Prečo sú Svedkovia Jehovovi sektou?

Traja v jednom
Svedkovia v úvode článku s rovnakým názvom spomínajú Novú katolícku encyklopédiu, ktorá ponúka tri texty na podporu náuky o Svätej Trojici v Novej Zmluve: 2.Kor.13:13; 1.Kor.12:4-6; Mat. 28:19.
Svedkovia konštatujú, že vymenovanie Otca, Syna a Ducha Svätého v týchto veršoch je ako vymenovanie troch ľudí, povedzme Romana, Milana a Karola neznamená to, že títo traja sú traja v jednom.
Pozrime sa preto na tieto verše bližšie v biblickom kontexte: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a spoločenstvo Svätého Ducha, nech je so všetkými vami!“ (2.Kor.13:13).

Milosť Pána Ježiša je zároveň aj milosťou Božou (Rim.1:7), aj milosťou Ducha Svätého (Žid.10:29). Láska Božia je aj láskou Kristovou (Rim 8:35,39) a tiež aj láskou Ducha (Rim.15:30). Spoločenstvo Ducha je zároveň spoločenstvom Otca i Syna (Ján 14:23).
Pavol tu spomína tri veci: milosť, lásku a spoločenstvo a prisudzuje ich trom osobám: Pánovi Ježišovi, Bohu Otcovi a Duchu Svätému. Láska, milosť a spoločenstvo sú akoby tri fázy našeho spasenia. Láska je zdroj, milosť je vyjadrenie lásky a spoločenstvo je sprostredkovanie tejto lásky skrze milosť. Boh je teda zdroj, Syn je výraz, alebo vyjadrenie Boha a Duch Svätý je sprostredkovateľ Božieho prebývania v človeku. Všetky tri veci sa týkajú nášho spasenia a sú od Boha. Taktiež Boh je nám v Písme predstavený v troch fázach našeho spasenia. Najskôr nás Boh Otec miloval: „Lebo tak Boh miloval svet,...“ (Ján 3:16). Potom Boh v Synovi prišiel, aby nám udelil milosť: „Lebo Boh bol v Kristovi, keď zmieroval svet so sebou,...“ (2.Kor. 5:19). A konečne ako Duch Svätý v nás prebýva: „Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás?“ (1.Kor. 3:16).

Svedkovia píšu, že tento verš (2.Kor. 13:13) dokazuje iba to, že sú vymenované tri subjekty...ale to samo o sebe nedokazuje, že všetkým trom nutne náleží božská povaha a vlastnia rovnakú božskú česť. My sme si však ukázali, že tak, ako sú všetky tri osoby rovnako dôležité pri našom spasení, musia mať aj rovnakú Božskú povahu. To nám potvrdia aj nasledujúce spojitosti.
Ďalší verš 1.Kor. 12:4-6 hovorí: „Dary milosti sú totiž rozličné, ale Duch je ten istý, rozličné sú aj služby, a Pán je ten istý, rozličné sú aj pôsobenia (účinky), ale Boh je ten istý, ktorý všetko vo všetkých pôsobí.“ Podobný text je aj v Ef.4:4-6 „Jedno telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaný v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých nás.“

V oboch veršoch je rovnaké poradie. Prvý je spomenutý vždy Duch, ktorý dáva rôzne dary a spája údy v jedno telo tým, že prebýva v nás. To je úloha Svätého Ducha, aby nás všetkých napĺňal.
Druhý je Pán, ktorý ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, evanjelistov, pastierov a učiteľov (Ef.4:11). Tí všetci však musia mať jednu vieru v Neho a jeden krst na Jeho meno.
Tretí je spomenutý Boh Otec u ktorého je zdôraznené hlavne Jeho pôsobenie v nás všetkých. Boh Otec však pôsobí v nás skrze Ducha Svätého a to by nebolo možné, keby Kristus neočistil naše srdcia. Z toho môžeme vidieť, že celé dielo vykúpenia záleží na všetkých troch osobách rovnako. Priblížia nám to aj nasledovné spojitosti vybraté z uvedených veršov: „...Duch je ten istý,“ a „jeden Duch...“Ale ako rozumieť tomu, keď v Biblii je viackrát spomenuté, že v nás prebýva Duch Svätý, Duch Kristov a Duch Boží: „Bol totiž muž dobrý, plný Svätého Ducha a viery.“ (Sk.11:24). „Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás?“ (1.Kor.6:19). „Chráň krásny vklad prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý prebýva v nás!“ (2.Tim.1:14).

„Keď došli k Mýzii, pokúšali sa cestovať do Bytýnie, ale Duch Ježišov im to nedovolil.“ (Sk.16:7). „Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je Jeho.“ (Rim. 8:9). „Skúmali (proroci), na ktorý alebo aký čas Duch Kristov, ktorý bol v nich, poukazoval , keď vopred svedčil o utrpeniach Kristových a slávach po nich.“ (1.Pet.1:11).
„Veď nie ste to vy, ktorí hovoríte, ale Duch vášho Otca hovorí vo vás.“ (Mat.10:20). „Vy však nie ste v tele, ale v Duchu, ak Duch Boží naozaj prebýva vo vás.“ (Rim.8:9). Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás?“ (1.Kor. 3:16). Z týchto textov by nám vyplývalo, že v nás prebývajú traja Duchovia. No pri chápaní, že Boh najskôr prišiel v Synovi (2.Kor. 5:19) a potom Syn a Otec v Duchu (Ján 14:16-18-20), rozumieme, že je to jeden Duch. To znamená, že Duch Kristov, Duch Boží a Duch Svätý je ten istý Duch.
Skôr ako sa budeme venovať ďalším textom, vyriešme ešte jeden zdanlivý problém, ktorý nám tu vzniká. Pavol píše kresťanom v Ríme: „No ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, ten, ktorý Krista vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí kvôli svojmu Duchu, prebývajúcemu vo vás.“ (Rim. 8:11). Dva verše predtým ho však nazýva Kristovým Duchom a v liste Galaťanom 4:6 ho nazýva Duchom Syna: „A keďže ste synovia, poslal Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, volajúceho „Abba! Otče!“ Je to teda Duch Otca alebo Syna ktorý v nás prebýva? Práve toto nemôžu Svedkovia uspokojivo vyriešiť. Ak priznajú, že je to rovnako Duch Syna ako Otca, ťažko potom obstoja s tvrdením, že Otec a Syn sú odlišní v podstate. Ak budú tvrdiť, že Duch Kristov je iný ako Duch Boží, budú odporovať tomu, že je „jeden Duch“ (1.Kor.12:4) a „Duch je ten istý...“ (Ef.4:4). Pre nás je tento zdanlivý problém už vyriešený výrokom Pána Ježiša: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať, i prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.“ (Ján 14:23). Boh Otec a Syn budú prebývať v človeku, ako jeden Duch. A nie je to možné porovnávať s vymenovaním Romana, Milana a Karola. Aj keby títo traja boli za jedno v názore, každý z nich má predsa len svojho ducha a nemohli by v niekom prebývať, ako jeden duch. Z toho vidíme, že Boha nie je možné chápať v ľudskej rovine a ak sa o to niekto pokúša, dostáva sa na scestie.

Ďalej budeme pokračovať vysvetlením vybratých textov: „...Pán je ten istý“ (1.Kor.12:5) a „Jeden je Pán.“ (Ef.4:5). V nich je Pánom myslený Syn, ale tak isto je Pánom nazvaný viackrát aj Boh Otec. V 1.Tim.6:15 je Boh Otec nazvaný: „...jediný Mocnár, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich.“ Syna nazýva Júda tiež jediným Vládcom a Pánom: „...popierajú (bezbožníci) jediného Vládcu a Pána nášho Ježiša Krista.“ (Júda 4). Dokonca v Zj.19:16 je Syn nazvaný: „Pán Pánov“, presne tak, ako Boh Otec v Žalme 136:3: „Oslavujte Pána Pánov, lebo Jeho milosť trvá na veky.“
Aj Duch Svätý je tiež nazvaný Pánom: „...kde Duch Pána tam sloboda, no my všetci, hľadiac na slávu Pána s odostretou tvárou sme podľa toho istého obrazu premieňaní od slávy k sláve, ako práve od Pána Ducha.“ (2.Kor. 3:17-18). Svedkovia však túto pasáž preložili inak: „...kde je Jehovov duch, tam je sloboda. A my všetci sa premieňame na ten istý obraz od slávi k sláve, presne tak, ako to koná Jehova, Duch, zatiaľ čo s odhalenými tvárami odrážame ako zrkadlá Jehovovu slávu.“ V gréckych rukopisoch 18. verš končí slovami: „katáper apó Kyrión pneúmatos.“ To znamená presne „ako práve od Pána Ducha.“ Vidíme, že Svedkovia museli tento text upraviť, aby neohrozoval ich náuku. Jednak poprehadzovali slovosled, ale čo je oveľa vážnejší zásah do pôvodného textu, preložili tu „Kyrión“, čo znamená: „Pána“, ako: „Jehova“. Dovolili si viac, ako kresťania v prvých storočiach, ktorí texty Novej zmluvy prepisovali. Tým si činia nárok na rozsudzovanie, kde sa slovo „Kyrios“ vzťahuje na Boha Otca a kde na Syna. Tu sa však jednoznačne zmýlili, pretože posledné slovo „Kyrión“ (Pána) sa vzťahuje na Ducha Svätého, ktorý je ako sme si už prv ukázali rovnako Duchom Syna ako aj Otca.

Tak isto aj kontext nie je vôbec jednoznačný a skôr nasvedčuje tomu, že predchádzajúce štyrikrát použité slovo Pán „Kyrios“ sa vzťahuje na Syna: „Ten istý závoj ostáva totiž až do dnešného dňa pri čítaní Starej zmluvy a neodhaľuje sa, lebo sa odstraňuje v Kristu. A tak až po dnes kedykoľvek čítajú Mojžiša, závoj im leží na srdci. Len čo sa však (niekto) obráti k Pánovi, závoj sa odníme.“ (2.Kor. 3:14-16). Ak sa závoj odstraňuje v Kristu, ku komu sa to potom mali Židia obrátiť? Nemali problém veriť v Boha, ale hlavným problémom pre nich bolo obrátiť sa ku Kristu.
Potom aj ďalšie Pavlove slová musíme chápať v tomto kontexte: „Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda.“ Už prv sme dokázali že Duch Svätý je Duch Pána Ježiša (Gal. 4:6) a Pavol potvrdzuje, že sloboda je v Kristu Ježišovi, (Gal. 2:4) tam, kde je Jeho Duch.

V tejto súvislosti spomenieme ešte jedno miesto, kde Svedkovia „Kýrios“ preložili tri krát ako Jehova, namiesto Pán, aj keď to s kontextu vôbec nevyplýva: „Otroci vo všetkom poslúchajte si telesných pánov a neslúžte len naoko ako tí, čo sa ľuďom chcú ľúbiť, ale v úprimnosti srdca v bázni pred Pánom. Čokoľvek robíte, robte z tej duše, ako Pánovi a nie ako ľuďom, vediac, že od Pána dostanete odplatu dedičstva, veď Pánu Kristu slúžite.“ (Kol.3:22-24). Svedkov asi vôbec netrápi, že v závere textu je jasne ukázané, že tým Pánom je Kristus. A zrejme ani to, že práve Pán Ježiš o sebe hovorí: „...ja som Ten, čo skúma ľadviny a srdcia a odplatím každému z vás podľa jeho skutkov.“ (Zj.2:23).
A do tretice ešte vysvetlíme vybraté texty:„...Boh je ten istý“ (1.Kor.12:6) a „jeden Boh...“ (Ef.4:6). Samozrejme, že Bohom je tu myslený Boh Otec. No Pán Ježiš je priamo nazvaný Bohom v Novej zmluve 9 krát: Ján 1:1; 1:18; 20:28; Rim.9:5; Tit.2:13; Žid.1:8; 1:9, 2.Pet.1:1; 1.Jána 5:20 a v Starej zmluve asi 27 krát: 1.Moj.28:13; 31:13,24,29; 32:28,30; 35:1,3,7,9,11,13; 48:3,15; 2.Moj.3:4,6,16; 6:3; 24:10,11; Sud.13:22; Žalm 45:7,8; Iz.7:14; 9:6; 40:3; 52:12. Takisto aj Duch Svätý je Boh (Sk. 5:3-4; Ján 4:24). Ak by nemali rovnakú Božskú povahu, nemohol by byť ani Syn, ani Duch Svätý nazvaný Bohom, pretože v Iz. 44:6 hovorí Boh „Ja som prvý a ja som i posledný a okrem mňa niet Boha.“ Slová „prvý a posledný“ nám hovoria, že jedine On je večný Boh. V 5. Mojžišovej je však večnosť prisudzovaná aj niekomu inému: „Tvojím útočišťom je Boh odveký a dolu vládnu večné ramená.“ (5.Moj.33:27) Kto môžu byť tie večné ramená? Ramenom Jahveho je nazvaný viackrát Pán Ježiš (Žalm 89:14, Iz.53:1) a tiež Jeho večnosť je z Písma potvrdená (Iz. 9:6), ale o tom viac v článku „Slovo bol Boh“.
A kto je tým druhým ramenom? Okrem Boha Otca a Syna je večným nazvaný už len Duch (Žid.9:14). On je tým druhým ramenom. Kresťanský apologéta Ireneus nazval Syna a Ducha „Božími rukami“. A tak môžeme vidieť, kto vládol dolu na zemi v starozákonných časoch. Predľudský Ježiš Kristus a Jeho Duch. Budeme to vidieť zreteľne, ak porovnáme nasledovné dve miesta z Biblie: „A Jahve poslal na ľud jedovatých hadov ohnivých, ktorí štípali ľud, tak že zomrelo množstvo ľudu.“(4.Moj.21,6). Pavol potom túto udalosť spomína v 1.Kor.10,9 tak, že tým Jahvem bol Kristus: „Ani nepokúšajme Krista, ako niektorí z nich pokúšali a zahynuli od hadov.“ Preklad Svedkov má na miesto Krista Jehovu, lebo v niektorých rukopisoch je tam „Kirion“ Pána. To je však opäť len ich výklad a nie preklad. Výraz „Christón“ Krista je tu použitý v jednom z najvýznamnejších papyrusov 46 z roku 200 po Kristovi a tiež vo významnom rukopise D z 5. storočia. Preto ho môžeme v tomto texte oprávnene použiť.

A ešte si uveďme príklad na vládu Ducha Svätého: „I vyslal Saul poslov, aby zajali Dávida, ale tí videli skupinu prorokov vo vytržení a Samuela na ich čele, keď zostúpil Duch Boží na Saulových poslov, upadli aj oni do vytrženia.“ (1.Sam.19,20). Tu vidíme, že Duch Svätý nedovolil zajať Dávida. Boh teda vládol skrze obe svoje ramená, osobu Syna aj Ducha. Je tam „Boh odveký“ a Jeho „večné ramená“ podobne ako aj v Izaiášovi 51:5.
Tretí text ktorý Svedkovia v úvode svojho článku spomínajú je Matúš 28:19 „Choďte teda, získavajte učeníkov zo všetkých národov, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého...“ Svedkovia o tom píšu, že: Text by sám o sebe nedokázal ani osobnosť troch zmienených subjektov, ani ich rovnosť a božskosť. Je samozrejmé, že tento verš vytrhnutý z kontextu celej Biblie by túto pravdu nedokazoval. My ho však bližšie preskúmame v kontexte. Najskôr ale na tomto texte ukážeme, že tvrdenie Svedkov o neosobnosti Ducha Svätého nie je pravdivé. Matúš tu vymenúva Otca i Syna i Ducha Svätého. Ak by Duch Svätý nebol osobou, prečo by tu mal byť menovaný? Ak by bol Duch Svätý iba neosobnou činnou silou, ktorú Otec a Syn riadia, pretože nie je schopná sama myslieť a rozhodovať sa, stačilo by vymenovať iba Otca a Syna. To by ale nesúhlasilo s mnohými veršami, v ktorých Svätý Duch vystupuje ako osoba: prikazuje (Sk. 8:29); posiela (Sk. 10:19-20); povoláva (Sk. 13:2); zabraňuje ísť (Sk. 16:6-7). Budeme ich však bližšie rozoberať v článku o Duchu Svätom.

Iba verš predtým, v Mat. 28:18 Pán Ježiš hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi.“ Takže priamy kontext nám jasne hovorí, že všetku moc má nielen Otec, ale po vzkriesení aj Syn.
Aj keď sa Pán Ježiš všetkého vzdal a stal sa človekom, v Jánovi 16:15: hovorí: „A všetko čo má Otec je moje.“ To znamená, že aj keď sa vzdal všetkej moci, Jeho Božia podstata mu zostala. Duch Svätý bude mať zase to, čo je Synove, aby to zvestoval a tak ho oslávil: „On ma oslávi, lebo prijme z môjho a to vám zvestuje.“ (Ján 16:14). Napadlo by niekoho, že by sláva a česť, ktorou oslávi Duch Svätý Syna, mala byť menšia, ako tá, ktorou Syn oslávil Otca? Duch bude predsa vychádzať z tej istej podstaty ako Syn. Pán Ježiš to nazval „z môjho“.
Pán ďalej povedal: „Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, (to znamená, že je sám sebou, teda osobou) ale bude hovoriť to, čo počuje a zvestuje vám aj budúce veci.“ (Ján 16:13). Duch Svätý nebude hovoriť niečo iné ako Syn, On bude pripomínať to, čo počul hovoriť Syna (Ján 14:26), veď z Jeho vezme. Syn zase počúval, čo mu hovoril Otec (Ján 8:40). Z toho vidíme, že ak by sme uvažovali ako Svedkovia, tak by Duch Svätý musel byť postavený ešte nižšie ako Syn. Na niečo podobné prišiel už aj Origenes (185 - 254) a potom aj Árius (260 - 336), ktorý dokonca veril, že Duch Svätý, je Synom stvorená bytosť. To ani Svedkovia dnes neučia a tak sú v pozícii, že ich učenie nemá úplnú kontinuitu v žiadnom z rannokresťanských smerov. No každý, kto poctivo skúma Písmo, musí vidieť, že takéto úvahy vo svetle Biblie neobstoja. Písmo jasne svedčí o rovnakej podstate Otca, Syna i Ducha Svätého a ich rôznych úlohách pri záchrane človeka.

