V ďalšom 20. verši 5. kapitoly evanjelia podľa Jána Pán Ježiš ešte ďalej vysvetľuje svoj vzťah podriadenosti: „Veď Otec má Syna rád a ukazuje Mu všetko, čo sám robí a ukáže Mu skutky ešte väčšie ako tieto, aby ste sa divili.“ Čo Otec robí? Pripravuje srdcia ľudí pre prijatie Syna: „Nikto nemôže prísť ku mne, len keď ho pritiahne Otec...“ (Ján 6:44). To potom ukazuje Synovi, ktorý keď sa stretáva z ľuďmi od Otca pripravenými, vidí na nich Jeho dielo. Aj tu môžeme vidieť Synovu Božiu podstatu v tom, ako túto úlohu zvláda: „Čo totiž Tento robí, to rovnako robí aj Syn.“ (Ján 5:19). Pán Ježiš koná rovnako ako Otec, to znamená stopercentne. Z úplnou presnosťou rozpoznáva, ktorého chromého má pri rybníku uzdraviť (Ján 5:3-9). Vedel, že má ísť k Lazarovi neskôr, aby na ňom bola ukázaná sláva Božia (Ján 11:2-15). Bez problémov odolal Satanovmu pokušeniu, hoci bol ako človek v nižšom postavení (Luk.4:2-13). Vedel presne, kedy má Šimon Peter spustiť sieť, aby sa sieť trhala od množstva rýb (Luk.5:4-6). Už ako dvanásťročný vedel, že musí byť vo veciach svojho Otca (Luk. 2:49). Presne rozpoznal čas, kedy má vojsť do Jeruzalema a mohli by sme vymenovať mnoho ďalších udalostí, ktoré bezchybne zvládol. To všetko nám jasne svedčí, že nebol iba dokonalým človekom, ale mal aj podstatu Boha. To bolo to rozhodujúce, že hoci bol vo všetkom podobne pokúšaný, obstál bez hriechu (Žid.4:15). Keď si tieto pravdy porovnáme s Mojžišovými slovami: „Veď kde na nebi alebo na zemi je Boh, ktorý by mohol konať také skutky a mocné činy, ako sú Tvoje? (5. Moj. 3:24), vidíme, že Pán Ježiš nie je iný - nejaký menší boh, ale Ten istý Boh ako Otec, pretože Otcovo Božstvo je v Ňom v plnosti zobrazené (Kol. 2:9).

Pán potom rozprával Židom, čo robí tak isto ako Jeho Otec a dokonca čo bude vykonávať na miesto Neho: „Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje koho chce. Veď Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi.“ (Ján 5:21-22). V tom už vôbec nemôžeme vidieť, že by sa Pán Ježiš bránil, alebo vyvracal Židom ich obvinenie, že „...sa robil rovným Bohu“ (Ján 5:18).
Takže vidíme, že pokiaľ ide o kriesenie, je rovný Otcovi, aj keď v 5.Moj. 32:39 je napísané: „Viďte teraz že ja, a len ja som a niet Boha okrem mňa. Ja usmrcujem i oživujem, raním a ja tiež uzdravujem, a nie je toho, kto by vytrhol z mojej ruky.“ Podľa tohto verša vidíme, že je iba jeden Boh ktorý oživuje. Ak by Pán Ježiš nemal tú istú podstatu ako Boh, takže by nemohol byť ani vyjadrením Jeho podstaty (Žid.1,3), Biblia by si zjavne protirečila. „Lebo ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal v sebe život.“ (Ján 5:26). Preto aj Syn môže oživovať koho chce.

Dokonca, Syn bude na súde Ten, ktorý bude sudcom všetkých. Súdiť bude samozrejme už ako povýšený do svojho pôvodného postavenia. „Preto ho aj Boh prevysoko (na najvyššiu výšku) povýšil a daroval mu meno, ktoré je nad každé meno...“ (Filip. 2:9). Predpona v slove „prevysoko“- gr. „hyper“ znamená „super“ - to je najvyššia výška. No a najvyššia úroveň je úroveň Všemohúceho Boha, pretože vyššia úroveň už neexistuje. Pán Ježiš musí byť na súde ako Všemohúci Boh, inak by nemohol byť sudcom všetkého. Žalmy tiež hovoria o tom, že súdiť bude Boh: „Jahve bude súdiť národy.“ ( Žalm 7:9). „Ale Jahve tróni naveky, svoj trón stavia na to, aby súdil. On bude súdiť okruh sveta v spravodlivosti, rozsúdi národ v práve.“ (Žalm 8:8-9). „A nebesia budú oznamovať Jeho spravodlivosť, lebo On, Boh je sudcom.“ (Žalm 50:6). Potvrdzuje to aj Nová zmluva: „Vy ste však pristúpili k vrchu Sionu a k mestu živého Boha, ...a k Bohu, sudcovi všetkých...“ (Žid. 12:22-23). Pre Svedkov na tomto mieste vzniká ďalší neriešiteľný problém. V uvedených veršoch si nečítame, že by Jahve ustanovil niekoho iného za sudcu, alebo odovzdal súd niekomu inému. Je z nich jasné, že všetkých bude súdiť Jahve.

