„Ktokoľvek popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ (1.Jána 2:23). Čo znamená popierať Syna? Popierať, že je v ňom zjavený Boh (1.Tim. 3:16). Tu si musíme uvedomiť, že Židia nemali problém uznať, že je Synom človeka, nechceli však uznať, že je Synom Boha (Ján 19:4), teda vtelený Boh (2.Kor. 5:19). Potom im nepomohla ani viera v Boha Otca, pretože podľa vyššie citovaného verša, nie je možné mať Boha Otca a pritom popierať Božie Synovstvo Pána Ježiša.
„Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne.“ (Ján 14:11). Tento výrok Pán Ježiš vyslovil vtedy, keď vysvetľoval učeníkom, že kto videl Syna, videl vlastne Otca! Syn nemôže byť bez Otca a Otec bez Syna. Pán Ježiš hoci bol na zemi hovoril Nikodémovi, že je súčasne aj v nebi: „Veď nikto nevstúpil do neba, okrem Toho, ktorý zostúpil z neba, Syn človeka, ktorý je v nebi.“ (Ján 3:13). Slová „ktorý je v nebi“ sa nachádzajú z tých popredných iba v rukopise A z 5. storočia. Alexandrijský rukopis je však 3. najvýznamnejší rukopis preto tieto slová uvádzame.

Robil sa rovným Bohu? Alebo rovný Bohu bol...
V ďalšom článku „Robil sa rovným Bohu?“ Svedkovia spomínajú text z Jána 5:18 „Preto sa teda Židia ešte väčšmi usilovali zabiť Ho, lebo nielen že porušoval sobotu, ale aj Boha menoval svojim vlastným Otcom a tým sa robil rovným Bohu.“ Tento text podľa nich nepodporuje rovnosť Syna s Otcom, pretože hneď v nasledujúcom verši (19) sa (Pán Ježiš) bráni proti tomuto obvineniu: „Syn nemôže robiť nič sám od seba, môže robiť iba to, čo vidí robiť Otca.“ Z toho verša by sa skutočne mohlo zdať, že je to tak. Keď si však pozrieme celý kontext, prídeme k úplne inému záveru.
Najskôr sa pozrime, čo predchádzalo spomínanej reakcii Židov. Pán Ježiš uzdravil v sobotu človeka, ktorý bol 38 rokov na lôžku. Potom ho našiel v chráme a napomenul ho, aby viac nehrešil. „Vtedy ten človek odišiel a povedal Židom, že je to Ježiš, ktorý ho uzdravil. A preto Židia prenasledovali Ježiša a chceli ho zabiť, lebo to urobil v sobotu. Ježiš im však odpovedal: „Môj Otec pracuje až doteraz, aj ja pracujem!“ (Ján 5:15-17). Až tu vidíme, čo podnietilo Židov k následnej reakcii. Chceli ho zabiť, lebo podľa nich tým, že uzdravoval v sobotu porušoval zákon. Pán Ježiš im na to odpovedal: „Môj Otec pracuje až doteraz...“, pretože On je Stvoriteľ všetkého a sobotu neustanovil pre seba, ale pre ľudí. Tak isto aj Syn pracuje spolu s Otcom na spasení človeka a to je viac ako sobota. Ak by bol Syn len človek, bol by povinný sobotu zachovávať, ale ako Boh, bol jej Pánom (Mat. 12:8; Mar. 2:28) a ustanoviteľom. Preto na skutky, ktoré koná ako Boh zjavený v tele (1.Tim. 3:16; Ján 1:18) sa zákon soboty nevzťahuje.