Ďalšia vec, ktorú by sme si pri Matúšovi 28:19 mali všimnúť je to, že apoštoli majú krstiť „v (gr.„eis“) meno Otca i Syna i Ducha Svätého.“ To znamená, nie v meno niekoho z tých troch, ani nie v mená, ale v jedno meno! Aké je teda to meno Otca i Syna i Ducha Svätého? Odpoveď nájdeme v knihe Skutkov apoštolov, keď sa pozrieme na aké meno apoštoli krstili: „A Peter im povedal: Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť na meno Ježiša Krista...“ (Sk. 2:38) „...a boli len pokrstení v meno Pána Ježiša.“ (Sk. 8:16) „A rozkázal ich pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista.“ (Sk. 10:48). „A keď to počuli, dali sa pokrstiť na meno Pána Ježiša Krista.“ (Sk. 19:5). „Všetci totiž, ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste obliekli.“ (Gal. 3:27). „Či neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení?“ (Rim.6:3) Týchto šesť textov zhodne hovorí, že veriaci boli vždy krstený v meno, alebo na meno Pána Ježiša Krista. Jeho meno je meno Otca, Syna i Ducha Svätého. Veríme tomu, že apoštoli pochopili správne, aké je to meno, na ktoré majú krstiť. V Novej zmluve nenájdeme, že by niekto z nich krstil na iné meno. Meno Otca, Syna i Ducha je jedno a tak tu vidíme troch, ktorí sú zjednotení v tomto mene. To meno nosil človek, v ktorom teraz „sídli všetka plnosť Božstva telesne.“ (Kol. 2:9). To znamená, plnosť toho, čo Otec je, je v Synovi a tá istá plnosť je aj v Duchu Svätom (Ján 1:16, Ef.1:23).
Ak by títo traja neboli jedno, nemohli by sme hovoriť o plnosti Božstva. Samozrejme netvrdíme, že títo traja tvoria jednu bytosť, ale to, že sa jediný Boh v plnosti zjavil skrze osobu Syna a osobu Ducha Svätého. Preto Otcova podstata je rovnako v Synovi, ako aj v Duchu: „Boh bol v Kristovi, keď zmieroval svet so sebou...“ (2.Kor. 5:19), „...a bude vo vás (Duch Svätý). ...V ten deň si uvedomíte, že ja som vo svojom Otcovi, a vy vo mne (v Duchu Svätom) a ja vo vás (ako Duch Svätý).“ (Ján 14:17, 20).
Viete si predstaviť, že by verš Mat. 28:19 znel: Krstiac ich v meno Otca i archanjela Michaela i Božej činnej sily? Svedkovia možno áno, ale Písmo hovorí o jednote Otca, Syna i Ducha Svätého a o plnosti Božstva v Kristovi.
Potom Svedkovia spomínajú že v Matúšovi 3:16 Ježiš „videl Božieho ducha ako holubicu zostupovať a prichádzať naňho.“ Ale tým sa nehovorí, že tí traja sú jeden. V prvom rade si musíme uvedomiť, že tento text nie je zameraný na podporu jednoty Otca, Syna a Ducha, ale na potvrdenie Pána Ježiša ako Mesiáša. Pomazanie znamená potvrdenie pre vykonávanie nejakého úradu, ako napríklad kňaz bol určený prinášať obete za ľud. Keď bol Izraelita z kmeňa Léviho, bol predurčený na to, aby sa stal kňazom. Musel však byť ešte pomazaný. To bolo potvrdenie na vykonávanie kňazského úradu.

Tak aj Pán, keď „...prijal podobu služobníka,“ (Fil.2:7) žil najskôr 30 rokov v poslušnosti svojim rodičom, ako bolo v Izraeli vtedy zvykom. Potom bol pomazaný k svojmu poslaniu Mesiáša. O tom však vedel oveľa skôr. Toto potvrdenie bolo určené hlavne pre Jána Krstiteľa, aby dosvedčil pred ľuďmi: „Ja som ho tiež nepoznal, ale Ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a zostávať na Ňom, to je Ten, ktorý krstí Duchom Svätým. A ja som videl a dosvedčil, že On je Syn Boží.“ (Ján 1:33). Ako však máme chápať výraz Syn Boží? Prorok Izaiáš hovorí o príchode Mesiáša, ako by to mal byť Boh sám: „Hlas volajúceho na púšti: Urovnajte cestu Jahvemu, urobte na pustine priamou cestu našemu Bohu!“ (Iz.40:3). Evanjelisti citujú tento verš práve pred stretnutím Jána Krstiteľa s Pánom Ježišom, ktorému Ján pripravoval cestu: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, urovnajte mu chodníky!“ Z toho jednoznačne vyplýva, že tým Pánom ktorý mal prísť a ktorého Izaiáš nazýva Jahve a náš Boh je Pán Ježiš.

Ako však rozumieť tomu, keď pri krste zaznel Boží hlas z nebies? Pán Ježiš je tak dokonalým obrazom Boha, že Písmo hovorí o Jeho príchode ako o príchode samotného Boha: „A príde náhle do svojho chrámu Pán...,“ (Mal.3:1).
Svedkovia v tejto súvislosti ešte poukazujú na to, že pri krste Boží Duch zostúpil na Ježiša, a tak sa ukázalo, že do tých čias Ježiš nebol pomazaný duchom. Ak je to tak, ako mohol byť časťou trojice, v ktorej mal byť vždy jedno so svätým duchom? Veríme tomu, že Pán Ježiš mal plnosť Ducha už od narodenia. Nie je to síce priamo napísané, ale keď Gabriel povedal o Jánovi Krstiteľovi: „Duchom Svätým naplnený bude už od lona svojej matky.“ (Luk.1:15), o čo skôr mal byť plný Ducha Svätého Ten, o ktorom Ján povedal: „ten, ktorý prichádza po mne, je mocnejší ako ja, ktorému nie som hoden nosiť sandále. Ten vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ (Mat.3:11). Je veľmi nepravdepodobné aj v súlade s týmto textom vyvodiť, že by Pán Ježiš do krstu nemal Ducha Svätého. V čom by potom spočívala Jeho moc, o ktorej Ján Krstiteľ hovoril? Akou mocou by dokázal dovtedy žiť bezhriešny život, ak nie mocou Ducha? Ján bol naplnený Duchom už v lone matky, ale nebol bez hriechu (Rim.1:23). Tu vidíme zjavný rozdiel, Ján bol najväčší narodený zo žien, ale jeho otcom bol človek. Pôvod Pána Ježiša bol však vo večnosti (Mich.5:2) a Jeho Otcom bol Boh. Keď na Neho zostúpil Duch, bolo to potvrdenie k tejto službe: „...biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára, vyhlásiť rok milosti Jahveho a deň pomsty nášho Boha, potešiť všetkých smútiacich,“ (Iz.61:1-2). Nebol nejakou časťou trojice, ale bol jedno so Svätým Duchom pretože bol ako človek ním splodený (Luk.1:35).

Tak ako aj Svätý Duch vyšiel z Boha (Ján 8:42; 1.Kor. 2:12) a bol od Boha Otca poslaný (Ján 14:26, Ján 3:17). Tak isto ako bol skrze Syna „On (Boh) zjavený v tele“ (1.Tim. 3:16), tak isto je ten istý Boh zjavený v Duchu, alebo presne podľa Písma, „ospravedlnený v Duchu“ (1.Tim. 3:16). Pravdu by tak skôr vystihoval názov: Dvaja v jednom, alebo ešte výstižnejšie: Jeden v dvoch, pretože Otcovo Božstvo je zjavené v Synovi a v Duchu.
Na záver svojho článku Svedkovia spomínajú verš z 1. Jána 5:7 s komentárom: Učenci však uznávajú, že tieto slová v Biblii pôvodne neboli, ale boli pridané omnoho neskôr. S tým však nemôžeme súhlasiť, pretože Svedkovia toto tvrdenie nemôžu dokázať. Originál 1. listu Jánovho sa nenašiel a počet a vek rukopisov môže len zvyšovať, alebo znižovať pravdepodobnosť, či uvedený text v originály bol. Text z 1. Jána 5:7 sa nachádza v piatich gréckych manuskriptoch (88, 221, 429, 629, 636) datovaných pred 16. storočím. Obsahujú ho aj mnohé z 8000 latinských prekladov Biblie, z ktorých najdôležitejšie sú texty starej latinčiny, ktoré používali napríklad Tertullián (155 - 220) a Cyprián (200 - 258). Tieto latinské texty však boli preložené z gréckych originálov a to zvyšuje pravdepodobnosť, že text 1. Jána 5:7 sa v origináli vyskytoval. Text sa ďalej nachádza v spisoch dvoch španielských biskupov zo 4. storočia: Prisciliana, ktorý bol v roku 385 sťatý cisárom Maximusom za kacírstvo a Idaciusa Clarusa, Prisciliánovho protivníka a žalobcu. Citoval ho aj Cassiodorus (480 - 570) v Taliansku a približne v rovnakom čase niektorí ortodoxní africkí pisatelia v obrane učenia proti Vandalom. Najzávažnejším argumentom je však citovanie tohto verša v roku 250 po Kristovi Cypriánom, čo bolo podstatne skôr, ako bol dopísaný Vatikánsky manuskript.
Na záver musíme povedať, bez ohľadu na to, či bol, alebo nebol súčasťou originálu tento verš, zapadá do kontextu 1. Jána 5:6-8 a neodporuje ani iným veršom Biblie. „To je ten, ktorý to prišiel skrze vodu a skrze krv, Ježiš Kristus. Nie len so samou vodou, ale s vodou a krvou. A Duch je ktorý svedčí, lebo Duch je pravda. Lebo traja sú, ktorý svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno. A traja sú, ktorí svedčia na zemi: Duch, voda a krv. A tí traja jedno sú. Biblický kontext je v úplnom súlade: Otec a Syn sú jedno (Ján 10:30) a Duch Svätý je, ako sme už skôr ukázali, rovnako Duchom Syna ako Otca.

Ja a Otec sme jedno
V článku „Ja a Otec sme jedno“ na strane 24 Svedkovia vysvetľujú, že: „Ježiš ukázal sám, čo myslel tým, že je s Otcom „jedno“. V Jánovi 17:21-22 sa modlí k Otcovi, aby jeho učeníci,...boli jedno tak ako sme my jedno.“ Z toho usúdili, že Pán Ježiš sa „zjavne modlil za to, aby boli jednotní v myslení a cieľoch, ako bol jednotný on s Bohom a nie aby sa všetci jeho učeníci stali jednou bytosťou.“ Ďalej citujú 1.Kor.3:6-8, kde Pavol hovorí: „Ja som sadil, Apollo polieval...Ten kto sadí, a ten kto polieva sú jedno.“ Z toho opäť usudzujú, že „Pavol tým nemyslel, že on a Apollo sú dve osoby v jednej, myslel tým, že sú zjednotení vo svojom cieli.“ A keďže je v oboch prípadoch použité rovnaké grécke slovo „hen (jedno)“, ako u Jána 10:30, konštatujú, aj s podporou výroku Jána Kalvína že „tu Ježiš nehovorí o jednote podstaty, ...ale o jednote zmýšľania a zámeru.“ K tomu musíme hneď pripomenúť, že zámer a zmýšľanie Pána Ježiša vyplývalo práve z Božej podstaty, ktorú dokonale odrážal: „On je odlesk Jeho slávy a odraz Jeho podstaty.“ (Žid.1:3). Uveďme príklad: Dieťa odráža vlastnosti svojich rodičov preto, lebo má ich gény. Odraz ich vlastností v dieťati však nie je úplný. No Pán Ježiš nie je len odrazom niektorých Otcových vlastností, ale zjavuje Jeho povahu úplne: „Veď v Ňom sa zaľúbilo prebývať všetkej plnosti a prostredníctvom Neho zmieriť so sebou všetko.“

(Kol.1:19-20). „A z Jeho (Kristovej) plnosti, sme my všetci vzali, a to milosť za milosťou.“ (Ján 1:16). Plnosť Pána Ježiša je zároveň plnosťou Otcovou: „A všetko Mu podrobil pod nohy a urobil Ho hlavou nad všetkým zhromaždeniu, ktoré je Jeho telom, plnosťou Toho, ktorý všetko vo všetkom naplňuje.“ (Ef.1:23). A aká je plnosť Otca? Je to Jeho Božia podstata, Jeho Božstvo, ktoré je rovnako aj v Synovi: „Veď v Ňom prebýva všetka plnosť Božstva telesne.“ (Kol.2:9). To znamená, že všetko, čo Boh je vo svojej podstate, prebýva v Synovi. Taký je aj význam slova „plnosť“ gr. „pléroma“ na iných miestach Novej zmluvy: „plnosť pohanov“ (Rim.11:25), znamená všetci pohania, ktorí majú vojsť, „plnosť času“ (Gal.4:4) je všetok čas, ktorý sa mal naplniť. A práve v tom spočíva rozdiel. Aj keď na vyjadrenie jednoty je v oboch prípadoch použité rovnaké slovo „jedno“ gr. „hen“, Pavol s Apollom boli len za jedno vo svojom zámere, no Pán Ježiš bol dokonalým obrazom Otcovej podstaty.
Pán potom v tom ďalšom rozhovore so Židmi vysvetľuje, čo slovom „jedno“ myslel: „Aby ste poznali a uvedomili si, že Otec je vo mne a ja v Otcovi.“ (Ján 10:38). Pavol by však určite nepovedal, že Apollo je v ňom a on v Apollovi, i keď boli v zmýšľaní jedno. Svedkovia túto skutočnosť zjavne prehliadajú a keďže Jeho „plnosť Božstva“ popierajú nemôžu ani z Jeho plnosti prijať, ako nám to zasľúbil apoštol Ján (Ján 1:16).

Čo však Pán Ježiš myslel tým, keď sa modlil: „aby všetci boli jedno ako Ty Otče, si vo mne, a ja som v Tebe...“ (Ján 17:21)? Svedkovia tu kladú ironickú otázku: „Modlil sa Ježiš, aby sa jeho učeníci stali jedinou bytosťou?“ Nie bytosťou, ale presnejšie jedným telom. Pavol, ktorý písal v súlade so slovami Pána Ježiša tento obraz opisuje v 1.Kor.12:12-27: „Lebo ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tela, hoci ich je mnoho, sú jedným telom, tak aj Kristus. Veď aj my všetci v jednom Duchu sme boli pokrstení v jedno telo, či Židia a či Gréci, či otroci a či slobodní, a všetci sme boli napojení jedným Duchom. ...Keď teda trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; keď sa dostáva oslavy jednému údu, spolu s ním sa radujú všetky údy. Vy ste telo Kristovo a jednotlivo (ste jeho) údmi.“
V Biblii je Boh predstavený aj ako vládca, ktorý vládne na zemi svojimi ramenami: „Tvojím útočišťom je Boh odveký a dolu vládnu večné ramená.“ (5.Moj.33:27). Kto je večný okrem Boha Otca? Pán Ježiš má pôvod „od večnosti“ (Mich.5:2) a Izaiáš Ho nazýva: „Večný Otec“ (Iz.9:6). Duch Svätý je tiež nazvaný večným (Žid.9:14). Skrze Syna a Ducha vládol Jahve aj v časoch Mojžiša.
„Moja spravodlivosť je blízko, moje spasenie vyjde a moje ramená budú súdiť národy, na mňa čakajú ostrovy a nadejú sa na moje rameno.“ (Iz.51:5). Jahve tu hovorí, že súdiť budú jeho ramená, my však vieme, že súdiť bude Syn (Ján 5:22) aj skrze svojho Ducha, ktorý „všetko skúma“ (1.Kor.2:10). Jahve ďalej hovorí, že na Neho a na Jeho rameno čakajú ostrovy. Je to podobné, ako v proroctve Malachiáša 3:1 „A príde náhle do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte a Anjel zmluvy, po ktorom túžite...“ Pán - Jahve, ktorý mal prísť do svojho chrámu, mal byť zároveň aj anjelom zmluvy. Tak isto Ten, na koho čakajú ostrovy (Iz. 51:5) a Ten na koho sa nadejú (Jeho rameno), je Ten istý. Z uvedeného môžeme môžeme mať takmer dojem, akoby boli totožní. Tak výrazne je v Biblii ukázaný úplný obraz Otca v Synovi.

Syn je „ramenom“, alebo „pravicou“ Jahveho. Potvrdzujú to aj mnohé Biblické verše: „Ty máš rameno s hrdinskou silou, mocná je Tvoja ruka, vyvýšená je Tvoja pravica.“ (Žalm 89:14). „Veď moja ruka založila zem a moja pravica rozopäla nebesia.“ (Iz.48:13). Kto je Stvoriteľom neba a zeme? Podľa listu Židom 1:10 a Jána 1:3 je to Boží Syn - Pán Ježiš. On je rameno, v ktorom spočíva Jahveho sila:„...ramenom svojej sily, si rozptýlil svojich nepriateľov.“ (Žalm 89:11). Jahve je ten „ktorý dal, aby išlo rameno Jeho veličenstva, po pravici Mojžišovej.“ (Iz.63:12). Kto išiel po pravici Mojžišovej? Boh, ktorý tam bol prítomný v Synovi, ako Anjel Jahveho, alebo samotný Jahve (2.Moj. 14:19 porovnaj s 2.Moj.13:21).
„Kto uveril našej zvesti? A komu bolo zjavené rameno Jahveho?“ (Iz. 53:1) Z kontextu 53. kapitoly je jasné, že tým ramenom, o ktorom je celá táto kapitola je Mesiáš. „Jahve obnažil rameno svojej svätosti pred očami všetkých národov, a uvidia všetky končiny zeme spasenie nášho Boha“ (Iz. 52:10). Boh poslal svojho Syna a tak sa dal poznať všetkým národom, ako Spasiteľ.

„Spievajte Jahvemu novú pieseň, lebo učinil divy. Pomohla Mu Jeho pravica a rameno Jeho svätosti.“ (Žalm 98:1). Ako tomu rozumieť? Pomohol niekto iný Bohu? To je predsa vylúčené. Tou pravicou je Pán Ježiš, ktorý nemôže byť iným Bohom, lebo ako hovorí Izaiáš 45:22 „...iného už niet.“
„Hľa Pán Jahve príde ako mocný a Jeho rameno Mu bude panovať...pásť bude ako pastier svoje stádo, svojím ramenom zhromaždí jahňatá...“ (Iz. 40:10-11). Podľa 1.Kor. 15:25 bude kraľovať Pán Ježiš. On zhromaždí aj ovečky do svojho ovčinca (Ján 10:9-16). Môže byť ešte jasnejšie zobrazená jednota Otca so Synom? Koho budeme chváliť, keď budeme chváliť Božiu pravicu (rameno)? No predsa samého Boha! „Veď Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca.“ (Ján 5:22-23). Tak ako by bol aj človek bez pravej ruky značne ochromený - je ťažké predstaviť si Boha bez svojho ramena, keď v ňom je Jeho sila. Ide tu len o obraz, ktorý ale úžasným spôsobom vystihuje jednotu Otca a Syna.