Ale Ján predsa píše, že „Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi“ (Ján 5:22). A v Skutkoch 10:42 čítame: „...že On (Syn) je od Boha ustanovený za sudcu živých a mŕtvych.“ Ak by malo byť pravdou tvrdenie Svedkov, že On je len akýsi „boh“,...iný ako Jehova, uvedené biblické verše by si jasne odporovali. Keď ale veríme, že Boh prišiel v Synovi, nevzniká nám žiadny rozpor. Súdiť bude Boh, pretože Boh je v Synovi tým istým Bohom. Ak by toto nebola pravda, musel by žalmista aj autor listu Židom napísať, že Jahve nakoniec súdiť nebude, ale namiesto neho súd vykoná „akýsi boh“ alebo nejaký bohu podobný tvor.
Existuje predsa jedno miesto v Starom zákone, z ktorého by sa nám mohlo zdať, že súdiť bude niekto iný: „Moja spravodlivosť je blízko, Moje spasenie vyjde a moje ramená budú súdiť národy, na mňa čakajú ostrovy a túžia po mojom ramene.“ (Iz.51:5). V článku „Traja v jednom“ sme už ukázali, že tými ramenami sú myslení Pán Ježiš a Duch Svätý. To vôbec nenarúša biblický kontext, ale podporuje pravdu, že Otec odovzdal súd Synovi.

Potom v ďalšom verši Pán Ježiš hovorí: „Aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý ho poslal.“ (Ján 5:23).
Teraz vidíme, aký veľmi dôležitý je kontext. Svedkovia citujú len verš, kde Pán Ježiš vysvetlil svoj vzťah podriadenosti k Otcovi. No ďalšie verše, kde hovorí o veciach, ktoré robí rovnako ako Otec, už nespomínajú. A tak ich konštatovanie v závere tohto článku, že z kontextu i Jána 5:18 i Jána 10:30 vyplýva, že Ježiš sa bránil pred falošným obvinením zo strany Židov, vyznieva len ako prázdne slovo. Práve na základe kontextu sme si ukázali, že Židom v ich tvrdení vôbec neodporoval, ale vysvetľoval svoj vzťah podriadenosti človeka k Bohu (Syna k Otcovi) a zároveň v ďalších veršoch poukázal na svoju rovnakú podstatu s Otcom.
Svedkom nepomôže ctiť si náležite Otca, ak Syna kladú v oblasti uctievania na nižšiu úroveň. Pretože Písmo svedčí o jednej úrovni: „Kto nectí Syna (tak ako Otca), nectí ani Otca...“ (Ján 5:23). Tento verš hovorí jasne o tom, že Synovi a Otcovi patrí rovnaká česť.
Pán Ježiš veľmi dobre vedel, ako tieto slová Židia pochopia, že ich len utvrdia v názore, že sa „robí rovným Bohu.“ (Ján 5:18). On však neprišiel preto, aby pre nich vyberal slová, ktoré by ich nenahnevali, ale prišiel zjaviť pravdu.

Rovný Bohu?
V ďalšom článku „Rovný Bohu?“ sa Svedkovia zaoberajú textom z listu Filipanom 2:6. Najskôr citujú katolícky preklad novej Vulgáty z roku 1986, „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“, kde treba objektívne priznať, že slovo „harpagmos“ preložené v zmysle „držať sa“ nie je presným prekladom.
Potom citujú evanjelický preklad z roku 1979: „Ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež.“ Ďalej hovoria, že mnohé takéto preklady niektorí doteraz používajú na podporu myšlienky, že Ježiš bol rovný Bohu. Potom uvádzajú niekoľko prekladov, kde je tento verš - Filipanom 2:6 preložený podobne ako u nich: „Ktorý, hoci bol v Božej podobe, neuvažoval o tom, aby niečo uchvátil, totiž, aby bol rovný Bohu.“ (Preklad nového sveta Svätých písem) Po porovnaní týchto prekladov, ktoré Svedkovia považujú za presnejšie, s kritickým vydaním gréckeho textu musíme skonštatovať, že ide o veľmi voľné preklady, ktoré nie sú v súlade s najstaršími gréckymi rukopismi.