Svedkovia túto skutočnosť zrejme zámerne prehliadli a zamerali sa iba na 19. verš, ktorý vytrhnutý od ďalšieho kontextu, nám nemôže ukázať celú pravdu. A tak urobili nasledovný záver: Tým Ježiš ukázal Židom, že nie je rovný Bohu a preto nemôže konať z vlastnej iniciatívy. Potom sa ironicky pýtajú: Vieme si predstaviť niekoho, kto je rovný všemohúcemu Bohu, ako hovorí, že „nemôže robiť nič sám od seba?“
Svedkovia pri tom neakceptujú biblický kontext. Apoštol Pavol už predsa vysvetlil v liste Filipanom 2:6-7, kde v 7. verši o Pánovi Ježišovi píše: „...ale seba samého sa vzdal (odložil, vyprázdnil) tým, že prijal podobu otroka, stal sa podobným ľuďom...“ Z uvedeného verša vyplýva, že Pán Ježiš nezostal vo svojom pôvodnom postavení. A aké bolo Jeho pôvodné postavenie? Bolo to postavenie Boha: „ktorý súc vo forme (v podobe) Boha...“ Čoho sa to teda Pán Ježiš vzdal, ak nie svojho postavenia Boha? Text hovorí, že „sa vzdal samého seba“, čiže bytia „vo forme Boha“. Nie je to však celá pravda, pretože hoci sa stal úplným človekom, Jeho Božia podstata mu zostala. Podstata vyplýva z pôvodu a Jeho pôvod je „od večnosti“ (Mich. 5:2), to sa nezmenilo, ani keď sa stal človekom. Pán Ježiš nebol odstrihnutý od svojej predľudskej existencie, ale práve v Jánovom evanjeliu o nej viackrát hovoril (Ján 8:14, 8:23, 8:56-58, 14:2-3, 17:5).

Už ako dieťa mal byť nazvaný: „Silný Boh“ a „Večný Otec“ (Iz. 9:6). Z toho môžeme vidieť, že Jeho narodenie neukončilo Jeho existenciu vo forme Boha a nezačalo existenciu človeka, ale išlo tu o vtelenie Boha: „A zaiste, veľké je tajomstvo pobožnosti: On (v rukopisoch: Sinaj.c,Ac,C2,D2 „Boh“), ktorý sa zjavil v tele, ospravedlnený bol v Duchu, ukázal sa anjelom, hlásali Ho národom, uverili v Neho na svete, vzatý bol v sláve“ (1.Tim. 3:16). Hoci sa „Theos“ („Boh“) nachádza iba v ďalších kópiách najstarších rukopisov, učenie, že sa Boh zjavil v tele bolo známe aj ranným kresťanom. Antiochijský biskup Ignnátios, ktorý bol učeníkom apoštola Jána napísal: „Odstránená bola nevedomosť, staré kráľovstvo zhynulo, keď sa Boh ukázal ako človek k novote života a začalo sa, čo Boh urobil dokonalým.“ (Efezkým 19:3). Ďalej napísal v liste do Magnézie „že je jeden Boh, ktorý sa zjavil skrze Ježiša Krista, svojho Syna, ktorý je Jeho Slovom.“ (Magn. 8:2).
Túto pravdu vysvetlil aj Pán Ježiš Židom po ich opätovnej snahe zabiť Ho (Ján 5:19-23). Najskôr im však poukázal na svoju ľudskú podstatu, že ako človek je plne závislý na svojom Bohu. Nerobí nič vo svojom mene, ale všetko koná v mene Otca (Ján 5:43), neoslavuje seba, ale svojho Otca (Ján 17:4). Keby bol však iba človek, nemohol by vo všetkom obstáť. Inak by Boh mohol znova stvoriť dokonalého človeka a poslať toho. Takýto človek by nielenže neobstál, ale skrze neho by sme nikdy skutočne nepoznali Božiu povahu. Preto sa musel stať človekom náš nebeský Pán ako hovorí aj apoštol Pavol: „Prvý človek zo zeme zemský, druhý človek - Pán z neba.“ (1.Kor.15: 47). „Pán z neba“ sa nachádza v rukopisoch: Sinaj.2 ,A,D1.