Izaiáš 62:8 hovorí: „Jahve prisahal na svoju pravicu a na rameno svojej sily.“ Pritom v Liste Židom 6:13 je napísané: „Keď totiž Boh dával Abrahámovi zasľúbenie, keďže nemal na koho väčšieho prisahať, prisahal sám na seba.“ Takže keď prisahal na svoje rameno, neznamená to, že by prisahal na niekoho iného, ale na svoj dokonalý obraz, ktorým je Syn. Tak prisahal vlastne na seba samého. Pretože väčšieho niet a na menšieho by neprisahal. Z uvedeného sa nám môže zdať, ako by bol Syn súčasťou Otca. Tak dokonale je Otcove Božstvo zobrazené v Synovi „Boha nikto nikdy nevidel, jednorodený Boh, ktorý je v lone Otcovom ten (Ho) zobrazil.“ (Ján 1:18).
Pán Ježiš sa teda modlil za svojich vyvolených, aby boli jedným telom (organizmom) v duchovnom zmysle, ako to opísal Pavol v 1.Kor.12:12-27.
Ďalej sa modlil: „... aby aj oni v nás jedno boli.“ Ako mali byť učeníci v nich (v Bohu Otcovi a v Synovi) jedno? Pomôže nám to objasniť text z Jána 14:17-20, kde Pán Ježiš zasľubuje zoslanie Ducha Svätého. „Vy ho poznáte, pretože prebýva u vás a bude vo vás. Nenechám vás osirotených, prídem k vám. Ešte krátky čas a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť. V ten deň si uvedomíte, že ja som vo svojom Otcovi a vy vo mne a ja vo vás.“ Všimnite si, že Duch Svätý prebýva u nich, no nie je ešte v nich, ale keď bude, vtedy si uvedomia, že Syn je v Otcovi, oni v Synovi a On v nich. Pán Ježiš príde ako Duch Svätý a naplní veriacich, vtedy poznajú, že Jeho slová o jednote s Otcom sú pravdivé. Duch Otca, je zároveň Duchom Syna a oni budú v Synovi a Syn bude v nich ako Duch Svätý. „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať, i prídeme k nemu (Otec a Syn) a urobíme si u neho príbytok (v Duchu Svätom).“ (Ján 14:23).
Musíme však povedať, že medzi vzťahom veriacich k Nebeskému Otcovi a vzťahom Syna Božieho k svojmu Otcovi je rozdiel . „Ktokoľvek vyzná, že Ježiš je Syn Boží, Boh zostáva v ňom a on v Bohu“ (1.Jána 4:15). „Ak zostane vo vás, čo ste počuli od počiatku, aj vy zostanete v Synovi a v Otcovi.“ (1.Jána 2:24). Prvé, čo si tu musíme všimnúť je, že pri veriacich ľuďoch Ján používa výraz „zostáva v ňom“. Takže Boh skrze Ducha Svätého prebýva v človeku a ak človek nasleduje vieru, Boží Duch v ňom prebýva naďalej a človek tak zostáva v Duchu Svätom. No Pán Ježiš hovorí o Duchu Svätom že to je Otec a Syn. Výrazy ako „oni v nás“, „vy vo mne“ a „prídeme k nemu“ znamenajú, že vo veriacich budú Otec a Syn prebývať ako jeden Duch. Potvrdzuje to aj nasledujúci verš: „Všetko čo má Otec je moje.“ (Ján 16:15). Duch Svätý je aj Synovým Duchom, naproti tomu veriaci môže v Duchu Svätom „len“ zostávať, kým Pán Ježiš povedal, že On tým Duchom je: „Nenechám vás osirotených, prídem k vám.“ (Ján 14:18).

V závere spomenutého článku Svedkovia hovoria, že „hneď vo veršoch nasledujúcich za Jánom 10:30 Ježiš dôrazne upozorňuje, že svojimi slovami netvrdí, že je Boh.“ A citujú 36. verš ako reakciu Pánovu „na nesprávny záver Židov.“ Keď si pozorne prečítame kontext, zistíme, že reakciu Židov nepodnietil len výrok „Ja a Otec sme jedno.“ (Ján 10:30), ale hlavne slová predtým. Pán Ježiš im už skôr povedal: „Ja som Ten dobrý pastier“ (Ján 10:11). Židia však poznali zo Žalmu 23:1, že tým pastierom je Jahve. Potom im povedal o svojich ovciach: „Ja im dávam život večný...“ (Ján 10:28). Židia dobre vedeli, že večný život môže dať len Spasiteľ a podľa Izaiáša 43:11 je Spasiteľom len sám Jahve: „Ja, ja som Jahve a okrem mňa niet Spasiteľa.“ Ďalej hovorí o svojich ovciach: „...a nikto mi ich nevytrhne z ruky.“ A krátko na to hovorí: „...a nikto ich nemôže vytrhnúť z ruky Otca.“ (Ján 10:29). Tomu Židia mohli rozumieť len jedným spôsobom a síce, že Syn má tú istú moc, ako Otec. A ak by predsa nerozumeli, Pán Ježiš zakončil tieto slová vetou: „Ja a Otec sme jedno“ (Ján 10:30). Predchádzajúce verše nehovoria o ich „jednote zmýšľania a zámeru“, ale o tom, že Syn má tú istú moc udržať ovce vo svojej ruke a dať im večný život, ako Jeho Otec. Ak by to tak nebolo, Pán Ježiš by nikdy nemohol hovoriť, že mu ich tak ako Jeho Otcovi nikto nevytrhne z ruky. Musel by priznať, že len Otec má takúto moc.

Potom by nemohol ani svoju reč zakončiť výrokom: „Ja a Otec sme jedno“, pretože z Jeho slov by bolo poznať, že je úplne iný ako Otec. Židia by nemali dôvod na nasledujúcu reakciu: „Tu Židia znovu zdvihli kamene, aby Ho ukameňovali.“ (Ján 10:31). Ale keď Pán Ježiš týmto výrokom potvrdil, že má takú moc ako Otec, vyvolalo to v nich hnev. „Ježiš im odpovedal: Veľa dobrých skutkov od Otca som vám ukázal, pre ktorý z nich ma kameňujete?“ (Ján 10:32). Tým opäť potvrdil, že spomínané skutky koná skrze Otca, ktorý je v Ňom, čo však vtedy Židia nechceli pripustiť. „Židia mu odpovedali: nekameňujeme Ťa pre dobrý skutok, ale pre rúhanie, že Ty, hoci si človek, robíš sa Bohom.“ (Ján 10:33). Tu je veľmi dôležité vidieť, ako na to odpovedal Pán. „Ježiš im odpovedal: Či nie je napísané vo vašom zákone: „Ja som povedal bohovia ste?“ Všimnime si, že Pán vôbec ich tvrdenie nevyvracal a ani sa nepokúsil dokázať im, že si Jeho nárok na Božstvo vyložili falošne, ako by to v tomto texte chceli vidieť Svedkovia. Práve naopak. Cituje z ich zákona miesto zo Žalmu 82:6¸ kde sa píše o ľuďoch, ktorí sú nazvaní bohmi, aby im ukázal, že sa nerúha. „Keď tých, ktorým bolo hovorené slovo Božie, pomenoval bohmi - a nemožno zrušiť Písmo! - akože vy tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, môžete hovoriť: Rúhaš sa- pretože som povedal: Syn Boží som?“ (Ján 10:35-36).

Pán Ježiš tu spomína tých, ktorí boli nazvaní bohovia, pretože im bolo zverené súdiť ľud (Žalm 82:2-3). Ich súd však nebol spravodlivý a preto je o nich v závere tohto žalmu napísané: „bohovia ste a synovia Najvyššieho vy všetci. Avšak zomriete ako ostatní ľudia a padnete ako hociktoré knieža“ (Žalm 82:7-8). Pána Ježiša však na rozdiel od nich Otec posvätil, to znamená oddelil a potvrdil ako svojho Syna. Títo sudcovia ľudu boli nazvaní synmi Najvyššieho a zároveň aj bohmi. Im však bolo slovo Božie iba hovorené, ale tu je niekto, kto je Slovom Božím sám (Zj.19:13). A ten by nemal byť nazvaný Synom Božím? Z kontextu je zjavné, že Pán svoje Božstvo vôbec nepopieral, naopak divil sa, keď Ho Židia kvôli tomu obviňovali z rúhania. Židia teda správne pochopili Jeho slová, že keď je Syn Boží jedno s Otcom - hovorí vlastne, že je v tele zjavený Boh. Ich problém spočíval v tom, že buď v Ňom nepoznali, alebo ani nechceli spoznať zasľúbeného Mesiáša, o ktorom mali napísané: „Hľa panna počne a porodí syna a nazve Jeho meno Imanuel“- čo v preklade znamená „Boh s nami“ (Iz.7:17) a ďalej: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný a kniežatstvo bude na jeho pleci, a nazvú jeho meno: Predivný, Radca, Silný Boh, Večný Otec, Knieža Pokoja.“ (Iz. 9:6).
Áno, Židia vedeli, že Syn, ktorý má prísť, bude zároveň Silným Bohom, Večným Otcom - bude to Boh, ktorý bude prebývať s nimi! Nechceli však priznať, že Pán Ježiš je ten zasľúbený Syn, pretože si to nedokázali spojiť s chudobným synom tesára a už vôbec to nevyhovovalo ich mocenským ambíciám.
Tieto vzácne pravdy potvrdzujú aj nasledujúce verše: „Ak nekonám skutky svojho Otca, neverte mi, ale ak ich konám, tým skutkom verte, aj keby ste mne neverili...“ (Ján 10:37- 38). Pán tu podobne ako v Mat.12:31-32 rozdeľuje ľudské od Božieho. On síce je človek, no nespráva sa ako iní ľudia, ale ako Boh v ľudskom tele. Preto aj keby mu neverili ako človeku, dôležité je, aby verili, že skutky ktoré koná, koná ako Boh. Preto aj „...kto povie slovo proti Synovi človeka odpustí sa mu, ale kto bude hovoriť proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí v tomto veku ani v budúcom.“ Aj tu v Ňom Židia videli iba človeka a neverili, že by vyháňal démonov mocou Božieho Ducha. Je tu jasne ukázané, že slovo proti Nemu ako človeku bude odpustené, ale slovo proti Bohu (Duchu Svätému), ktorý je v Ňom, už odpustené nebude. Videli predsa skutky, ktoré môže konať len Boh.

Na záver rozhovoru so Židmi Pán Ježiš povedal: „...aby ste poznali a uvedomili si, že Otec je vo mne a ja v Otcovi. Znova sa Ho teda snažili chytiť, ale On sa im vymkol z rúk.“ (Ján 10:38-39). Tu je úplne jasne vidieť, na čo boli Židia citliví. Hneď ako im vysvetlil svoju jednotu s Otcom, snažili sa ho chytiť.
Synove Božstvo tak nestojí len na skutočnosti, že v Ňom prebýva Otec, ale je rovnako pravdou, že Syn prebýva v Otcovi. Takže podľa tohto slova to platí, aj keď je na zemi ako človek. Pán Ježiš to vyjadril aj vo svojej veľkňažskej modlitbe: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby uzreli moju slávu,“ (Ján 17:24). On hovoril, ako by už bol vo svojej sláve v nebi, hoci bol ešte stále na zemi. Tento výrok nie je protirečením, keď ho chápeme v súlade s výrokom „...Otec je vo mne a ja v Otcovi.“ (Ján 10:38). Ak by Pán Ježiš nebol v tele zjaveným Bohom a tak by ani vo svojej duchovnej podstate nebol jedno s Otcom, určite by takto nehovoril. Práve to bol hlavný dôvod, prečo bol aj obžalovaný a následne ukrižovaný.

Svedkovia v závere svojho článku konštatujú že Ježiš tvrdil, že je Boží Syn a nie že je Boh. Ako sme si však už ukázali podľa Izaiáša 7:14 a 9:6, zasľúbeného Syna mali nazvať Silným Bohom a jeho prítomnosť mala byť prítomnosť samotného Boha. V tejto súvislosti sa ešte pozrime, na situáciu pred Pilátom, keď Židia žiadali, aby ho dal ukrižovať: „Pilát im vraví: Vezmite Ho vy a ukrižujte, lebo ja na Ňom viny nenachádzam. Židia mu odpovedali: My máme zákon a podľa toho zákona musí zomrieť, pretože sa vydával za Syna Božieho.“ (Ján 19:7).
Odpoveď Židov je úplne jednoznačná - nárok, že je Božím Synom považovali za nárok na Božstvo (Ján 10:33) a keď nazýval Boha svojim Otcom, rozumeli tomu tak, že sa robí rovným Bohu (Ján 5:18).

Práve apoštol Ján opisuje Pána Ježiša ako Boha zjaveného v tele a podáva nám o tejto skutočnosti ešte ďalšie jasné dôkazy: „...aby všetci ctili Syna, tak ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý Ho poslal“ (Ján 5:23). Ak má mať Syn takú istú úctu ako Otec, znamená to, že sú si v tomto ohľade rovní. Nectiť Syna na takej úrovni ako Otca, znamená nectiť ani Otca.
„Keby ste poznali mňa, aj môjho Otca by ste poznali.“ (Ján 8:19). Poznať znamená vedieť, aký je vo svojej podstate. A aký je Otec? Podľa tohto verša je taký, ako Jeho Syn. Bohatý mládenec Ho nazval: „dobrý Učiteľ“ no Pán Ježiš mu na to povedal: „Prečo ma voláš dobrým? Nikto nie je dobrý, iba sám Boh.“ (Mar. 10:17-18). Inými slovami, prečo ma voláš dobrým, keď si vo mne toho dobrého Boha nepoznal.

„Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal.“ (Ján 12:44). Nie je možné veriť v Syna a neveriť pritom v Otca. Vierou v Syna, sa stáva objektom našej viery aj Otec. To nám opäť ukazuje, že Otec a Syn sú jedno nielen v zmýšľaní, ale aj Božou podstatou, ktorá je objektom našej viery.
„Kto videl mňa, videl Otca.“ (Ján 14:9). Je možné vidieť Syna a nevidieť pri tom Otca. Podľa tohto verša nie. Syn je dokonale zjavuje Otca.
„Kto mňa nenávidí, nenávidí aj môjho Otca.“ (Ján 15:23). Nie je možné mať správny vzťah k Otcovi, a pritom nenávidieť Syna. Postoj ľudí k Synovi Božiemu, je zároveň postojom k Otcovi. Aj tu jasne vidieť, ako sú jedno.
„Ktokoľvek popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ (1.Jána 2:23). Čo znamená popierať Syna? Popierať, že je v ňom zjavený Boh (1.Tim. 3:16). Tu si musíme uvedomiť, že Židia nemali problém uznať, že je Synom človeka, nechceli však uznať, že je Synom Boha (Ján 19:4), teda vtelený Boh (2.Kor. 5:19). Potom im nepomohla ani viera v Boha Otca, pretože podľa vyššie citovaného verša, nie je možné mať Boha Otca a pritom popierať Božie Synovstvo Pána Ježiša.
„Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne.“ (Ján 14:11). Tento výrok Pán Ježiš vyslovil vtedy, keď vysvetľoval učeníkom, že kto videl Syna, videl vlastne Otca! Syn nemôže byť bez Otca a Otec bez Syna. Pán Ježiš hoci bol na zemi hovoril Nikodémovi, že je súčasne aj v nebi: „Veď nikto nevstúpil do neba, okrem Toho, ktorý zostúpil z neba, Syn človeka, ktorý je v nebi.“ (Ján 3:13). Slová „ktorý je v nebi“ sa nachádzajú z tých popredných iba v rukopise A z 5. storočia. Alexandrijský rukopis je však 3. najvýznamnejší rukopis preto tieto slová uvádzame.

Robil sa rovným Bohu? Alebo rovný Bohu bol...
V ďalšom článku „Robil sa rovným Bohu?“ Svedkovia spomínajú text z Jána 5:18 „Preto sa teda Židia ešte väčšmi usilovali zabiť Ho, lebo nielen že porušoval sobotu, ale aj Boha menoval svojim vlastným Otcom a tým sa robil rovným Bohu.“ Tento text podľa nich nepodporuje rovnosť Syna s Otcom, pretože hneď v nasledujúcom verši (19) sa (Pán Ježiš) bráni proti tomuto obvineniu: „Syn nemôže robiť nič sám od seba, môže robiť iba to, čo vidí robiť Otca.“ Z toho verša by sa skutočne mohlo zdať, že je to tak. Keď si však pozrieme celý kontext, prídeme k úplne inému záveru.
Najskôr sa pozrime, čo predchádzalo spomínanej reakcii Židov. Pán Ježiš uzdravil v sobotu človeka, ktorý bol 38 rokov na lôžku. Potom ho našiel v chráme a napomenul ho, aby viac nehrešil. „Vtedy ten človek odišiel a povedal Židom, že je to Ježiš, ktorý ho uzdravil. A preto Židia prenasledovali Ježiša a chceli ho zabiť, lebo to urobil v sobotu. Ježiš im však odpovedal: „Môj Otec pracuje až doteraz, aj ja pracujem!“ (Ján 5:15-17). Až tu vidíme, čo podnietilo Židov k následnej reakcii. Chceli ho zabiť, lebo podľa nich tým, že uzdravoval v sobotu porušoval zákon. Pán Ježiš im na to odpovedal: „Môj Otec pracuje až doteraz...“, pretože On je Stvoriteľ všetkého a sobotu neustanovil pre seba, ale pre ľudí. Tak isto aj Syn pracuje spolu s Otcom na spasení človeka a to je viac ako sobota. Ak by bol Syn len človek, bol by povinný sobotu zachovávať, ale ako Boh, bol jej Pánom (Mat. 12:8; Mar. 2:28) a ustanoviteľom. Preto na skutky, ktoré koná ako Boh zjavený v tele (1.Tim. 3:16; Ján 1:18) sa zákon soboty nevzťahuje.

