Otec arcibiskup odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi v piatok 13. novembra 1987 o 15.50 hod. počas svätej omše za zomierajúcich, ktorú v arcibiskupskej kaplnke, celebroval Vsdp. Jozef Gábriš, synovec otca arcibiskupa. Pri konsekračných slovách sa mu objavil na tvári blažený úsmev a posledný výdych zomierajúceho veľkňaza bol pri slovách: „Hľa Baránok boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu!“

Piaty deň po jeho smrti dňa 18. novembra 1987 bol stanovený ako deň jeho pohrebu. Pohrebné obrady v katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave začali o 9.00 hod a vykonal ich Mons. Jozef Feranec za prítomnosti viacerých kardinálov a biskupov, kňazov zo všetkých kútov Slovenska a nespočetného zástupu veriacich. Pápežkým legátom bol arcibiskup a súčastný kardinál Achille Silvestrini, arcibiskup Francesco Colasuono a arcibiskup John Bukovský. Nechýbal ani František kardinál Tomášek arcibiskup pražský a prímas český, ktorý bol osobným priateľom Mons. Gábriša. V pohrebnom príhovore povedal: „Kto pracuje pre Božie kráľovstvo robí veľa, kto sa modlí pre Božie krárovstvo robí viacej, a kto trpí pre Božie kráľovstvo robí všetko!“

Po pohrebnej svätej omši previezli telesné pozostatky arcibiskupa Gábriša do rodnej obce Tesárske Mlyňany. O 15.00 hod., celebroval zádušnú svätú omšu otec biskup Ján Pásztor. Koncelebrovali s ním synovec zosnulého arcibiskupa vdp. Jozef Gábriš a novozvolený ordinár apoštolskej administratúry trnavskej, súčasný arcibiskup Ján Sokol. Za zvukov piesne „K nebesiam dnes zaleť pieseň“ bolo telo arcibiskupa RNDr. Júliusa Gábriša uložené do hrobky na dočasný odpočinok!

Z R I A D E N I E   S L O V E N S K E J   C I R K E V N E J   P R O V I N C I E
30. decembra 1977 pápež Pavol VI. konštitúciou „Praescriptionum Sacroscanti“ oddelil územie Trnavskej apoštolskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy, tiež určil hranice biskupstiev na Slovensku, ako aj olomouckého biskupstva; apoštolskou konštitúciou „Qui divino“ zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu. Apoštolskú administratúru povýšil na arcibiskupstvo s metropolitným sídlom v Trnave. Do tejto provincie ako sufragánne biskupstvá patrili: biskupstvo nitrianske, banskobystrické, spišské, rožňavské a košické. Metropolitným a súčasne katedrálnym chrámom trnavským sa stal niekdajší Univerzitný kostol sv. Jána Krstiteľa, kde 6. júla 1978 kardinál František Tomášek vyhlásil obe buly4. Prvým ordinárom a apoštolským administrátorom trnavským sa stal Mons. RNDr. Gábriš.

Zriadenie slovenskej cirkevnej provincie je z cirkevno-politického hľadiska udalosť prvoradej dôležitosti a to i napriek tomu, že Trnava nedostala arcibiskupa RNDr. Július Gábriš sa ním nesmel stať, hoci to Vatikán viacej krát navrhoval, lebo komunistický štát bol urazený vystúpením Mons. Gábriša na biskupskej synode vo Vatikáne v septembri roku 1977. Otvorene, ako nijaký český ani slovenský biskup pred ním, pranieroval represálie komunistickej vlády proti aktívnym kresťanom a totálne brzdenie katechetickej a evanjelizačnej činnosti cirkvi5. Vtedy média celého kresťanského sveta hodnotili toto vystúpenie za jedno z najlepších a najodvážnejších spolu s krakovským arcibiskupom Karolom kardinálom Wojtylom. Po návrate ho obvinili, že rozširuje o Československu nepravdivé správy a že pošpinil jej dobré meno. Vtedy mu Dr. Karol Homola vedúci úradu pre veci cirkevné povedal, že oni sa postarajú o to aby nikdy nebol arcibiskupom. Ešte jeden pokus so strany štátu bol v osemdesiatych rokoch, keď podmienkou štátneho súhlasu aby mohol byť menovaný za trnavského arcibiskupa, bolo aj menovanie biskupa Jozefa Vránu za olomouckého arcibiskupa, ktorý bol aktívnym členom komunistického hnutia katolíckych duchovných: PACEM IN TERRIS. Takýto „obchod“ však neprichádzal do úvahy. Vyriešil to sv. Otec Ján Pavol II., ktorý ho menoval arcibiskupom „ad personam“, a toto sa zverejnilo až v deň jeho smrti.
4 V. Judák: Kristova Cirkev na ceste, str. 271
5 A. Hlinka: Sila slabých, slabosť silných, str. 113

Ani Maďarom nebolo ľahostajné, že sa ide meniť územná štruktúra cirkevnej provincie. Slovensko síce už od dvadsiatych rokoch „via facti“ nespadalo pod právomoc ostrihomského arcibiskupa – prímasa, ale právne nebol jeho status usporiadaný: ani za prvej republiky – pre nezáujem pražskej centralistickej vlády, ktorá aj v cirkevnom osamostatnení videla nebezpečenstvo pre jednoliaty štát – ani za Slovenskej republiky – lebo Slovensku chýbalo južné územie, pričlenené v roku 1938 k Maďarsku – ani v prvých rokoch druhej Československej republiky – z podobných dôvodov ako v rokoch dvadsiatych a tridsiatych. Mindszenty József, hercegprímás, pri stretnutí sa s Dr. Gábrišom povedal: „Netrhajte starobylú provinciu! Ja sa zasadím v Ríme o to aby ste boli arcibiskupom ostrihomským, veď predsa v Trnave takmer tristo rokov sídlili ostrihomskí arcibiskupi!6“ Beh dejín sa však nedal zastaviť a Pápež Pavol VI., ktorý mal k nám Slovákom osobitný vzťah konštitúciou „Praescriptionum Sacroscanti“ oddelil územie Trnavskej apoštolskej administratúry Ostrihomskej arcidiecézy.

6 Osobná výpoveď Vdp. Mgr. Jozefa Gábriša

Z Á V E R
Mnohí ľudia hovoria, že život je krátky na to, aby sme mohli príliš experimentovať. Dni plynú veľmi rýchlo a nie je veľa času nájsť si vlastnú životnú cestu. Ak človek nechce v experimente zlyhať, mal by prijať skúsenosti ľudí, ktorí už niečo prežili a dokázali. Možno poviete, že každý máme právo ísť vlastnou cestou. Je to pravda. Ale to ešte neznamená, že tá cesta vedie k zmysluplnému cieľu. Múdry človek, ktorý chce ísť vlastnou cestou životom, vie, že neobjaví nič nové, čo by ešte svet nepoznal. Múdry človek vie čerpať zo skúseností iných a pritom má chuť svoj život obohatiť vlastnými predstavami a schopnosťami. Tým sa jeho život stáva originálny a zároveň bezpečný, lebo sa môže oprieť o bohatstvo a poznatky iných ľudí. Na tomto princípe kráčali životnou cestou svätci a iní dobrodinci ľudstva. Možno i tento pohľad na otca Mons. RNDr. Júliusa Gábriša, veľkňaza našej Cirkvi bude nám nápomocný.