Ak by títo traja neboli jedno, nemohli by sme hovoriť o plnosti Božstva. Samozrejme netvrdíme, že títo traja tvoria jednu bytosť, ale to, že sa jediný Boh v plnosti zjavil skrze osobu Syna a osobu Ducha Svätého. Preto Otcova podstata je rovnako v Synovi, ako aj v Duchu: „Boh bol v Kristovi, keď zmieroval svet so sebou...“ (2.Kor. 5:19), „...a bude vo vás (Duch Svätý). ...V ten deň si uvedomíte, že ja som vo svojom Otcovi, a vy vo mne (v Duchu Svätom) a ja vo vás (ako Duch Svätý).“ (Ján 14:17, 20).
Viete si predstaviť, že by verš Mat. 28:19 znel: Krstiac ich v meno Otca i archanjela Michaela i Božej činnej sily? Svedkovia možno áno, ale Písmo hovorí o jednote Otca, Syna i Ducha Svätého a o plnosti Božstva v Kristovi.
Potom Svedkovia spomínajú že v Matúšovi 3:16 Ježiš „videl Božieho ducha ako holubicu zostupovať a prichádzať naňho.“ Ale tým sa nehovorí, že tí traja sú jeden. V prvom rade si musíme uvedomiť, že tento text nie je zameraný na podporu jednoty Otca, Syna a Ducha, ale na potvrdenie Pána Ježiša ako Mesiáša. Pomazanie znamená potvrdenie pre vykonávanie nejakého úradu, ako napríklad kňaz bol určený prinášať obete za ľud. Keď bol Izraelita z kmeňa Léviho, bol predurčený na to, aby sa stal kňazom. Musel však byť ešte pomazaný. To bolo potvrdenie na vykonávanie kňazského úradu.

Tak aj Pán, keď „...prijal podobu služobníka,“ (Fil.2:7) žil najskôr 30 rokov v poslušnosti svojim rodičom, ako bolo v Izraeli vtedy zvykom. Potom bol pomazaný k svojmu poslaniu Mesiáša. O tom však vedel oveľa skôr. Toto potvrdenie bolo určené hlavne pre Jána Krstiteľa, aby dosvedčil pred ľuďmi: „Ja som ho tiež nepoznal, ale Ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a zostávať na Ňom, to je Ten, ktorý krstí Duchom Svätým. A ja som videl a dosvedčil, že On je Syn Boží.“ (Ján 1:33). Ako však máme chápať výraz Syn Boží? Prorok Izaiáš hovorí o príchode Mesiáša, ako by to mal byť Boh sám: „Hlas volajúceho na púšti: Urovnajte cestu Jahvemu, urobte na pustine priamou cestu našemu Bohu!“ (Iz.40:3). Evanjelisti citujú tento verš práve pred stretnutím Jána Krstiteľa s Pánom Ježišom, ktorému Ján pripravoval cestu: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, urovnajte mu chodníky!“ Z toho jednoznačne vyplýva, že tým Pánom ktorý mal prísť a ktorého Izaiáš nazýva Jahve a náš Boh je Pán Ježiš.

Ako však rozumieť tomu, keď pri krste zaznel Boží hlas z nebies? Pán Ježiš je tak dokonalým obrazom Boha, že Písmo hovorí o Jeho príchode ako o príchode samotného Boha: „A príde náhle do svojho chrámu Pán...,“ (Mal.3:1).
Svedkovia v tejto súvislosti ešte poukazujú na to, že pri krste Boží Duch zostúpil na Ježiša, a tak sa ukázalo, že do tých čias Ježiš nebol pomazaný duchom. Ak je to tak, ako mohol byť časťou trojice, v ktorej mal byť vždy jedno so svätým duchom? Veríme tomu, že Pán Ježiš mal plnosť Ducha už od narodenia. Nie je to síce priamo napísané, ale keď Gabriel povedal o Jánovi Krstiteľovi: „Duchom Svätým naplnený bude už od lona svojej matky.“ (Luk.1:15), o čo skôr mal byť plný Ducha Svätého Ten, o ktorom Ján povedal: „ten, ktorý prichádza po mne, je mocnejší ako ja, ktorému nie som hoden nosiť sandále. Ten vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ (Mat.3:11). Je veľmi nepravdepodobné aj v súlade s týmto textom vyvodiť, že by Pán Ježiš do krstu nemal Ducha Svätého. V čom by potom spočívala Jeho moc, o ktorej Ján Krstiteľ hovoril? Akou mocou by dokázal dovtedy žiť bezhriešny život, ak nie mocou Ducha? Ján bol naplnený Duchom už v lone matky, ale nebol bez hriechu (Rim.1:23). Tu vidíme zjavný rozdiel, Ján bol najväčší narodený zo žien, ale jeho otcom bol človek. Pôvod Pána Ježiša bol však vo večnosti (Mich.5:2) a Jeho Otcom bol Boh. Keď na Neho zostúpil Duch, bolo to potvrdenie k tejto službe: „...biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára, vyhlásiť rok milosti Jahveho a deň pomsty nášho Boha, potešiť všetkých smútiacich,“ (Iz.61:1-2). Nebol nejakou časťou trojice, ale bol jedno so Svätým Duchom pretože bol ako človek ním splodený (Luk.1:35).

Tak ako aj Svätý Duch vyšiel z Boha (Ján 8:42; 1.Kor. 2:12) a bol od Boha Otca poslaný (Ján 14:26, Ján 3:17). Tak isto ako bol skrze Syna „On (Boh) zjavený v tele“ (1.Tim. 3:16), tak isto je ten istý Boh zjavený v Duchu, alebo presne podľa Písma, „ospravedlnený v Duchu“ (1.Tim. 3:16). Pravdu by tak skôr vystihoval názov: Dvaja v jednom, alebo ešte výstižnejšie: Jeden v dvoch, pretože Otcovo Božstvo je zjavené v Synovi a v Duchu.
Na záver svojho článku Svedkovia spomínajú verš z 1. Jána 5:7 s komentárom: Učenci však uznávajú, že tieto slová v Biblii pôvodne neboli, ale boli pridané omnoho neskôr. S tým však nemôžeme súhlasiť, pretože Svedkovia toto tvrdenie nemôžu dokázať. Originál 1. listu Jánovho sa nenašiel a počet a vek rukopisov môže len zvyšovať, alebo znižovať pravdepodobnosť, či uvedený text v originály bol. Text z 1. Jána 5:7 sa nachádza v piatich gréckych manuskriptoch (88, 221, 429, 629, 636) datovaných pred 16. storočím. Obsahujú ho aj mnohé z 8000 latinských prekladov Biblie, z ktorých najdôležitejšie sú texty starej latinčiny, ktoré používali napríklad Tertullián (155 - 220) a Cyprián (200 - 258). Tieto latinské texty však boli preložené z gréckych originálov a to zvyšuje pravdepodobnosť, že text 1. Jána 5:7 sa v origináli vyskytoval. Text sa ďalej nachádza v spisoch dvoch španielských biskupov zo 4. storočia: Prisciliana, ktorý bol v roku 385 sťatý cisárom Maximusom za kacírstvo a Idaciusa Clarusa, Prisciliánovho protivníka a žalobcu. Citoval ho aj Cassiodorus (480 - 570) v Taliansku a približne v rovnakom čase niektorí ortodoxní africkí pisatelia v obrane učenia proti Vandalom. Najzávažnejším argumentom je však citovanie tohto verša v roku 250 po Kristovi Cypriánom, čo bolo podstatne skôr, ako bol dopísaný Vatikánsky manuskript.