Svedkovia túto skutočnosť zrejme zámerne prehliadli a zamerali sa iba na 19. verš, ktorý vytrhnutý od ďalšieho kontextu, nám nemôže ukázať celú pravdu. A tak urobili nasledovný záver: Tým Ježiš ukázal Židom, že nie je rovný Bohu a preto nemôže konať z vlastnej iniciatívy. Potom sa ironicky pýtajú: Vieme si predstaviť niekoho, kto je rovný všemohúcemu Bohu, ako hovorí, že „nemôže robiť nič sám od seba?“
Svedkovia pri tom neakceptujú biblický kontext. Apoštol Pavol už predsa vysvetlil v liste Filipanom 2:6-7, kde v 7. verši o Pánovi Ježišovi píše: „...ale seba samého sa vzdal (odložil, vyprázdnil) tým, že prijal podobu otroka, stal sa podobným ľuďom...“ Z uvedeného verša vyplýva, že Pán Ježiš nezostal vo svojom pôvodnom postavení. A aké bolo Jeho pôvodné postavenie? Bolo to postavenie Boha: „ktorý súc vo forme (v podobe) Boha...“ Čoho sa to teda Pán Ježiš vzdal, ak nie svojho postavenia Boha? Text hovorí, že „sa vzdal samého seba“, čiže bytia „vo forme Boha“. Nie je to však celá pravda, pretože hoci sa stal úplným človekom, Jeho Božia podstata mu zostala. Podstata vyplýva z pôvodu a Jeho pôvod je „od večnosti“ (Mich. 5:2), to sa nezmenilo, ani keď sa stal človekom. Pán Ježiš nebol odstrihnutý od svojej predľudskej existencie, ale práve v Jánovom evanjeliu o nej viackrát hovoril (Ján 8:14, 8:23, 8:56-58, 14:2-3, 17:5).

Už ako dieťa mal byť nazvaný: „Silný Boh“ a „Večný Otec“ (Iz. 9:6). Z toho môžeme vidieť, že Jeho narodenie neukončilo Jeho existenciu vo forme Boha a nezačalo existenciu človeka, ale išlo tu o vtelenie Boha: „A zaiste, veľké je tajomstvo pobožnosti: On (v rukopisoch: Sinaj.c,Ac,C2,D2 „Boh“), ktorý sa zjavil v tele, ospravedlnený bol v Duchu, ukázal sa anjelom, hlásali Ho národom, uverili v Neho na svete, vzatý bol v sláve“ (1.Tim. 3:16). Hoci sa „Theos“ („Boh“) nachádza iba v ďalších kópiách najstarších rukopisov, učenie, že sa Boh zjavil v tele bolo známe aj ranným kresťanom. Antiochijský biskup Ignnátios, ktorý bol učeníkom apoštola Jána napísal: „Odstránená bola nevedomosť, staré kráľovstvo zhynulo, keď sa Boh ukázal ako človek k novote života a začalo sa, čo Boh urobil dokonalým.“ (Efezkým 19:3). Ďalej napísal v liste do Magnézie „že je jeden Boh, ktorý sa zjavil skrze Ježiša Krista, svojho Syna, ktorý je Jeho Slovom.“ (Magn. 8:2).
Túto pravdu vysvetlil aj Pán Ježiš Židom po ich opätovnej snahe zabiť Ho (Ján 5:19-23). Najskôr im však poukázal na svoju ľudskú podstatu, že ako človek je plne závislý na svojom Bohu. Nerobí nič vo svojom mene, ale všetko koná v mene Otca (Ján 5:43), neoslavuje seba, ale svojho Otca (Ján 17:4). Keby bol však iba človek, nemohol by vo všetkom obstáť. Inak by Boh mohol znova stvoriť dokonalého človeka a poslať toho. Takýto človek by nielenže neobstál, ale skrze neho by sme nikdy skutočne nepoznali Božiu povahu. Preto sa musel stať človekom náš nebeský Pán ako hovorí aj apoštol Pavol: „Prvý človek zo zeme zemský, druhý človek - Pán z neba.“ (1.Kor.15: 47). „Pán z neba“ sa nachádza v rukopisoch: Sinaj.2 ,A,D1.
V ďalšom 20. verši 5. kapitoly evanjelia podľa Jána Pán Ježiš ešte ďalej vysvetľuje svoj vzťah podriadenosti: „Veď Otec má Syna rád a ukazuje Mu všetko, čo sám robí a ukáže Mu skutky ešte väčšie ako tieto, aby ste sa divili.“ Čo Otec robí? Pripravuje srdcia ľudí pre prijatie Syna: „Nikto nemôže prísť ku mne, len keď ho pritiahne Otec...“ (Ján 6:44). To potom ukazuje Synovi, ktorý keď sa stretáva z ľuďmi od Otca pripravenými, vidí na nich Jeho dielo. Aj tu môžeme vidieť Synovu Božiu podstatu v tom, ako túto úlohu zvláda: „Čo totiž Tento robí, to rovnako robí aj Syn.“ (Ján 5:19). Pán Ježiš koná rovnako ako Otec, to znamená stopercentne. Z úplnou presnosťou rozpoznáva, ktorého chromého má pri rybníku uzdraviť (Ján 5:3-9). Vedel, že má ísť k Lazarovi neskôr, aby na ňom bola ukázaná sláva Božia (Ján 11:2-15). Bez problémov odolal Satanovmu pokušeniu, hoci bol ako človek v nižšom postavení (Luk.4:2-13). Vedel presne, kedy má Šimon Peter spustiť sieť, aby sa sieť trhala od množstva rýb (Luk.5:4-6). Už ako dvanásťročný vedel, že musí byť vo veciach svojho Otca (Luk. 2:49). Presne rozpoznal čas, kedy má vojsť do Jeruzalema a mohli by sme vymenovať mnoho ďalších udalostí, ktoré bezchybne zvládol. To všetko nám jasne svedčí, že nebol iba dokonalým človekom, ale mal aj podstatu Boha. To bolo to rozhodujúce, že hoci bol vo všetkom podobne pokúšaný, obstál bez hriechu (Žid.4:15). Keď si tieto pravdy porovnáme s Mojžišovými slovami: „Veď kde na nebi alebo na zemi je Boh, ktorý by mohol konať také skutky a mocné činy, ako sú Tvoje? (5. Moj. 3:24), vidíme, že Pán Ježiš nie je iný - nejaký menší boh, ale Ten istý Boh ako Otec, pretože Otcovo Božstvo je v Ňom v plnosti zobrazené (Kol. 2:9).

Pán potom rozprával Židom, čo robí tak isto ako Jeho Otec a dokonca čo bude vykonávať na miesto Neho: „Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje koho chce. Veď Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi.“ (Ján 5:21-22). V tom už vôbec nemôžeme vidieť, že by sa Pán Ježiš bránil, alebo vyvracal Židom ich obvinenie, že „...sa robil rovným Bohu“ (Ján 5:18).
Takže vidíme, že pokiaľ ide o kriesenie, je rovný Otcovi, aj keď v 5.Moj. 32:39 je napísané: „Viďte teraz že ja, a len ja som a niet Boha okrem mňa. Ja usmrcujem i oživujem, raním a ja tiež uzdravujem, a nie je toho, kto by vytrhol z mojej ruky.“ Podľa tohto verša vidíme, že je iba jeden Boh ktorý oživuje. Ak by Pán Ježiš nemal tú istú podstatu ako Boh, takže by nemohol byť ani vyjadrením Jeho podstaty (Žid.1,3), Biblia by si zjavne protirečila. „Lebo ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal v sebe život.“ (Ján 5:26). Preto aj Syn môže oživovať koho chce.

Dokonca, Syn bude na súde Ten, ktorý bude sudcom všetkých. Súdiť bude samozrejme už ako povýšený do svojho pôvodného postavenia. „Preto ho aj Boh prevysoko (na najvyššiu výšku) povýšil a daroval mu meno, ktoré je nad každé meno...“ (Filip. 2:9). Predpona v slove „prevysoko“- gr. „hyper“ znamená „super“ - to je najvyššia výška. No a najvyššia úroveň je úroveň Všemohúceho Boha, pretože vyššia úroveň už neexistuje. Pán Ježiš musí byť na súde ako Všemohúci Boh, inak by nemohol byť sudcom všetkého. Žalmy tiež hovoria o tom, že súdiť bude Boh: „Jahve bude súdiť národy.“ ( Žalm 7:9). „Ale Jahve tróni naveky, svoj trón stavia na to, aby súdil. On bude súdiť okruh sveta v spravodlivosti, rozsúdi národ v práve.“ (Žalm 8:8-9). „A nebesia budú oznamovať Jeho spravodlivosť, lebo On, Boh je sudcom.“ (Žalm 50:6). Potvrdzuje to aj Nová zmluva: „Vy ste však pristúpili k vrchu Sionu a k mestu živého Boha, ...a k Bohu, sudcovi všetkých...“ (Žid. 12:22-23). Pre Svedkov na tomto mieste vzniká ďalší neriešiteľný problém. V uvedených veršoch si nečítame, že by Jahve ustanovil niekoho iného za sudcu, alebo odovzdal súd niekomu inému. Je z nich jasné, že všetkých bude súdiť Jahve.

Ale Ján predsa píše, že „Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi“ (Ján 5:22). A v Skutkoch 10:42 čítame: „...že On (Syn) je od Boha ustanovený za sudcu živých a mŕtvych.“ Ak by malo byť pravdou tvrdenie Svedkov, že On je len akýsi „boh“,...iný ako Jehova, uvedené biblické verše by si jasne odporovali. Keď ale veríme, že Boh prišiel v Synovi, nevzniká nám žiadny rozpor. Súdiť bude Boh, pretože Boh je v Synovi tým istým Bohom. Ak by toto nebola pravda, musel by žalmista aj autor listu Židom napísať, že Jahve nakoniec súdiť nebude, ale namiesto neho súd vykoná „akýsi boh“ alebo nejaký bohu podobný tvor.
Existuje predsa jedno miesto v Starom zákone, z ktorého by sa nám mohlo zdať, že súdiť bude niekto iný: „Moja spravodlivosť je blízko, Moje spasenie vyjde a moje ramená budú súdiť národy, na mňa čakajú ostrovy a túžia po mojom ramene.“ (Iz.51:5). V článku „Traja v jednom“ sme už ukázali, že tými ramenami sú myslení Pán Ježiš a Duch Svätý. To vôbec nenarúša biblický kontext, ale podporuje pravdu, že Otec odovzdal súd Synovi.

Potom v ďalšom verši Pán Ježiš hovorí: „Aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý ho poslal.“ (Ján 5:23).
Teraz vidíme, aký veľmi dôležitý je kontext. Svedkovia citujú len verš, kde Pán Ježiš vysvetlil svoj vzťah podriadenosti k Otcovi. No ďalšie verše, kde hovorí o veciach, ktoré robí rovnako ako Otec, už nespomínajú. A tak ich konštatovanie v závere tohto článku, že z kontextu i Jána 5:18 i Jána 10:30 vyplýva, že Ježiš sa bránil pred falošným obvinením zo strany Židov, vyznieva len ako prázdne slovo. Práve na základe kontextu sme si ukázali, že Židom v ich tvrdení vôbec neodporoval, ale vysvetľoval svoj vzťah podriadenosti človeka k Bohu (Syna k Otcovi) a zároveň v ďalších veršoch poukázal na svoju rovnakú podstatu s Otcom.
Svedkom nepomôže ctiť si náležite Otca, ak Syna kladú v oblasti uctievania na nižšiu úroveň. Pretože Písmo svedčí o jednej úrovni: „Kto nectí Syna (tak ako Otca), nectí ani Otca...“ (Ján 5:23). Tento verš hovorí jasne o tom, že Synovi a Otcovi patrí rovnaká česť.
Pán Ježiš veľmi dobre vedel, ako tieto slová Židia pochopia, že ich len utvrdia v názore, že sa „robí rovným Bohu.“ (Ján 5:18). On však neprišiel preto, aby pre nich vyberal slová, ktoré by ich nenahnevali, ale prišiel zjaviť pravdu.

Rovný Bohu?
V ďalšom článku „Rovný Bohu?“ sa Svedkovia zaoberajú textom z listu Filipanom 2:6. Najskôr citujú katolícky preklad novej Vulgáty z roku 1986, „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“, kde treba objektívne priznať, že slovo „harpagmos“ preložené v zmysle „držať sa“ nie je presným prekladom.
Potom citujú evanjelický preklad z roku 1979: „Ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež.“ Ďalej hovoria, že mnohé takéto preklady niektorí doteraz používajú na podporu myšlienky, že Ježiš bol rovný Bohu. Potom uvádzajú niekoľko prekladov, kde je tento verš - Filipanom 2:6 preložený podobne ako u nich: „Ktorý, hoci bol v Božej podobe, neuvažoval o tom, aby niečo uchvátil, totiž, aby bol rovný Bohu.“ (Preklad nového sveta Svätých písem) Po porovnaní týchto prekladov, ktoré Svedkovia považujú za presnejšie, s kritickým vydaním gréckeho textu musíme skonštatovať, že ide o veľmi voľné preklady, ktoré nie sú v súlade s najstaršími gréckymi rukopismi.
Zásadný rozdiel je v slove považovať, pokladať – grécky: „égésato“, ktoré Svedkovia preložili ako „uvažovať“. Uvažovať je však úplne iné slovo a výraz „égésato“ takúto verziu prekladu ani nemá. Aby bolo možné toto slovo preložiť týmto spôsobom, muselo by byť v texte slovo „dianoeó“- uvažovať, premýšľať. Ale keďže tomu tak nie je, vidíme, že nie autori prekladov Slovenská biblia a Kralická biblia si prispôsobujú pravidlá, aby potvrdili trinitárske závery, ale práve Svedkovia sú tí, ktorí si upravujú texty, tak aby podporili svoju náuku.
Zaujímavé, že práve v evanjelickom preklade, ktorý Svedkovia citujú, je tento verš preložený úplne správne, podľa najstarších gréckych rukopisov.
Aby sme zistili, či sú tvrdenia Svedkov opodstatnené, musíme tento verš vidieť v kontexte celej Biblie. Šalamún potom, čo dostaval chrám sa modlil k Bohu: „Jahve, Bože Izraelov, nie je Tebe podobného Boha ani na nebi hore, ani na zemi dole...“ (1.Král. 8:23). Podobne v Izaiášovi hovorí Boh: „...Ja som Silný Boh a nie je viac nijakého Boha, ani nie je podobného mne.“ (Iz. 46:9). A tak isto prorok Jeremiáš hovorí o Bohu: „Nie je tebe podobného Jahve! Veľký si Ty a veľké je Tvoje meno v sile!“ (Jer.10:6). A predsa v liste Filipanom 2:6 si čítame: „Ktorý, hoci bol v podobe Boha...“ Z toho vyplýva, že Pán Ježiš Kristus, ktorého podoba alebo ešte výstižnejšie forma, mala kvalitu Boha, nemôže byť iný, ako Boh.

Izaiáš však ide ďalej: „Komu ma teda pripodobníte, aby som mu bol rovný? hovorí Svätý.“ (Iz.40:25). Izaiáš touto otázkou vlastne vylučuje, že by mohol byť niekto podobný, alebo rovný Bohu . A predsa v 6. verši druhej kapitoly listu Filipanom Pavol pokračuje: „...svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež.“ (Fil. 2:6). Svedkovia túto časť 6. verša preložili nasledovne: „Neuvažoval o tom, aby niečo uchvátil, totiž, aby bol rovný Bohu.“ Porovnajme si preto ich verziu s doslovným prekladom každého gréckeho slova osobitne: úch - nie; harpagmon - lúpež, niečo neprávom privlastnené; égésato - považovať, pokladať; to enai - byť, jestvovať; isa - rovnosť, rovný; theó - Bohu. Z toho zistíme, že nesprávnym prekladom slova „égésato“ a doplnením slov: totiž; aby, ktoré už nie sú prekladom, ale interpretáciou dosiahli úplne iný význam textu, nahrávajúci samozrejme ich nesprávnemu výkladu. Takže podľa kritického vydania gréckeho textu by mal doslovný preklad tohto verša znieť asi takto: „Ktorý bol vo forme Boha, nepokladal za lúpež byť rovný Bohu...“
V prvej časti šiesteho verša Pavol hovorí o Kristovej predľudskej existencii, ktorá mala formu Boha. V druhej časti 6. verša Pavol píše o kvalite Jeho Božstva, to znamená dokonalosti obrazu Boha Otca v Synovi, ktorú vyjadril rovnosťou Pána Ježiša s Bohom. Ďalej o oprávnenosti Jeho Božstva - nepokladal ho za neprávom privlastnené, teda také, ktoré by mu neprináležalo.

Podľa prekladu Svedkov, druhá časť šiesteho verša hovorí o tom, že neuvažoval o uchvátení rovnosti s Bohom. To by ale nebolo v súlade s prvou časťou 6. verša, pretože keď malo Jeho jestvovanie, bytie (hyparchón) formu Boha, nemusel premýšľať o rovnosti s Ním. Boh sa v tejto forme (podobe) zjavoval už v časoch Starého zákona. Niekedy je nazvaný ako Anjel Jahveho, alebo Anjel Boží: 1.Moj. 16:10-13; 31:11-13; 48:15-16; 2.Moj.3:2; Sud. 2:1-3 a inokedy ako samotný Jahve: 1.Moj. 18:13,17,19,22,33; 19:24; 26:2; 2.Moj.3:4; 19:21,22,24; 34:5-6; Hoz.1:7; Zach. 3:2.
V 1. Mojžišovej 35:1 máme jasný dôkaz rovnosti predľudského Pána Ježiša s Bohom Otcom: „Boh povedal Jákobovi: Vstaň a choď do Bétela, bývaj tam a urob tam oltár Silnému Bohu, ktorý sa ti ukázal vtedy, keď si utekal pred Ezavom, svojím bratom.“ Ten, ktorý tu prehovoril k Jákobovi je Boh Otec a káže Jákobovi urobiť oltár Silnému Bohu - predľudskému Kristovi, ktorý bol vtedy vo forme Boha. Silný Boh sa v Bételi Jákobovi ukázal, z čoho vidíme, že to nemohol byť Boh Otec, pretože „Jeho nikto z ľudí neuzrel ani uzrieť nemôže“ (1.Tim.6:16), ale Syn. To nám potvrdzuje aj 1. Mojžišova 31:11-13, kde prehovoril k Jákobovi „Anjel Boží“, ktorý mu povedal: „Ja som ten Silný Boh z Bétela...“ Tomuto Bohu mal Jákob postaviť oltár, čo znamená, že ho mal uctievať.

