otec, ale po vzkriesení aj Syn.
Aj keď sa Pán Ježiš všetkého vzdal a stal sa človekom, v Jánovi 16:15: hovorí: „A všetko čo má Otec je moje.“ To znamená, že aj keď sa vzdal všetkej moci, Jeho Božia podstata mu zostala. Duch Svätý bude mať zase to, čo je Synove, aby to zvestoval a tak ho oslávil: „On ma oslávi, lebo prijme z môjho a to vám zvestuje.“ (Ján 16:14). Napadlo by niekoho, že by sláva a česť, ktorou oslávi Duch Svätý Syna, mala byť menšia, ako tá, ktorou Syn oslávil Otca? Duch bude predsa vychádzať z tej istej podstaty ako Syn. Pán Ježiš to nazval „z môjho“.
Pán ďalej povedal: „Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, (to znamená, že je sám sebou, teda osobou) ale bude hovoriť to, čo počuje a zvestuje vám aj budúce veci.“ (Ján 16:13). Duch Svätý nebude hovoriť niečo iné ako Syn, On bude pripomínať to, čo počul hovoriť Syna (Ján 14:26), veď z Jeho vezme. Syn zase počúval, čo mu hovoril Otec (Ján 8:40). Z toho vidíme, že ak by sme uvažovali ako Svedkovia, tak by Duch Svätý musel byť postavený ešte nižšie ako Syn. Na niečo podobné prišiel už aj Origenes (185 - 254) a potom aj Árius (260 - 336), ktorý dokonca veril, že Duch Svätý, je Synom stvorená bytosť. To ani Svedkovia dnes neučia a tak sú v pozícii, že ich učenie nemá úplnú kontinuitu v žiadnom z rannokresťanských smerov. No každý, kto poctivo skúma Písmo, musí vidieť, že takéto úvahy vo svetle Biblie neobstoja. Písmo jasne svedčí o rovnakej podstate Otca, Syna i Ducha Svätého a ich rôznych úlohách pri záchrane človeka.

Ďalšia vec, ktorú by sme si pri Matúšovi 28:19 mali všimnúť je to, že apoštoli majú krstiť „v (gr.„eis“) meno Otca i Syna i Ducha Svätého.“ To znamená, nie v meno niekoho z tých troch, ani nie v mená, ale v jedno meno! Aké je teda to meno Otca i Syna i Ducha Svätého? Odpoveď nájdeme v knihe Skutkov apoštolov, keď sa pozrieme na aké meno apoštoli krstili: „A Peter im povedal: Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť na meno Ježiša Krista...“ (Sk. 2:38) „...a boli len pokrstení v meno Pána Ježiša.“ (Sk. 8:16) „A rozkázal ich pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista.“ (Sk. 10:48). „A keď to počuli, dali sa pokrstiť na meno Pána Ježiša Krista.“ (Sk. 19:5). „Všetci totiž, ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste obliekli.“ (Gal. 3:27). „Či neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení?“ (Rim.6:3) Týchto šesť textov zhodne hovorí, že veriaci boli vždy krstený v meno, alebo na meno Pána Ježiša Krista. Jeho meno je meno Otca, Syna i Ducha Svätého. Veríme tomu, že apoštoli pochopili správne, aké je to meno, na ktoré majú krstiť. V Novej zmluve nenájdeme, že by niekto z nich krstil na iné meno. Meno Otca, Syna i Ducha je jedno a tak tu vidíme troch, ktorí sú zjednotení v tomto mene. To meno nosil človek, v ktorom teraz „sídli všetka plnosť Božstva telesne.“ (Kol. 2:9). To znamená, plnosť toho, čo Otec je, je v Synovi a tá istá plnosť je aj v Duchu Svätom (Ján 1:16, Ef.1:23).