Musíme však povedať, že medzi vzťahom veriacich k Nebeskému Otcovi a vzťahom Syna Božieho k svojmu Otcovi je rozdiel . „Ktokoľvek vyzná, že Ježiš je Syn Boží, Boh zostáva v ňom a on v Bohu“ (1.Jána 4:15). „Ak zostane vo vás, čo ste počuli od počiatku, aj vy zostanete v Synovi a v Otcovi.“ (1.Jána 2:24). Prvé, čo si tu musíme všimnúť je, že pri veriacich ľuďoch Ján používa výraz „zostáva v ňom“. Takže Boh skrze Ducha Svätého prebýva v človeku a ak človek nasleduje vieru, Boží Duch v ňom prebýva naďalej a človek tak zostáva v Duchu Svätom. No Pán Ježiš hovorí o Duchu Svätom že to je Otec a Syn. Výrazy ako „oni v nás“, „vy vo mne“ a „prídeme k nemu“ znamenajú, že vo veriacich budú Otec a Syn prebývať ako jeden Duch. Potvrdzuje to aj nasledujúci verš: „Všetko čo má Otec je moje.“ (Ján 16:15). Duch Svätý je aj Synovým Duchom, naproti tomu veriaci môže v Duchu Svätom „len“ zostávať, kým Pán Ježiš povedal, že On tým Duchom je: „Nenechám vás osirotených, prídem k vám.“ (Ján 14:18).

V závere spomenutého článku Svedkovia hovoria, že „hneď vo veršoch nasledujúcich za Jánom 10:30 Ježiš dôrazne upozorňuje, že svojimi slovami netvrdí, že je Boh.“ A citujú 36. verš ako reakciu Pánovu „na nesprávny záver Židov.“ Keď si pozorne prečítame kontext, zistíme, že reakciu Židov nepodnietil len výrok „Ja a Otec sme jedno.“ (Ján 10:30), ale hlavne slová predtým. Pán Ježiš im už skôr povedal: „Ja som Ten dobrý pastier“ (Ján 10:11). Židia však poznali zo Žalmu 23:1, že tým pastierom je Jahve. Potom im povedal o svojich ovciach: „Ja im dávam život večný...“ (Ján 10:28). Židia dobre vedeli, že večný život môže dať len Spasiteľ a podľa Izaiáša 43:11 je Spasiteľom len sám Jahve: „Ja, ja som Jahve a okrem mňa niet Spasiteľa.“ Ďalej hovorí o svojich ovciach: „...a nikto mi ich nevytrhne z ruky.“ A krátko na to hovorí: „...a nikto ich nemôže vytrhnúť z ruky Otca.“ (Ján 10:29). Tomu Židia mohli rozumieť len jedným spôsobom a síce, že Syn má tú istú moc, ako Otec. A ak by predsa nerozumeli, Pán Ježiš zakončil tieto slová vetou: „Ja a Otec sme jedno“ (Ján 10:30). Predchádzajúce verše nehovoria o ich „jednote zmýšľania a zámeru“, ale o tom, že Syn má tú istú moc udržať ovce vo svojej ruke a dať im večný život, ako Jeho Otec. Ak by to tak nebolo, Pán Ježiš by nikdy nemohol hovoriť, že mu ich tak ako Jeho Otcovi nikto nevytrhne z ruky. Musel by priznať, že len Otec má takúto moc.

Potom by nemohol ani svoju reč zakončiť výrokom: „Ja a Otec sme jedno“, pretože z Jeho slov by bolo poznať, že je úplne iný ako Otec. Židia by nemali dôvod na nasledujúcu reakciu: „Tu Židia znovu zdvihli kamene, aby Ho ukameňovali.“ (Ján 10:31). Ale keď Pán Ježiš týmto výrokom potvrdil, že má takú moc ako Otec, vyvolalo to v nich hnev. „Ježiš im odpovedal: Veľa dobrých skutkov od Otca som vám ukázal, pre ktorý z nich ma kameňujete?“ (Ján 10:32). Tým opäť potvrdil, že spomínané skutky koná skrze Otca, ktorý je v Ňom, čo však vtedy Židia nechceli pripustiť. „Židia mu odpovedali: nekameňujeme Ťa pre dobrý skutok, ale pre rúhanie, že Ty, hoci si človek, robíš sa Bohom.“ (Ján 10:33). Tu je veľmi dôležité vidieť, ako na to odpovedal Pán. „Ježiš im odpovedal: Či nie je napísané vo vašom zákone: „Ja som povedal bohovia ste?“ Všimnime si, že Pán vôbec ich tvrdenie nevyvracal a ani sa nepokúsil dokázať im, že si Jeho nárok na Božstvo vyložili falošne, ako by to v tomto texte chceli vidieť Svedkovia. Práve naopak. Cituje z ich zákona miesto zo Žalmu 82:6¸ kde sa píše o ľuďoch, ktorí sú nazvaní bohmi, aby im ukázal, že sa nerúha. „Keď tých, ktorým bolo hovorené slovo Božie, pomenoval bohmi - a nemožno zrušiť Písmo! - akože vy tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, môžete hovoriť: Rúhaš sa- pretože som povedal: Syn Boží som?“ (Ján 10:35-36).

Pán Ježiš tu spomína tých, ktorí boli nazvaní bohovia, pretože im bolo zverené súdiť ľud (Žalm 82:2-3). Ich súd však nebol spravodlivý a preto je o nich v závere tohto žalmu napísané: „bohovia ste a synovia Najvyššieho vy všetci. Avšak zomriete ako ostatní ľudia a padnete ako hociktoré knieža“ (Žalm 82:7-8). Pána Ježiša však na rozdiel od nich Otec posvätil, to znamená oddelil a potvrdil ako svojho Syna. Títo sudcovia ľudu boli nazvaní synmi Najvyššieho a zároveň aj bohmi. Im však bolo slovo Božie iba hovorené, ale tu je niekto, kto je Slovom Božím sám (Zj.19:13). A ten by nemal byť nazvaný Synom Božím? Z kontextu je zjavné, že Pán svoje Božstvo vôbec nepopieral, naopak divil sa, keď Ho Židia kvôli tomu obviňovali z rúhania. Židia teda správne pochopili Jeho slová, že keď je Syn Boží jedno s Otcom - hovorí vlastne, že je v tele zjavený Boh. Ich problém spočíval v tom, že buď v Ňom nepoznali, alebo ani nechceli spoznať zasľúbeného Mesiáša, o ktorom mali napísané: „Hľa panna počne a porodí syna a nazve Jeho meno Imanuel“- čo v preklade znamená „Boh s nami“ (Iz.7:17) a ďalej: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný a kniežatstvo bude na jeho pleci, a nazvú jeho meno: Predivný, Radca, Silný Boh, Večný Otec, Knieža Pokoja.“ (Iz. 9:6).