Prvé prikázanie však hovorí: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou“ (2.Moj. 20:3), preto nemôžu byť dvaja Bohovia, ale jeden Boh, viditeľný skrze Anjela, ktorého Izaiáš nazval „Anjel Jeho tvári“ (Iz.63:9). Tento Anjel bol tak verným obrazom Jeho podstaty, že v Biblii vystupuje ako Boh sám. Jákob o Ňom hovoril, keď požehnal Jozefových synov najskôr ako o Bohu a vzápätí ako o anjelovi: „Boh pred ktorého tvárou chodili moji otcovia, Abrahám a Izák, Boh, ktorý ma opatroval celý môj život až do tohoto dňa, Ten Aniel, ktorý ma vyprostil zo všetkého zlého,...“ (1.Moj.48:15-16). Vidíme tak jednoznačnú rovnosť v uctievaní predľudského Krista s Bohom Otcom. Predľudský Kristus - Anjel Jahveho však nebol iným Bohom, ale Otcovo Božstvo dokonale odrážal. Takže keď Mu Jákob urobil oltár, aby Ho uctieval, uctieval tak vlastne Boha Otca.V tom môžeme vidieť Jeho rovnosť s Bohom.
Vráťme sa však ešte späť k listu Filipanom. Doslovný preklad Fil. 2:6, ktorý sme uviedli má aj lepšiu nadväznosť s nasledujúcim 7. veršom: „Ale seba vyprázdnil a prijal formu služobníka...“ Je tu zvýraznený kontrast, ktorým chcel Pavol ukázať, čo všetko Pán Ježiš pred vtelením mal a čo všetko bol a predsa sa toho vzdal. A nie o čom by mohol uvažovať, aby to uchvátil.

Svedkovia prvú časť šiesteho verša preložili celkom dobre a tým, že preložili slovo Theú - Božej s veľkým „B“ (presnejší preklad je „Boha“) zrejme nechtiac priznávajú, že nejde o nejakého boha, ale o skutočného Boha. No nesprávnym prekladom druhej časti šiesteho verša sa dostali do rozporu. Ak by bol Pán Ježiš prvou stvorenou bytosťou, ako Svedkovia tvrdia, bolo by akékoľvek uvažovanie o možnosti dosiahnuť rovnosť s Bohom nezmyselné. Pretože ak bol Syn stvorený, bude vždy stvorením a Boh by bol vždy jeho Stvoriteľom, takže by medzi nimi bol navždy priepastný rozdiel. Pavol bol vedený Svätým Duchom a preto je nemysliteľné, aby písal nezmyselné úvahy. Rovnosť s Bohom nie je možné dosiahnuť. Rovný Bohu môže byť len ten, kto Ním je od večnosti, kto je z Jeho (Otcovej) podstaty a tak Jeho podstatu odráža. A to je Pán Ježiš Kristus „On je odblesk Jeho slávy a výraz (odtlačok) Jeho podstaty.“ (Žid.1:3) „...Jeho dni sú bez počiatku a jeho život bez konca“ (Žid. 7:3).
Ďalej môžeme vidieť zhodu výrazov použitých na označenie postavenia Pána Ježiša: „ktorý, hoci bol vo forme (podobe) Boha...“ (Fil.2:6). V pôvodnom gréckom texte je použitý výraz „morfe“, čo je v preklade podoba, alebo ešte výstižnejšie forma. Presne tento istý výraz je použitý aj v nasledujúcom verši: „prijal formu (podobu) služobníka a stal sa podobný ľuďom...“ (Fil. 2:7). To znamená, že ako bol Pán Ježiš v plnom zmysle služobníkom - človekom, takisto bol pred tým aj v plnom zmysle Bohom. Keby bol Pán Ježiš len nejakým „bohom“, ako tvrdia Svedkovia, tak by výraz „vo forme“ (gr. morfe) neznamenal ani Jeho skutočné postavenie služobníka - človeka. Ak by však Pán Ježiš nebol služobníkom a pravým človekom, nebola by platná ani Jeho obeť za hriechy ľudstva a nikto by nemohol byť spasený. A tak vieme, že On bol skutočným služobníkom a skutočným človekom, preto musel byť aj vo svojej predľudskej existencii skutočným a pravým Bohom.
Svedkovia ďalej namietajú, že evanjelický preklad nie je v súlade s kontextom: z kontextu okolitých veršov (2:3,5,7,8) jasne vyplýva, ako treba chápať šiesty verš. Filipania boli nabádaní k postoju: „v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho.“ Potom používa Krista, ako vynikajúci príklad tohto postoja: „Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš.“ Akože to mali zmýšľať? Nepokladať to za lúpež, aby boli rovní Bohu? Nie, to by bol pravý opak toho, čo chcel Pavol zdôrazniť.

Pozrime sa preto na tento text v evanjelickom preklade bližšie. Pavol píše Filipským kresťanom: „...nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte hodnejších než seba a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (Fil.2:3-4). Pavol napomínal kresťanov vo Filipis, aby sa jeden druhému dobrovoľne podriaďovali, hoci mohli plným právom povedať, že sú si navzájom rovní. Ako príklad Pavol použil Krista: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti a vzal na seba podobu služobníka.“ (Fil.2:5-6). Tak ako si boli Filipania ako kresťania navzájom rovní, čo bolo pre nich prirodzené, tak isto Kristus, bol vo svojej predľudskej forme (podobe) rovný Bohu. Pavol im týmto práve ukazuje, že považovať iných za hodnejších znamená ponížiť sa.

Pán Ježiš, keďže nepokladal svoju rovnosť s Bohom za neprávom privlastnenú, bol rovný Bohu podľa práva. Na rozdiel od neho Satan, ktorý rovný Bohu nebol, pretože je stvorením, si chcel rovnosť s Bohom privlastniť neprávom. Potvrdzujú to nasledujúce verše: „Vystúpim hore do neba; vyvýšim svoj trón nad hviezdy silného Boha...vystúpim nad výšiny oblakov a budem podobný Najvyššiemu!“ (Iz.14:13- 14). Nad anjelmi Božími je už len Boh a tak vidíme, že Satanova túžba nebola o nič menšia ako rovnať sa Bohu. Z toho môžeme vidieť, ako treba rozumieť slovám „podobný Najvyššiemu.“ Presne tak, ako vo veršoch: „...nie je Tebe podobného Boha ani na nebi hore, ani na zemi dole...“ (1.Kr.8:23) a „...ktorý súc v podobe Boha...“ (Fil.2:6). Podoba (forma) tu jednoznačne znamená rovnosť.
Pán Ježiš teda nepovažoval svoju rovnosť s Bohom za neprávom privlastnenú, pretože mu plne patrila a predsa sa ponížil z lásky k človeku. On pozeral práve na záujmy ľudí viac ako na seba: „...ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobným stal sa ľuďom...“(Fil.2:7). Tak mali urobiť aj Filipania, pozerať predovšetkým na záujmy iných, aby sa medzi nimi prehĺbila láska. Väčšia láska je v ponížení, ako v zotrvávaní vo svojom postavení, aj keď nám toto postavenie právom prislúcha. Takže ironické otázky svedkov: „Ako to mohli zmýšľať? Nepokladať to za lúpež, aby boli rovní Bohu?“ sú tu úplne neopodstatnené. To by bolo rovnaké zmýšľanie, ako u Adama a Evy, keď im Satan nahovoril, že budú ako Boh. Toto v nich vzbudilo túžbu po niečom, čo im nepatrilo. Príklad Kristov tu stojí práve v protiklade s Adamom, nezostal v podobe (vo forme) Boha, ale sa ponížil (vyprázdnil) a stal sa človekom.

Niežeby už nebol obrazom Boha, Jeho Božia prirodzenosť mu zostala, ale vzdal sa svojho postavenia, moci a slávy, keď prijal ľudskú prirodzenosť. Takto bolo človeku ukázané, že len Boh môže vykonať dielo záchrany človeka a to aj v podriadenom postavení a v porušiteľnom tele, ktorého stav zapríčinil človek. Pán Ježiš bol vo svojej duchovnej podstate stále rovný Bohu, ale tým, že sa ponížil, sa vlastne vzdal tejto rovnosti navonok, pretože prešiel do postavenia služobníka a stavu úplnej podriadenosti.
Môžeme to vysvetliť na príklade verša, v ktorom nám je ukázaný Boží poriadok: „...hlavou ženy je muž a hlavou Krista ja Boh.“ (1.Kor.11:3). Muž a žena majú rovnakú - ľudskú prirodzenosť a aj pred Bohom sú si rovní. Pokiaľ však ide o Boží poriadok v cirkvi, má byť v manželstve žena vo všetkom podriadená svojmu mužovi (1.Pet. 3:1). Tak isto Kristus je vo všetkom podriadený svojmu Otcovi, no pokiaľ ide o prirodzenosť, podstatu je Mu rovný, pretože z Jeho podstaty vyšiel (Ján 8:42). Podobne žena bola stvorená z muža a tak má tú istú podstatu a je mužovi rovná. Muž môže len skrze ženu získať potomstvo, podobne Boh všetky svoje diela týkajúce sa stvorenia vesmíru i záchrany človeka konal skrze Krista.
Muž a žena sú v manželstve jedným telom (1.Moj.2:24), podobne Otec a Syn sú jedným Duchom: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať, i prídeme k nemu (ako Duch Svätý) a urobíme si u neho príbytok.“ (Ján14:23).
I keď sa Pán Ježiš stal človekom, Jeho duchovná podstata sa nezmenila: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i naveky!“ (Žid. 13:8).
V evanjeliách vidíme, že sa v Jeho osobe stretávajú dve prirodzenosti: Božia a ľudská, ktoré sú v Kristovi zjednotené, takže tvoria jednu osobu.

Pretože mal aj ľudskú prirodzenosť Pretože mal aj Božiu prirodzenosť
Narodil sa v Betleheme (Mat.2:1) Jeho východiská sú od večnosti (Mich.5:2)
Mal stvorené telo (Žid.10:5) Bol stvoriteľom všetkého (Ján 1:3; Žid.1:10)
V dňoch pôstu vyhladol (Luk.4:2) Nasýtil zástupy (Ján 6:11-12)
Bol unavený (Ján 4:6) Dáva odpočinutie (Mat.11:28)
Povedal: „ Žíznim“ (Ján 19:28) Povedal:„Ak niekto žízni, nech príde ku Mne.“(Ján 7:37)
Prežíval smrteľnú úzkosť (Luk.22:44) Pohrozil vetru a utíšil more (Mar.4:39)
Modlil sa (Ján 17:1-26) Odpúšťal hriechy (Luk.5:21-24)
Zomrel (Mar.15:37) Má život bez konca (Žid.7:3)
Ja som
V evanjeliu Jána použil Pán Ježiš tento výraz celkovo 22 krát. Svedkovia v článku s rovnakým názvom si všímajú najmä použitie tohto výrazu v Jánovi 8:58. Pán Ježiš tu odpovedal na narážky farizeov: „Skutočne, skutočne hovorím vám, prv než sa zrodil Abrahám Ja som.“ Svedkovia hovoria, že výraz, ktorý sa nachádza v Jánovi 8:58 je čímsi úplne iným, ako výraz použitý v Ex.3:14. Ježiš nepoužil spojenie „ ja som“ ako meno, alebo titul, ale ako spôsob vysvetlenia svojej predľudskej existencie. Za tým uvádzajú niektoré preklady, kde je spojenie „ ja som“ zmenené na: „bol som ja“ , „existoval som“, „bol som nažive“.
Skutočne, tu môžeme pripustiť, že tým Pán Ježiš naozaj myslel iba na to, že existoval pred Abrahámom. Nemôžeme však úplne vylúčiť, že by Židia, ktorí chceli Pána Ježiša kameňovať, mysleli len na to, že sa robí väčší od Abraháma. Je celkom možné, že v jeho výroku počuli aj prisvojovanie si Božieho statusu večného bytia.
V Jánovom evanjeliu sa však nachádzajú tri miesta, ktoré si vyžadujú osobitnú pozornosť a ktoré Svedkovia zrejme zámerne nespomínajú (Ján 8:24; 8:28; 13:19). Na týchto miestach grécky výraz „egó eimi“ už nie je vyjadrením časového zaradenia existencie Pána Ježiša a nie je ani spojený s ďalším výrazom, ako napríklad: „Ja som („egó eimi“) chlieb života“ (Ján 6:35), „Ja som ten dobrý pastier.“ (Ján 10:14); „Ja som pravý vinič...“ (Ján 15:1), ale je použitý absolútne. Preto ho aj musíme pochopiť v tejto forme, ako Pánove sebapredstavenie absolútneho bytia.

Ide o ten istý výraz, ako výraz, ktorým sa Boh predstavil v 2.Mojžišovej 3:14. Mojžiš sa pýtal Boha: „Keď sa ma spýtajú aké (hebrejsky „mah“) je jeho meno, čo im poviem?“(2.Moj.3:13). Pri normálnej otázke na meno by sa v hebrejčine bežne použilo zámeno „mi“. Použitie slova „mah“ predpokladá v odpovedi skôr podstatu mena. Aj Božia odpoveď tomu presne zodpovedá. Boh oznámil Mojžišovi vnútorný význam - podstatu mena: „ehjeh ašer ehjeh“ – „SOM, KTORÝ SOM.“
Hebrejské sloveso „ehjeh“ je v inperfekte, čo je slovesný čas, ktorý vyjadruje nedokončený dej, ktorý trvá a bude trvať. Preto niektoré preklady vyjadrujú túto skutočnosť v budúcom čase: „BUDEM, KTORÝ BUDEM“.
Ak chceme vedieť, ako výraz „ehjeh ašer ehjeh“ chápali Židia, obráťme sa na Septuagintu - grécky preklad Starého zákona z polovice 3. storočia pred Kristom. Septuaginta spomínané miesto v 2.Mojžišovej 3:14 prekladá nasledovne: „egó eimi hó ón“, čo v slovenčine znamená: „Ja som jestvujúci“, alebo „Ja som ten, ktorý som.“ Tieto slová nás privádzajú do blízkosti absolútneho výroku Pána Ježiša: „egó eimi“ na uvedených troch miestach v Jánovom evanjeliu.
Aké sú dôsledky tejto zhody nie je ťažké pochopiť. Jahve, Boh Starého zákona prišiel ako človek (vo svojom Synovi). Potvrdzuje to aj predpoveď proroka Izaiáša: „Vy ste mojimi svedkami, hovorí Jahve i môj služobník, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali, uverili a porozumeli mi, že som to ja.“ (Iz. 43:10). Opäť si treba všimnúť Septuagintu, ktorá slová „že som to ja“ vyjadruje: „hoti egó eimi“. Znova môžeme vidieť, že i toto „egó eimi“ je identické so sebapredstavením Pána Ježiša na spomínaných troch miestach v Jánovom evanjeliu.

Pozrime sa však na tieto miesta v kontexte. Prvé dva výroky v 8. kapitole predchádzalo obviňovanie zo strany farizejov, po tom čo povedal: „Ja som svetlo sveta.“ (Ján 8:12). Obvinili Ho, že svedčí sám o sebe a preto vraj Jeho svedectvo nie je pravdivé. Pán im odpovedal, že sú dvaja, ktorí vydávajú svedectvo: „Svedčím o sebe ja a svedčí o mne Otec, ktorý ma poslal.“ (Ján 8:18). Farizeji Mu však neverili a preto odpovedali: „Kdeže je tvoj otec? Ježiš odpovedal: Nepoznáte mňa, ani môjho Otca. Keby ste poznali mňa, aj môjho Otca by ste poznali.“ (Ján 8:19). Vysvetlil im, že poznaním Jeho podstaty, teda kto je, poznajú aj Otcovu podstatu, pretože v Ňom je zjavená (Žid.1:3).
V ďalších veršoch im vysvetľoval, aký rozdiel je medzi nimi, ktorí sú zdola a Ním, ktorý je zhora. Tieto slová potom zakončil výrokom v ktorom je „egó eimi“ použité po prvý raz v absolútnej forme: „Preto som vám povedal, že zomriete vo svojich hriechoch; lebo ak neuveríte, že ja som, zomriete vo svojich hriechoch.“ (Ján 8:24). Inými slovami ak nepoznáte vo mne Boha, zomriete vo svojich hriechoch. Veď „Kto môže odpúšťať hriechy okrem samého Boha?“ (Marek 2:7). Je jasné, že okrem Boha nikto. Preto jediná možnosť ako utiecť večnej smrti je uveriť, že On je vtelený Boh.

Farizeji však Jeho slovám vôbec nerozumeli, (podobne ako Svedkovia dnes) pretože sa Ho pýtali: „Ktože si ty? Ježiš im povedal: V zásade to, čo vám aj hovorím.“ (Ján 8:25). Tu vidíme, že Pán Ježiš svoj výrok „egó eimi“ už ďalej neobjasňoval, ale pevne stál za svojimi slovami. Pre ich tvrdé srdcia im tak nebolo dané poznať, kto je Syn. „Všetko mi odovzdal môj Otec a nikto nepozná Syna iba Otec, ani Otca nikto nepozná iba Syn a komu by Syn chcel zjaviť.“ (Mat.11:27).
V ďalšom verši im hovorí: „Ale Ten, ktorý ma poslal, je pravdivý a ja svetu hovorím to, čo som od Neho počul.“ (Ján 8:26). Pán Ježiš tu vysvetľuje aj druhú stránku. Okrem svojho večného bytia je aj úplne podriadený Otcovi, pretože „prijal podobu sluhu...“ (Fil.2:7). Takže za Jeho slovami nie je On ako človek, ale Boh Otec, ktorý vlastne hovorí skrze Neho. Farizeji však ani tomu nechápali.
Tu sa dostávame k druhému výroku o absolútnom bytí: „Ježiš im teda povedal: Keď vyzdvihnete Syna človeka, potom si uvedomíte, že ja som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím, ako ma naučil Otec.“ (Ján 8:28-29). To znamená, že až po Jeho smrti poznajú, že ich navštívil Boh, pretože vykonať takéto dielo človek nemôže. Odolať hriechu a zvíťaziť nad smrťou môže iba Boh. Pán Ježiš tu hovorí, že až po Jeho smrti si uvedomia, kto je, pretože až vtedy sa naplnia jeho slová: „Zborte tento chrám a do troch dní ho postavím.“ (Ján 2:19). „Mám právo položiť ho (život) a mám právomoc znova ho vziať“ (Ján 10:18). Je tu opäť „ja som“ (egó eimi) - to je Ten, ktorý je večný vo svojom bytí nezávisle od času.
To, že nerobí nič sám od seba, znamená, že On, hoci je človek, nekoná ako človek, ale koná ako Boh, pretože presne tak sa to od Otca naučil. A tak sú Jeho skutky vlastne skutkami Boha. Z toho opäť vyplýva, že čo do zámeru a podstaty nie je odlišný od Otca, pretože zámer vychádza z podstaty, ale odlišuje sa v tom, že prijal úlohu služobníka (Fil.2:7).
Tretie miesto, kde Pán použil tento výrok o svojom bytí v absolútnom zmysle je v Jánovi 13:19, keď predtým predpovedal učeníkom svoju zradu: „Už teraz vám to hovorím, skôr ako sa to stane, aby ste verili, keď sa to stane, že ja som.“ V prvých dvoch prípadoch použil Pán tento výrok pri farizejoch. Tu však hovorí so svojimi učeníkmi, ktorých nabáda, aby verili. Pán dobre vedel, že keď bude vydaný a ukrižovaný, ich viera upadne. A tak ich nabáda, aby verili, že On je Ten, ktorý je neobmedzený vo svojom bytí, preto mu ani smrť nemôže uškodiť.
V nasledujúcom verši hovorí: „...kto však mňa prijíma, prijíma Toho, ktorý ma poslal.“ (Ján 13:20). A v predošlej kapitole: „A kto mňa vidí, vidí Toho, ktorý ma poslal.“ (Ján 12:45). V tom je jasne vidieť, že Pán Ježiš zjavil Otca dokonale. A teda Jeho výrok „egó eimi“ – „ja som“ je ten istý, ako použil Boh v 1.Mojžišovej 3:14 „egó eimi hó ón“ – „SOM, KTORÝ SOM.“

Slovo bol Boh
Svedkovia na začiatku článku "Slovo bol Boh" namietajú, že ,,ten kto je u inej osoby, nemôže byť ten istý, ako tá osoba." To sa na prvý pohľad zdá byť celkom logické, no Svedkovia zabúdajú na to, že vzťah Boha Otca so svojím Synom nie je možné úplne porovnávať so vzťahom ľudského otca a syna. Veď Pán Ježiš povedal: ,,Kto videl mňa, videl Otca" (Ján 14:9) a "Keby ste poznali mňa, aj môjho Otca by ste poznali.” (Ján 8:19). O žiadnom ľudskom synovi nemožno povedať, že by tak dokonale zjavoval povahu svojho otca. Ďalej "Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v Toho, ktorý ma poslal.” (Ján 12:44). Ľudský syn môže svojim výzorom a povahou svojho otca len pripomínať, ale nedá sa povedať, že vierou v neho, by sme verili v jeho otca. Naproti tomu Pán Ježiš svojho Otca zobrazil tak dokonale, že Boh o ňom povedal už v Iz. 43:10 "Vy ste mojimi svedkami, hovorí Jahve i môj služobník, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali a uverili mi a porozumeli, že som to Ja. Predo mnou nebol utvorený nijaký silný Boh a nebude ani po mne." Čítame tu veľmi jasne: Boh chce, aby poznali, že jeho služobník je vlastne On sám. Potvrdzuje to ešte aj tým, že okrem Neho už nijaký silný Boh nie je. No v Izaiášovi 9:6 je predsa Syn nazvaný “Silný Boh”. Tu by vznikol pri názore Svedkov zjavný problém. Ak však veríme, že je to Ten istý Silný Boh, ale zjavený v osobe Syna, uvedené verše si neodporujú. Takže Boží Syn nie je akýsi "boh"... u všemohúceho Boha, ako tvrdia Svedkovia. Pravý Boh je len jeden a dá sa poznať skrze svojho služobníka (človeka), ktorý nebude nejakým menším bohom, ale tak presným "výrazom (odrazom) jeho podstaty" (Žid.1:3), až sa nám to podľa Iz.43:10 javí, že to bude vlastne On sám.

Potvrdzuje to aj nasledujúci 11. verš: “Ja, ja som Jahve a niet spasiteľa okrem mňa.” (Iz.43:11). Ak by nebol Pán Ježiš tým istým Bohom, nemohol by byť ani Spasiteľom. No Biblia hovorí, že ním je: “...očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy veľkého Boha a Spasiteľa Ježiša Krista.” (Tít. 2:13). Prorok Izaiáš píše o Bohu, ktorý má prísť ako Spasiteľ aj v 35. kapitole: "Povedzte zdeseným srdciam: Buďte silní, nebojte sa! Ajhľa, váš Boh príde s pomstou a odplatou Božou. On sám príde a spasí vás." (Iz.35:4) Vieme, že prvý krát Boh prišiel v Synovi a ani po druhý krát tomu nebude inak. Z kontextu Biblie je úplne jednoznačné, že Ten ktorý príde, bude Pán Ježiš (Mt.24:30; 26:64; Mar. 13:26; Luk. 21:27). Dokonca v nasledujúcom verši vidíme, že Boh ktorý príde, je nazvaný Všemohúcim: "Ja som Alfa i Omega"- hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci." (Zj.1:8).
Ani prorok Malachiáš keď predpovedal príchod Mesiáša nehovorí, že by mal prísť do svojho chrámu nejaký iný, menší boh, ale On sám: “Hľa posielam svojho anjela (Ján Krstiteľ) a upraví cestu pred mojou tvárou. Prijde náhle do svojho chrámu Pán, ktorého vy hľadáte a Anjel zmluvy po ktorom túžite, hľa, príde, hovorí Jahve Zástupov.” (Mal. 3:1). Tu vidíme, že anjel (posol) zmluvy je totožný so samotným Pánom. A kto je Pán, ktorý má prísť do svojho chrámu? No predsa Jahve, Všemohúci Boh, ktorý bol v tomto chráme uctievaný.

Taktiež Zachariáš, keď prorokoval o Judášovej zrade za tridsať strieborných, stotožňuje Pána Ježiša s Bohom Otcom: "I odvážili mi mzdu tridsať strieborných. Vtedy mi Jahve povedal: Hoď ju do pokladnice! Znamenitá mzda, ktorou ma ocenili!" (Zach. 11:12-13). Jasne tu vidíme, že Jahve hovorí o mzde ktorou Ho ocenili. Z evanjelia Matúša 26:15-16 však vieme, že sumou tridsať strieborných veľkňazi ocenili vydanie Pána Ježiša.
Z uvedeného teda môžeme vidieť, že to, že je Slovo u Boha a zároveň Bohom, je v súlade z výrokmi starozákonných prorokov.
Viac svetla v tomto nám môže poskytnúť aj pohľad na evanjeliá. Každé z nich predstavuje Ježiša Krista z iného pohľadu.
Matúš ho opisuje ako Kráľa, a tak rodokmeň v Matúšovi 1:2-16 prechádza cez všetkých Judských kráľov až k Jozefovi, manželovi Márie, z ktorej sa narodil Pán Ježiš Kristus. Preto je v tomto evanjeliu aj najviac podobenstiev o Božom kráľovstve.
Marek sa na Neho pozerá ako na služobníka, a pretože u sluhu nie je dôležitý rodokmeň, ani toto evanjelium žiadny rodokmeň neudáva. Tu však už od 14. verša 1. kapitoly Pán Ježiš začína službu kázaním radostnej zvesti. V evanjeliu Marka je preto zaznamenaných aj najviac Pánových zázrakov.
Lukáš Ho opisuje ako človeka, a tak je tu spomenutá aj udalosť z Pánovho detstva (Luk.2:42-49). Rodokmeň v Lukášovi 3:23-38 začína od Pána Ježiša, ktorý “bol ako sa nazdávali synom Jozefa”, ten bol zaťom Héliho, ktorý bol otcom Márie, matky Pána Ježiša. Tento rodokmeň neprechádza cez žiadneho z Judských kráľov a smeruje až k prvému človeku Adamovi, čo opäť svedčí o tom, že Lukáš sa viac zameriava na jeho ľudskú stránku.
Podoby štyroch bytostí v Zj. 4:7 sú symbolmi evanjelií: lev predstavuje kráľa, vôl - služobníka, človek - človeka, a letiaci orol - Boha.
Posledné evanjelium - Jánovo, ktorému zodpovedá letiaci orol, nám ukazuje Ježiša Krista ako Boha zjaveného v tele. Letiaci orol, ktorý zhora pozoruje to, čo sa deje na zemi, pričom jeho ostrému pohľadu nič neunikne, nám pripomína Boha, ktorý ,, ... hľadí z nebies na synov človeka, aby videl, či je niekto medzi nimi rozumný, hľadajúci Boha." (Žalm 53:3). Toto evanjelium predstavuje Ježiša Krista ako skutočného Boha, nie nejakého boha s malým b, ako to tvrdia Svedkovia.

Nie je v ňom rodokmeň týkajúci sa Krista ako u Lukáša alebo Matúša. Kráľ a človek majú rodokmeň, ale Boh nemá, On je tu ,,bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, jeho dni sú bez počiatku, jeho život bez konca." (Žid. 7:3). Možno teraz niekto namietne, že tento citát sa týka Melchisedeka. Áno, ale Melchisedek je tu pripodobnený Synovi Božiemu len preto, že u neho neboli známi jeho rodičia, ani rodokmeň a teda logicky ani počiatok jeho života. Tým je podobný Synovi Božiemu, ktorý bol v Otcovi večne ako Slovo, alebo Múdrosť. A tak Syn ako Večné Slovo nemá začiatok svojej predľudskej existencie a v tomto zmysle nemá ani otca, matku a rodokmeň.
Jedine Boh nemá počiatok a žalmista to vystihol slovami: ,,Tvoj trón stojí pevne od pradávna, od večnosti si Ty." (Žalm 93:2). Pán Ježiš má však pôvod v čase, na ktorý Micheáš použil rovnaký výraz ako žalmista u Boha Otca ,,...odo dní večnosti." (Mich. 5:2). Hebrejský výraz "me olam“, ktorý je tu rovnako použitý na konci oboch veršov znamená od večnosti, alebo od nekonečna. Preto aj výraz "Večný Otec", ktorým pomenoval Božieho Syna Izaiáš (Iz. 9:6) neznamená, že Syn je Otec, ale že Syn pred svojím splodením bol v Otcovi ako Večné Slovo, alebo Múdrosť. Tento názor zastávali aj mnohí rannokresťanskí pisatelia (apologéti): Justín martýr, Atenagoras Aténsky, Theophilus Antiochijský, Tacián Asírsky, Ireneus Lyonský, Tertulián a ďalší, ale s nimi sa budeme viac zaoberať v článku o apoštolských otcoch.
Keď Boh započal svoje stvoriteľské dielo, začal plynúť čas, v ktorom bolo stvorené všetko.

Jánovo evanjelium nám predstavuje Pôvodcu stvorenia takto: ,,Na počiatku bolo Slovo..." (Ján 1:1). Tak ako myšlienky človeka zostávajú neznáme, pokiaľ sa nevyjadrí, tak je nám neviditeľný Boh známy len skrze svojho Syna, ktorý je Jeho Slovom - vyjadrením, zjavením Jeho podstaty. Verš Ján 1:1 neznie: ,,Na počiatku začalo existovať Slovo", alebo ,,Na počiatku Boh stvoril Slovo", čo by určite Svedkov veľmi potešilo. Pre Boha by to nebol žiadny problém inšpirovať Jána, aby to takto napísal. Nebola by to však pravda, lebo to Slovo (Logos) už bolo, existovalo prv než započal čas stvorenia. Bolo teda pred počiatkom, tam kde je už len večnosť: ,,Jeho (Synove) východiská sú od pradávna odo dní večnosti." (Mich. 5:2).
1.Mojžišova - Genesis nám v 1. a 2. kapitole podáva správu o stvorení a jeho poradie v šiestich dňoch, teda v čase. Prvá veta znie: ,,Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem." To sú prvé veci, ktoré Boh stvoril. Všetko, čo existovalo predtým, je len večný Boh, ktorý mal svoje Slovo a Ducha. Keby bol Logos (Slovo) stvorený, ako tvrdia Svedkovia, musel by byť o tom v knihe Genesis záznam, pretože táto kniha nám podáva celé stvorenie v poradí, tak ako Boh tvoril.
V 1. Moj. 2:1 máme v skratke opísané celé stvorenie: ,,A dokonané boli nebesia i zem i všetko ich vojsko." To je teda to, čo Boh stvoril za šesť dní a na siedmy si odpočinul. Keďže vojsko nebies – anjeli (2.Par.18:18; Luk. 2:13; Zjav.19:14) nie sú v žiadnom stvoriteľskom dni spomenutí, ako napríklad vojsko zeme (všetky pozemské tvory), vyplýva z toho, že boli stvorení hneď, ako boli nebesia, teda v prvom stvoriteľskom dni a mohli tak pozorovať stvorenie zeme (Job 38:4-10). Keby bol Logos (Slovo) jedným z nich, ako hovoria Svedkovia - prvý anjel (archanjel), musel by byť zahrnutý do vojska nebies. To by však vznikol neriešiteľný problém. Logos (Slovo), ktorý je stvoriteľom všetkého pretože ,,Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič, čo povstalo." (Ján 1,3), by mal byť zároveň stvorený na počiatku - to znamená v prvom stvoriteľskom dni, pretože pred týmto dňom (vo večnosti) Boh netvoril. Jednoducho povedané musel by byť stvoriteľom samého seba, čo je nezmysel. ,,Slovom Jahveho nebesia sú učinené a dychom Jeho úst všetko ich vojsko." (Žalm 33:6). On (Logos) je stvoriteľom nebies i nebeských tvorov, preto nemôže byť jedným z nich. Ak by bol Logos (Slovo) v akomkoľvek zmysle stvorenou bytosťou, nebolo by už pravdou, že “...bez neho nepovstalo nič, čo povstalo.” (Ján 1:3).

Krásne to rozdeľuje Pavol v Kol. 1:16 ,,Lebo v ňom (v Kristovi) bolo stvorené všetko, čo je na zemi, viditeľné i neviditeľné či tróny alebo panstvá, kniežatstvá alebo mocnosti... " Pán Ježiš je v nebesiach, je aj na tróne, je Pánom, Kniežaťom aj Mocnárom a predsa tu nie je zahrnutý medzi stvorenie, ale stojí na úplne opačnej strane, na strane Stvoriteľa. On je ,,Počiatok i Koniec" (Zj. 22:13), čo znamená, že On je Ten, ktorý dal počiatok každej existencii a tak isto jej koniec je v Jeho moci. Stojí mimo čas, pričom všetko stvorenstvo je ovplyvnené časom, lebo bolo stvorené v čase, má teda svoj počiatok i koniec. Rovnaké slová "Počiatok i Koniec" používa Ján v knihe Zjavenia aj na Boha Otca (Zj. 21:6). Preto grécke slovo arché, použité na Syna aj v Zj. 3:14 nemôže znamenať počiatok v zmysle prvého stvorenia, ale ako označenie Toho, kto začal tvoriť. ,,Ty Pane na počiatku založil si zem a dielom tvojich rúk sú nebesia. Ony sa pominú, Ty však zostávaš. A ony všetky zostarnú ako rúcho, ako plášť ich zvinieš, a budú zmenené. Ty však si vždy ten istý a Tvoje roky sa nepominú." (Žid. 1:10-12). Tento text predstavuje Krista ako Stvoriteľa neba i zeme preto, že už od 8. verša sa hovorí ,,o Synovi". Je tu značne zvýraznený rozdiel medzi pominuteľným stvorením a večným bytím Stvoriteľa Ježiša Krista. Verše z listov Žid. 1:10-12 ako aj Kol. 1:16 nepripúšťajú nijaký stred, sú iba dve strany: stvorenie a Stvoriteľ.

Tieto texty však vykresľujú, aký závratný je rozdiel medzi týmito dvomi stranami. Tu je treba hľadať aj jadro problému, prečo Svedkovia našli v Jánovi 1:1 niečo iné, ako nám tento verš má skutočne povedať.
Ján nám v úvode svojho evanjelia predstavuje Božiu stránku Pána Ježiša takto: ,,Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh." (Ján 1:1). Je tu správa o večnosti Slova, o Jeho spoločenstve s Otcom, čo je aj príčina všetkého stvorenia a o tom, že Slovo (Logos) má Božiu podstatu.
Svedkovia poukazujú na to, že pri druhom ,,theos" (Boh) (Ján 1:1) nie je určitý člen (ton) ako pri prvom. Z toho usudzujú, že ak pred druhým "theos" nie je žiaden člen znamená to vraj, že Slovo bolo ,,božské", ,,bohu podobné", ,,akýsi boh", "(nejaký) boh" a citujú niektoré preklady s takýmto znením. Prehliadli však, že Theos je podstatné meno a preto by sa nemalo interpretovať ako meno prídavné. To, že pred druhým Theos nie je člen, ešte nedáva dôvod domnievať sa, že ide o akéhosi boha s malým b. Na viacerých miestach v Novej zmluve nie je určitý člen pred slovom Theos a pritom jednoznačne ide o Boha Otca: Mar. 12:27; Luk. 20:38; Rim. 8:33; 2.Kor. 1:3; 1.Kor. 14:2; Gal. 2:6; 6:7; 1.Tes 2:5.
A.T. Robertson vo svojej knihe Grammatik des Neutestamentlichen Griechisch (Gramatika Novozmluvnej gréčtiny) na strane 114 píše, že pri podstatných menách v prísudku sa určitý člen spravidla nepoužíva, i keď podmet má určitý člen. Príkladom toho je 1. Jána 4:16: ,,Boh je láska", kde Theos (Boh) má pri sebe člen, no agapé (láska) už nemá. V ďalšej časti článku ,,Slovo bol Boh" str. 27., Svedkovia vysvetľujú, že výrazy s prísudkom (bez člena), ktorý predchádza sloveso majú predovšetkým kvalitatívny význam, z čoho opäť vyvodzujú, že Logos (Slovo) môže byť prirovnaný iba k bohu. Podľa toho je vidieť, že Svedkovia hľadali v tomto texte to, čo potrebovali nájsť na podporu svojej náuky a nie to, čo bolo zámerom pisateľa. Ján určite nechcel týmto veršom povedať, že Boh je od svojho Slova nekonečne vzdialený len preto, že pred slovom Theos, ktoré odhaľuje podstatu Slova, nie je člen. Je úplne vylúčené, že by chcel týmto spôsobom vystihnúť rozdiel medzi Otcom a Synom. Aký cieľ by potom Ján sledoval v ďalších veršoch Ján 1:6; 1:13; 1:18a; 3:2; 3:21; 8:42; 9:16; 9:33; 13:3; 20:17, kde pred slovom Theos (Boh) tak isto nie je určitý člen? Dokonca v Zj. 21:7 ,,...budem mu Bohom a on mi bude synom" je podobná vetná štruktúra ako v Jánovi 1:1. Theos je tu v prísudku a tak isto bez člena, nikto by tu však nepreložil Boha s malým b, pretože z kontextu jasne vyplýva, že ide o Boha Otca. A tak kvalitatívny význam je skôr v tom, že Logos (Slovo) je nositeľom Božej podstaty, preto že ,,Slovo bol Boh."

Zaujímavé je pozrieť si novogrécky preklad, teda preklad ľudí, ktorí nie sú závislí iba od gramatických pravidiel, ale majú prirodzený jazykový cit pre gréčtinu. Ich preklad znie: ,,...ki itan Theos o Logos" a tým Theos s veľkým T dávajú jasne najavo, že Logos je Boh.
Bolo by nesprávne veriť, že bol čas, keď Všemohúci Boh existoval bez svojho Slova, teda bez schopnosti kedykoľvek sa vyjadriť. Pán Ježiš povedal: "lebo ja som vyšiel z Boha a prišiel som," (Ján 8:42). V gréčtine je tam pred slovom Theon - Boha použitá predložka "ek", ktorá je v prvotnom význame "z", takže doslovný preklad by bol "z Boha", to znamená z Jeho vnútra, z Jeho podstaty. Boh potom svojim Slovom vyjadril, čo bolo v Ňom, svoj charakter, ktorý môžeme vidieť v Jeho stvorení. ,,Vierou chápeme, že svety boli utvorené Slovom Božím tak, že to, čo sa vidí, nepovstalo z viditeľného." (Žid.11:3).
,,Boh je Duch," (Ján 4:24) a Slovo (Logos), ktoré vyšlo z Neho má tú istú neviditeľnú duchovnú podstatu. Preto, aby sa Boh priblížil človeku ,,Slovo sa stalo telom" (Ján 1:14). Aby ho mohol človek viac poznať, musel sa Boh znížiť na jeho úroveň, teda prísť v hmotnom tele, vo svojom Synovi ako človek (2.Kor. 5:19). Avšak zároveň musel udržovať nebesia (2.Pt. 3:7), a potom ešte prebývať v nás ako Duch Svätý (2.Tim. 1:14). To sa dá samozrejme jednoducho vysvetliť ak veríme, že Boh Otec ktorý je na nebesiach bol rovnako v osobe Syna, ako aj v osobe Ducha Svätého.

V Jánovi 1:1 je okrem predchádzajúceho aj vyjadrená príčina Božieho stvorenia. Je to preto, že "Slovo bolo u Boha." To bola príčina, prečo Boh tvoril. Veď ,,všetko bolo stvorené skrze Neho (Syna) a pre Neho." (Kol.1:16). V tejto súvislosti je pozoruhodné porovnanie dvoch miest z Pavlových listov: Rim. 11:36, kde sa podľa kontextu jednoznačne hovorí o Bohu Otcovi ako Stvoriteľovi a príčine stvorenia: ,,Lebo z Neho (z Boha) a skrze Neho a pre Neho je všetko", pričom slová ,,...skrze Neho a pre Neho..." sú úplne zhodné s Kol. 1:16, kde sa však vzťahujú na Krista. Z toho vyplýva, že plnosť Otcovho Božstvo sídli v Synovi (Kol.2:9) a preto Logos (Slovo) je Boh a nie akýsi božský, alebo bohu podobný tvor. Takže Boh bol tou príčinou celého stvorenia, pretože Biblia nám ho predstavuje takého, ktorý mal Slovo, ale zároveň sám bol tým Slovom, aby stvoril svet a Slovo sa stalo telom, aby spasil svet.
Tak, ako bol Pán Ježiš počas svojho pozemského života plne závislý od svojho Otca, tak bol Otec pri stvorení sveta plne závislý od svojho Slova, skrze ktorého všetko stvoril. Rovnako je to aj pri spasení sveta: "veď v ňom (v Kristovi) sa zaľúbilo prebývať všetkej plnosti a skrze neho zmieriť so sebou všetko" (Kol.1,19-20). Je preto vylúčené, že by bolo Slovo stvorené, a tak by stvorenie a spasenie sveta záležalo od nejakej stvorenej bytosti ,...inej ako všemohúci Boh. V liste Židom 1,3 máme preto jasné svedectvo, že celý vesmír je závislý na Božom Synovi, našom Stvoriteľovi a Spasiteľovi, ktorý "všetko udržuje slovom svojej moci..."

Nie je tu rozpor?
V úvode článku s rovnakým názvom sa Svedkovia pýtajú: „Je tvrdenie že Ježiš Kristus je „bohom“, v rozpore s biblickým učením, že je len jeden Boh? Nie, lebo tento výraz Biblia niekedy používa na označenie mocných tvorov.“ Ako základ citujú Žalm 8:6: „Dal si sa tiež urobiť ho (človeka) o málo menšieho než sú tí božský (po hebrejsky elohim) čiže anjeli.“ Ďalej spomínajú Žalm 82:1-6 kde boli ľudia, ktorí súdili ostatný ľud, nazvaní „bohmi“ a 2.Kor.4:4, kde je Satan nazvaný ako „boh tohto systému vecí.“ Žalm 82:1-6 sme už rozoberali v článku: „Ja a Otec sme jedno.“ Títo ľudskí sudcovia boli iba prirovnaní k Bohu, pretože im bol zverený súd nad inými ľuďmi, takže boli pre nich akoby bohovia. Kvalitatívne (čo do podstaty) bol však medzi nimi a Bohom obrovský rozdiel, pretože boli len stvorením.
Anjeli sú v Žalme 8:6 nazvaní bohovia, pretože sú vyššie stvorenia prebývajúce v nebesiach. Môžu vstúpiť do nášho trojrozmerného priestoru, ale môžu z neho na rozdiel od človeka kedykoľvek odísť. V tomto sú podobní Bohu, ktorý už viackrát zostúpil vo viditeľnej podobe ako Anjel Jahveho (2.Moj. 3:2-8), alebo ako samotný Jahve - Pán Ježiš vo svojej predľudskej existencii (1.Moj.18:20- 21).

Satan je nazvaný bohom tohto sveta preto, že väčšinu ľudí oklamal. Takže týmto ľuďom je akoby bohom, ale len v tomto zmysle. V skutočnosti je medzi ním a Bohom závratný rozdiel, pretože je rovnako, ako aj anjeli stvorením a môže urobiť len to, čo mu Boh dovolí.
Títo všetci teda môžu byť bohmi len v určitom pohľade, ale v skutočnosti sú to stvorené bytosti, ktoré nemožno uctievať ako Boha. Pán Ježiš je však na rozdiel od nich nazvaný „pravý Boh a život večný“ (1. Jána 5:20). Svedkovia sa snažili preložiť tento verš tak, aby sa vyhli možnosti výkladu, že by Syn mal byť tým pravým Bohom: „A my sme v spojení s tým pravým prostredníctvom jeho Syna Ježiša Krista. To je ten pravý Boh a večný život.“ Aby sme odhalili ich úmysel, musíme sa pozrieť aj na pôvodný grécky text, ktorý uvádzame aj s doslovným prekladom: ina - aby; ginoskomen - sme poznali; ton aléthinon - Toho pravého; kai esmen - a sme; en tó - v tom; alethinó - pravom; en tó yió - v Synovi; aytoy - Jeho; Jésoy Christó - Ježišovi Kristovi; oytos - Tento; estin - je; o aléthinos - pravý; Theos - Boh; kai zoé aiónios - a život večný.
V texte je 2 krát použitá predložka „en“ - „v“, v prvom prípade „v tom pravom“ („en tó alethinó“) a hneď na to „v Synovi Jeho“ („en tó yió aytoy“). V oboch prípadoch sa táto predložka spája s 3. pádom. Svedkovia preložili predložku „en“ („v“) v prvom prípade „v spojení s “ (je spojená so 7. pádom). V druhom prípade „prostredníctvom“ (spojenie s 2. pádom). A tak vidíme, že v texte 2 krát zhodne použité „en“ („v“) Svedkovia preložili rozdielne. Je veľmi nepravdepodobné, že by predložka „en“ („v“) mala znamenať raz „v spojení s“ a druhý krát v tej istej vete „prostredníctvom“. Ak by chcel Ján vyjadriť významový rozdiel použil by v 2. prípade predložku „dia“. Z toho vidíme, že Svedkovia toto miesto preložili účelovo, tak aby význam textu podporoval ich tvrdenie, že Ježiš Kristus nie je pravý Boh. Tomuto tvrdeniu však odporuje druhá časť 20. verša: „Tento (oytos) je pravý Boh a večný život.“ Výraz „oytos“ čo je v doslovnom preklade „tento“ sa väčšinou vzťahuje na posledné predchádzajúce podstatné meno, čo v tomto prípade znamená, že Ten pravý Boh a večný život je Ježiš Kristus. Ten istý apoštol Ján nás nenecháva v pochybnostiach, na koho sa vzťahujú slová „pravý Boh a večný život“, keď v úvode svojho prvého listu píše: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli vlastnými očami, na čo sme pozorne hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, čo sa týka slova života, - a ten život sa zjavil, a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám život večný, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám...“ (1.Jána 1:1-2).

Syn Boží bol u Otca prv ako bol stvorený svet (Ján 17:5). On je ten „pravý Boh a večný život.“ Nie je tu však rozpor, keď z niektorých starozákonných veršov jasne vyplýva, že pravý Boh je len jeden? „Jahve zástupov, Bože Izraelov, ktorý tróniš nad cherubínmi, Ty si sám jediný Bohom, všetkých kráľovstiev zeme, Ty si učinil nebesia i zem. (Iz. 37:16). „...Jahve je Bohom a nie je iného okrem Neho.“ (5.Moj.4:35). „Viďte teraz že ja, len ja som, a niet Boha okrem mňa,“ (5.Moj. 32:39). „Takto hovorí Jahve, kráľ Izraela a Jeho Vykupiteľ Jahve Zástupov: ja som prvý a ja som i posledný a okrem mňa niet Boha.“ (Iz. 44:6). „...lebo ja som Boh a iného niet“. (Iz. 45:22). Niet pochýb, že vo všetkých prípadoch mal Izaiáš na mysli pravého Boha. Dokonca v Izaiášovi 44:8 je vylúčené, aby bol niekto Skalou a v Izaiášovi 45:21 Spasiteľom okrem Boha. „Vy ste mi svedkami, či jestvuje Boh okrem mňa. Niet inej skaly, Ja neviem o nej.“ (Iz.44:8). „Veď nieto Boha okrem mňa. Boha spravodlivého a Spasiteľa okrem mňa.“ (Iz. 45:21). Pán Ježiš nie je nazvaný len pravým Bohom (Ján 5:20), ale aj Skalou: „...pili totiž z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi a tou skalou bol Kristus.“ (1.Kor. 10:4) a taktiež aj Spasiteľom: „...očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy veľkého Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista.“ (Tít. 2:13).

Ak by sme neuznali, že Boh bol v Kristovi (2.Kor. 5:19), nemohli by sme tento rozpor vyriešiť. Svedkovia si však pred pravdou zatvárajú oči, preto sa pozrime, ako to chceli vyriešiť. Podľa nich „Ježiš má omnoho vyššie postavenie ako anjeli, nedokonalí ľudia, alebo Satan. Ak sa o týchto (ľuďoch a anjeloch - Žalm 82:1-6; 8:6) hovorí ako o „bohoch“, mocných, potom Ježiš istotne môže byť a je „bohom.“ Pre jeho jedinečné postavenie vo vzťahu k Jehovovi Ježiš je „Mocný boh“. – Ján 1:1, Iz. 9:6. Z uvedeného vidíme, že Svedkovia tento problém nemôžu vyriešiť. Nazývajú Pána Ježiša „bohom“ s malým „b“, tak isto, ako tých, ktorí boli vo svojom postavení, teda iba v určitom pohľade nazvaní „bohovia“. Ľudia a anjeli sú stvorení, ale Iz. 43:10 hovorí: „Predo mnou nebol utvorený nijaký Silný Boh a ani po mne nebude.“ Silný Boh teda nemôže byť stvorený a tak ani Pán Ježiš stvorením nie je, pretože je v Izaiášovi 9:6 nazvaný „Silný Boh“. Svedkovia vedia, že musia Pána Ježiša považovať za vyššieho od anjelov, inak by boli v rozpore so Žid. 1:4, zároveň však nechcú pripustiť, že by mal byť Bohom s veľkým „B“. Dostávajú sa tak do rozporu, lebo aj keď uznávajú, že „má omnoho vyššie postavenie ako anjeli, nedokonalí ľudia, alebo Satan,“ tak tým, že ho nazývajú bohom s malým b to vlastne popierajú. Pán Ježiš by potom mohol byť Bohom len v určitom pohľade a to by sa už nedalo hovoriť o plnosti Božstva prebývajúcej v Ňom, ako o tom písal Pavol v liste Kolosanom 2:9.

Viac svetla v tomto nám môže poskytnúť list Židom 1. kapitola. Vo veršoch 3 až 14 máme vykreslený priepastný rozdiel medzi anjelmi a Pánom Ježišom. Pisateľ tohto listu začína najskôr atribútmi, v ktorých je náš Pán rovný Bohu: „On je odraz (odlesk) Jeho slávy“... (Žid. 1:3). On neodráža inú slávu len Božiu. Nie je to sláva anjelov, ani iného stvorenia, ale Toho ktorý je v Ňom. Pán Ježiš je „výraz Jeho podstaty“ (Žid. 1:3). Grécke slovo charaktér, ktoré je tu použité doslovne znamená niečo odtlačené, vyrazené (odtlačok, kópia), takže Syn je akoby presným odtlačením Božej podstaty. On ukázal Božiu tvár, veď o Jánovi Krstiteľovi Zachariáš prorokoval: „A ty chlapček budeš sa volať prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pred tvárou Pánovou.“ (Luk. 1:76). To je to, čo nemohol nikto vidieť: „Nebudeš môcť vidieť moju tvár, lebo ma neuvidí človek tak, aby pri tom zostal živý.“ (2.Moj. 33:20). Ten, koho Ján Krstiteľ predišiel je nazvaný ako „tvár Pánova“. Keď sa Mojžiš pýtal „Koho pošleš so mnou?“ (2.Moj. 33:12) Jahve mu potom odpovedal: „Moja tvár pôjde a dám ti odpočinúť. A povedal mu (Mojžiš): Ak by nemala ísť pred nami Tvoja tvár, nevyvádzaj nás hore odtiaľto.“ (2.Moj. 33:14-15). Čo je to Jeho tvár, keď ju nie je možné vidieť? Bol to Anjel Jeho tvári, ktorý išiel pred nimi: „V každom ich súžení mal aj On súženie, a Anjel Jeho tvári ich ochraňoval. Vo svojej láske a vo svojej ľútosti ich On vykúpil a pestoval ich a nosil ich po všetky dni veku. Ale oni sa stavali na odpor a zarmucovali Ducha Jeho svätosti, a preto sa im obrátil v nepriateľa a sám bojoval proti nim.“ (Iz. 63:9-10). Tento Anjel odrážal Jeho neviditeľnú podstatu.
List Židom ďalej pokračuje: “...všetko udržuje slovom svojej moci.“ (Žid.1:3) Svedkovia tvrdia, že hoci bol Ježiš nazvaný „Mocný“ môže byť iba jeden, ktorý je Všemohúci. Keď mu je však „daná všetka moc na nebi a na zemi.“ (Mat. 28:18) a „udržuje všetko slovom svojej moci.“, nemôže to znamenať iné, ako to, že je Všemohúci. Ak by malo byť tvrdenie Svedkov pravdou, muselo by byť napísané, že udržuje mnoho vecí slovom svojej moci, ale nie všetko. Ten, kto má nad všetkým moc sa dá jedným slovom nazvať ako Všemohúci - v tom nie je žiadny rozpor.
List Židom potom hovorí: „Nech sa mu klaňajú všetci anjeli Boží.“ (Žid. 1:6). Tento verš, je citát, zo Žalmu 97:7 „Klaňajte sa mu všetci bohovia!“ Anjeli sú v tomto žalme nazvaný „bohovia“, správne preložené s malým „b“. No aký význam by malo to, ak by sa mali klaňať „bohu“ tiež s malým „b“? To určite nebol zámer pisateľa listu Židom. Svedkovia citujú katolíckeho teológa Karla Rahnera, podľa ktorého sa theos v textoch, ako Ján 1:1, síce používa ohľadne Krista, ale „v žiadnom z týchto prípadov nie je theos použité tak, že by stotožňovalo Ježiša s tým, kto inde v Novom zákone vstupuje ako hó Theos, to jest Najvyšší Boh. Práve Žalm 97 nám ukáže, kto je Najvyšší Boh: „Vrchy sa rozplývajú ako vosk pred Jahvem, pred Pánom celej zeme.

Nebesia oznamujú jeho spravodlivosť a všetky národy uvidia jeho slávu. (Žalm 97:5-6). Potom nasleduje už prv spomínaný 7. verš, z ktorého citát „Klaňajte sa mu všetci bohovia!“ vztiahol pisateľ listu Židom na Krista. Podľa kontextu (5. a 6.verš) je zjavné, že sa aj tieto slová 97. Žalmu vzťahujú na Jahveho, ktorý prišiel v Synovi. Inak by pisateľ listu Židom nemohol vztiahnuť tieto slová na Syna. Iba o pár veršov ďalej je v 97. Žalme napísané: „Lebo ty Jahve, si ten Najvyšší nad celou zemou, veľmi si vyvýšený nad všetkými bohmi.“ (Žalm 97:9) Ak pisateľ listu Židom vztiahol na Pána Ježiša jeden verš o klaňaní sa anjelov Bohu, vzťahujú sa na neho všetky verše, ktoré hovoria o veľkosti Boha (Jahveho). Čo nám z toho vyplýva? Božstvo Najvyššieho je plne v Synovi. Syn je takou plnosťou Otca, až sa nám z uvedených miest Písma môže zdať, že je to Boh Otec sám. To nám potvrdzujú aj nasledujúce verše z listu Židom 1. kapitoly: „...o anjeloch však hovorí: On robí svojich anjelov duchmi a svojich posluhovačov plameňom ohňa. A však o Synovi: Tvoj trón, ó Boh je na veky vekov.“ (Židom 1:7-8). Boží anjeli sú len sluhami, ale Syn je tu nazvaný Bohom, ktorého trón je večný. Už spôsob, akým je to v liste Židom napísané nám hovorí, že jeho autor nám chce ukázať veľký rozdiel medzi Synom Božím už v nebeskom postavení a stvorenými anjelmi.

Svedkovia však ôsmy verš preložili úplne inak: „Boh je navždy tvojim trónom.“ To by síce po gramatickej stránke obstálo, no s biblickým kontextom sa to vôbec nezhoduje. Trón bol vždy chápaný ako niečo, na čom sa sedí a v biblickom ponímaní je trón nižšie ako ten, čo na ňom sedí. Uveďme príklady z Písma: „Nebo mi je trónom a zem je podnožou mojim nohám.“ (Sk. 7:49). „Ale ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte ani na nebo, lebo je to trón Boží, ani na zem, lebo je to podnož Jeho nôh.“ (Mat. 5:35). „A kto prisahá na nebo, prisahá na trón Boží, aj na Toho, ktorý sedí na ňom.“ (Mat. 23:22). Keď porovnáme to, čo vyplýva z uvedených veršov s prekladom Svedkov listu Židom 1:8, uvidíme, ako môže dopadnúť prílišná snaha poprieť Božstvo Kristovo. Svedkovia tak vlastne povýšili Syna nad Otca.
V ďalšej časti článku „Nie je tu rozpor“ sa Svedkovia pokúšajú vysvetliť verš v Jánovi 20:28, kde Tomáš hovorí Ježišovi: „Môj Pane a môj Bože.“ Pre Tomáša bol Ježiš ako „boh“, najmä za zázračných okolností, ktoré ho priviedli k tomuto zvolaniu. Niektorí učenci sa domnievajú, že Tomáš asi jednoducho vykríkol úžasom v návale citov a že hoci hovoril s Ježišom, obracal sa na Boha. Je to naozaj len pokus, pretože Svedkovia nemajú žiadny podklad k tomu, že by Tomáš Pána Ježiša považoval za nejakého menšieho boha, ako je Všemohúci. Tomáš istotne poznal, čo Pán Ježiš rozprával, veď zažil mnohé veci, ktoré svedčili o Jeho Božstve. Nasledoval Pána ako aj iní, no keď Pán Ježiš zomrel, vidíme ho už ako neveriaceho. Tomáš vedel, že Pán Ježiš prišiel zjaviť Boha, no mal problém s vierou. Akonáhle však uvidel jasné dôkazy, uveril. Ale čomu uveril? Istotne tomu, že Pán Ježiš je Boží Syn.

Čo znamenal v jeho ponímaní výraz Boží Syn? Farizeji v tom chápali nárok na Božstvo (Ján 10:33), alebo rovnosť s Bohom (Ján 5:18). Tomáš však na rozdiel od farizejov v Pánovi Ježišovi spoznal zasľúbeného Mesiáša a až po Jeho vzkriesení si uvedomil akou mocou zvíťazil nad smrťou. Keď uveril, vykríkol to, čo robilo jeho viere zrejme najväčší problém: „Pán môj a Boh môj!“ (Ján 20:28). Tomáš tu jednoznačne spoznal v Pánovi Ježišovi Boha. Nie je predsa možné, aby Ján zaznamenal nejaký nesprávny výrok vyslovený v návale citov, bez správneho vysvetlenia. Ak by Pán Ježiš nebol Bohom, bol by Tomášov výrok v priamom rozpore s 2. Moj. 20:3: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou.“ Pán Ježiš však Tomáša vôbec neupravuje, ani nehovorí, že to pochopil nesprávne, ale dodáva: „Uveril si, pretože si videl. Blažení, ktorí nevideli a uverili!“ (Ján 20:29). Nenachádzame tu ani náznak toho, že by sa slovami „Boh môj“ Tomáš obracal na Boha (Otca), ako tvrdia Svedkovia. Nebol na to ani dôvod, veď Otcovo Božstvo bolo plne odhalené v Synovi. Svedkovia píšu o Tomášovi, že tak isto ako ostaní apoštoli vedel, že Ježiš nikdy netvrdil, že je Boh. Netvrdil to priamo, ale ponecháva na Otca, aby to apoštolom zjavil. Veď ako by inak Tomáš na také niečo prišiel? A ako to, že ho potom nikto a najmä sám Pán Ježiš neupravil? Z toho všetkého vyplýva, že Tomášov výrok bol správny. Pokiaľ ide o apoštolov a ich vieru v Božstvo Pána Ježiša, v Novej zmluve sa nachádza ešte ďalších 8 miest, kde je Pán Ježiš nazvaný priamo Bohom: Ján 1:1; 1:18; Rim.9:5; Tít. 2:13; Žid 1:8; 1:9; 2.Pet.1:1; 1.Jána 5:20 a mnohé iné, ktoré hovoria o Jeho Božstve.

Svedkovia ďalej poukazujú na kontext pred Tomášovým výrokom: Niekoľko dní pred tým hovorí vzkriesený Ježiš Márii Magdaléne, aby povedala učeníkom: „Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi a k svojmu Bohu a vášmu Bohu.“ ( Ján 20:17). Pán Ježiš sa zjavil Márii Magdaléne ako človek a ona Ho aj ako človeka poznala. Ako človek má svojho Boha - to znamená svojho Stvoriteľa a Otca, ktorý ho splodil. „Lebo ktorému z anjelov povedal kedy: Syn môj si Ty, ja som Ťa dnes splodil? A zase: Ja mu budem Otcom, a On mi bude Synom?“ (Žid. 1:5). Ako Boh však už Otca nemá, je „bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, Jeho dni sú bez počiatku, Jeho život bez konca...“ (Žid.7:3). Text sa netýka Melchisedeka, pretože ten bol človekom a tak musel ľudského otca, matku, rodokmeň aj počiatok mať. Autor listu Židom však využíva skutočnosť, že to u Melchisedeka nebolo známe a tak ho pripodobňuje k Božiemu Synovi. Takto ukázal skutočný rozdiel medzi stvorenými ľudskými kňazmi Starej zmluvy a večným nestvoreným veľkňazom Novej zmluvy: „A je to ešte oveľa zrejmejšie, keď povstáva iný kňaz na podobu Melchisedeka...“ (Žid. 7:15). V čom by mal byť Ten iný kňaz podobný Melchisedekovi? V tom, čo je vymenované v 1. až 3. verši 7. kapitoly: „Kňaz Najvyššieho Boha“ (Žid. 5:5); „Kráľ spravodlivosti“ (Jer. 23:5); „Kráľ pokoja“ (Iz. 9:6); „Bez otca, bez matky, bez rodokmeňa“ (Ján 1:1); „Bez počiatku dní“ (Mich. 5:2, Iz. 9:6); „Jeho život bez konca“ (Zjav.1:18). Melchisedek môže zostať kňazom navždy, len ak je pripodobnený Synovi Božiemu.

Svedkovia ďalej poukazujú na to, že hoci bol Ježiš už vzkriesený ako mocný duch, Jehova bol stále jeho Bohom a tak o ňom hovorí Ježiš aj v poslednej knihe biblie, po svojom oslávení. – Zjav.1:5-6; 3:2-12. Pán Ježiš bol už síce vzkriesený, ale zostáva naďalej aj človekom. Pretože ľudstvo bude súdiť aj ako Boh, aj ako človek. Posadiť sa po pravici Jahveho, znamená byť na Jeho úrovni, pokiaľ ide o vykonávanie moci. V takom postavení bol Pán Ježiš predtým, ako sa stal človekom. Neznamená to len, že sedí Otcovi po pravej strane. Veď Žalm 110:4-5 hovorí: „Ty si kňaz na veky podľa poriadku Melchisedechovho. Pán po Tvojej pravici porazí kráľov, v deň svojho hnevu.“ Pán po Jeho pravici je Boh Otec, takže Syn by Mu bol potom po ľavici. Aj Pavol píše o tom, v 1.Kor. 15:27: „Lebo všetko mu podrobil pod nohy. Keď však hovorí, že všetko je podrobené, je zrejmé, že okrem Toho, ktorý mu všetko podrobil.“ To znamená, že Boh Otec Mu nie je podrobený, je na Jeho úrovni - po Jeho pravici, podrobuje Mu nepriateľov, kým On kraľuje. Potvrdí nám to aj nasledujúci 28. verš: „No keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí Tomu, ktorý mu všetko podrobil...“ Ak by bol Syn sediaci po pravici stále poddaný, alebo podrobený, prečo by sa mu mal znova podrobovať? To by nedávalo žiadny zmysel. A tak z týchto veršov vidíme, že Syn je na úrovni Boha Otca. Ako Syn človeka zakúsil aj ľudskú prirodzenosť a z tohto pohľadu je prirodzené, že hovoril o svojom Bohu. Pán Ježiš zostáva aj po zmŕtvychvstaní Synom človeka, lebo je potrebné, aby bol sudcom nielen Boh, ale aj človek: „A dal Mu aj právomoc konať súd, pretože je Syn človeka.“ (Ján 5:27). Ľudia sa už nebudú môcť vyhovoriť, že ich súdi niekto, kto nevie, aké to je byť človekom: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol spolucítiť s našimi slabosťami, ale vo všetkom podobne pokúšaného, lenže bez hriechu.“ (Žid.4:15).
Je však potrebné, aby bol sudcom zároveň aj Boh, ktorý je Vševedúci a ktorý pozná aj tie najtajnejšie pohnútky srdca. To presne zodpovedá terajšiemu postaveniu Pána Ježiša, ktorý je už povýšený opäť do svojho pôvodného postavenia a tak spĺňa obe požiadavky. Pavol to presne vystihol, keď o Ňom napísal: „Veď v Ňom prebýva všetka plnosť Božstva telesne.“ (Kol. 2:9). Božstvo, grécky „Theotes“ je v Novej zmluve iba raz použité. V liste Rimanom 1:20 je použité podobné slovo „theiotes“. Rozdiel, medzi týmito dvoma výrazmi spočíva v tom, že „theiotes“ je slovo odvodené od „Theios“, čo znamená „Boží, Božský“. Slovu „Boží“ zodpovedá grécky druhý pád: „tu Theú“, čo znamená doslovne „Boha“, ako napríklad „he basileia tu Theú“, znamená doslovne „kráľovstvo Boha“. Slovo „Theios“ teda znamená niečo, Bohu patriace, pre Boha charakteristické, božské. V Novej zmluve sú použité príbuzné výrazy tohto slova: „...jeho božská (theías) moc...“ (2.Pet.1:3), alebo „...aby ste sa nimi stali účastníkmi božskej (theías) prirodzenosti...“ (2.Pet.1:4). Preto „theiotes“ v Rim 1:20 preložené ako „božskosť“ plne zodpovedá kontextu: „Lebo čo je neviditeľné z Neho, dá sa totiž od stvorenia vybadať vnímaním zmyslov zo stvorených vecí, aj Jeho večná moc a božskosť (theiotes) aby sa nemohli vyhovárať.“ (Rim.1:20). Svedkovia však vo svojom preklade preložili theiotes ako Božstvo a naopak „ Theotes“ v Kol. 2:9 ako božskosť. V Rim.1:20 však nejde o Božiu podstatu - bytie, ale o to, čo sa dá zmyslami vybadať zo stvorenia.

Dá sa z neho vybadať „Jeho večná moc a božskosť“- aký Boh je, Jeho vonkajšie prejavy a vlastnosti, to čo je pre Neho charakteristické. Preložiť tu slovo „theiotes“ ako Božstvo, je teda nesprávne nielen gramaticky, ale aj z hľadiska kontextu 20. verša.
Naproti tomu slovo „Theotes“ použité v Kol. 2:9 je odvodené od slova „Theos“- Boh. Z toho vyplýva, že „Theotes“ je presne to, čo je Boh sám - Jeho vnútorná podstata, Jeho bytie. Tento výraz je použitý v Novej zmluve iba raz a jeho správny preklad je „Božstvo“. Rozdiel medzi „Theotes“ a „theiotes“ je ako rozdiel medzi podstatou a prívlastkom. Svedkovia preložili Kol. 2:9 takto: „Lebo v ňom je celá plnosť božskej podstaty“. To sa na prvý pohľad nejaví tak zle, no v ich ponímaní to znamená podstatu božských vlastností a nie bytia. To však vôbec nevystihuje význam slova „Theotes“, ktoré sa v starej gréčtine používalo oveľa zriedkavejšie ako „theiotes“. Zámer Svedkov bol jednoznačný - poprieť plnosť Božstva v Kristovi a to aj za cenu zámeny významu Božstva s božskosťou.
Pozrime sa ešte, čo hovorí kontext tam, kde je slovo „Theotes“ jediný krát v Biblii použité: „Hľaďte, aby vás nikto nestrhol ako korisť múdroslovím a prázdnym klamom, ktoré sa zakladajú na podaní ľudí, na živloch sveta a nie na Kristovi.“ (Kol.2:8). Pavol tu ukazuje, že sa nepravé veci zakladajú na podaní ľudí (tradícii) a na tom, čo je pre svet bežné, ale nie na Kristovi. Teraz nasleduje už spomínaný verš (Kol. 2:9), ktorým Pavol vystihol zásadný rozdiel medzi ľudskou múdrosťou a Kristom. Tým zásadným rozdielom nie sú len Jeho výnimočné vlastnosti, ale kto v skutočnosti je.

Aj po vzkriesení zostáva človekom a zároveň v plnosti Bohom. Na záver svojho článku Svedkovia poznamenávajú: 3 verše za Tomášovým zvolaním v Jánovi 20:31- Biblia vec, ešte ďalej vyjasňuje výrokom: „Tieto... boli napísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Boží Syn“, teda nie, že je všemohúci Boh. Áno, súhlasíme s tým, že verš v ev. Jána 20:31 vec ešte viac vyjasňuje. Ako nám to má pomôcť, aby sme verili, že Ježiš je Syn Boží? Tomáš Ježiša nazval svojim Pánom a Bohom. To znamená, že jeho výrok je v súlade s Biblickým učením. A práve pravda o tom, kto On je sa stala hlavným predmetom Jeho obžaloby (Ján 10:33; Ján 19:7).
Na záver si ešte objasnime, či bol Pán Ježiš Všemohúcim Bohom. V predľudskej existencii Všemohúci bol, potom sa tejto moci vzdal (Fil. 2:6-8), keď sa stal človekom. Bol však Všemohúcim skrze Otca (Mt. 26:53; Ján 10:38). Po zmŕtvychvstaní je Mu daná opäť všetka moc na nebi i na zemi (Mat. 28:18) a tak „Všetko udržuje slovom svojej moci“ (Žid.1:3). Zamerajme sa však na Jeho postavenie Všemohúceho Boha predtým, ako sa stal človekom.

Keď Jákob utekal pred Ezavom a nocoval „snívalo sa mu, že na zemi stál rebrík, ktorý vrchným koncom siahal až po nebo a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. A hľa Jahve stál nad ním a hovoril: Ja som Jahve, Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izákov...“ (1.Moj. 28:12-13). „A nazval meno toho miesta Bétel, ale prv bolo meno toho miesta Lúz.“ (1.Moj.28:19). Je zrejmé, že keď Jahve stál nad rebríkom, tak Ho Jakob videl. Z toho vyplýva, že to nemohol byť Boh - Otec, ale Logos - Boží Syn. Tento vystupuje v Starej zmluve ako Anjel Jahveho, Anjel Boží, Anjel Jeho tvári, Anjel zmluvy, alebo ako samotný Jahve, čo nám potvrdí aj nasledujúce: „A Anjel Boží mi riekol vo sne: Jákobe! ... Ja som ten Silný Boh z Bétela, kde si pomazal pamätný kameň, kde si mi sľúbil sľub.“ (1.Moj. 31:11,13). Anjel Boží tu hovorí, že On je tým Bohom, ktorý sa mu v Bételi ukázal, takže podľa toho vieme, že Jakob nevidel Boha Otca, ktorého podľa 1.Tim.6:16 „nikto z ľudí neuzrel a ani uzrieť nemôže“, ale Syna.

Potom v 1.Mojžišovej 35:1 „Boh riekol Jakobovi: Vstaň, choď hore do Bétela a bývaj tam a učiň tam oltár Silnému Bohu, ktorý sa ti ukázal vtedy, keď si utekal pred svojim bratom Ezavom.“ Z biblického kontextu je zrejmé, že Boh (Otec) tu hovorí Jákobovi, aby postavil oltár Silnému Bohu (Synovi) ktorý sa mu ukázal. Z evanjelia Marka 12:29 je jasné, že Boh je jeden, a preto Boh, ktorý sa Jákobovi ukázal musí zjavovať Božstvo tohoto jediného Boha.
Úplne jasné potvrdenie, že Syn - Logos je Všemohúci Boh sa nachádza v závere 1.Mojžišovej knihy: „A Jákob riekol Jozefovi: Silný Boh Všemohúci sa mi ukázal v Lúze (Bétel), v Kananejskej zemi a požehnal ma...“ (1.Moj.48:3). Tak vidíme, že Jahve, ktorý sa Jakobovi v Bétel ukázal je raz nazvaný, ako „Anjel Boží“ (1.Moj. 31:11,13); inokedy „Silný Boh“ (1.Moj. 35:1) a Jákob Ho nazýva: „Silný Boh Všemohúci“ (1. Moj.48:3). Nazval Ho tak podľa toho , ako sa mu sám predstavil: „Boh sa ukázal Jákobovi, keď išiel z Pádan-arama a požehnal ho... A Boh mu riekol: Ja som Silný Boh Všemohúci...“ (1.Moj. 35:9,11). Opäť teda ide o Boha - Syna, pretože o jeden verš ďalej je napísané: „Potom vystúpil Boh hore od neho na mieste, na ktorom hovoril s ním.“ (1.Moj. 35:13). Neskôr hovorí Jahve aj Mojžišovi, že to bol On, ktorý sa ukazoval ako Všemohúci Boh: „Boh hovoril s Mojžišom a riekol mu: Ja som Jahve a ukázal som sa Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi ako Silný Boh Všemohúci...“ (2.Moj.6:2-3). Z toho opäť vidíme, že ide o Božieho Syna - Pána Ježiša Krista pred svojim vtelením. Keď Ho však Jakob pred Jozefom nazval Silným Bohom Všemohúcim, vidíme, že to nie je nejaký „menší boh“ s malým „b“, ale pravý Boh (1. Jána 5:20). Keďže sa Všemohúci Boh Jakobovi ukázal, nemohol to byť len akýsi hovorca Boha, lebo Jakob nazval Všemohúcim Toho, ktorého videl. Predľudský Kristus - Anjel Jahveho je teda dokonalým obrazom Boha a plne odzrkadľuje Jeho všemohúcnosť. Táto plnosť je potvrdená tým, že je sám nazvaný Všemohúcim.