Osobnosť arcibiskupa Mons. Dr. Júliusa Gábriša

Najdôležitejšou úlohou Cirkvi je ohlasovať radostnú zvesť, ktorá predstavuje Ježiša Krista ako Mesiáša - radosť pre celý svet. Evanjelizácia je záležitosťou všetkých veriacich, veď sviatosťou krstu dostali účasť na všeobecnom Kristovom kňazstve.

Medzi veriacimi zvláštne postavenie zaujímajú tí, ktorým sa dostala milosť plnosti Kristovho kňazstva. Ich prvoradou úlohou je evanjelizovať - ohlasovať Ježišove posolstvo. Veď Pán povedal svojim apoštolom: Iďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkému stvoreniu! (Mk 16, 15) Preto nástupcovia apoštolov - biskupi, svoj učiteľský úrad, hlásať Ježišove evanjelium, plnia z poverenia svojho Majstra.

Postava biskupa vyvoláva v našej mysli čosi zvláštne, veľké a posvätné. Taký istý dojem mali evanjelisti, keď opisovali, čo sa stalo na hore neďaleko Genezaretského jazera. Pán Ježiš strávil tú noc v modlitbe, ako robieval vždy, keď sa chystal na veľké kroky. Potom povolal k sebe tých, ktorých sám chcel (Mk 3, 13), alebo ako hovorí inými slovami evanjelista Lukáš: "Keď sa rozodnilo, zvolal svojich učeníkov a vyvolil si z nich dvanástich, ktorých nazval apoštolmi." (6, 13)

Dvanásti apoštoli tvorili okolo Ježiša zvláštnu skupinu, čiže zbor, ktorému na čele stál Peter. Keď Judáš zradí Krista a nešťastne skončí svoj život, Peter sa ihneď postará, aby bol počet doplnený voľbou iného (Sk 1, 17). Apoštolský zbor mal byť čímsi trvalým v Cirkvi, mal pretrvať aj smrť samých apoštolov a predĺžiť sa cez storočia, ba až do konca skončenia vekov. Vyplýva to z Ježišových slov: Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta! (Mt 28, 20)

Druhý vatikánsky koncil vo svojej vieroučnej konštitúcii Lumen Gentium - svetlo národov hovorí: Božské poslanie, ktorým Kristus poveril apoštolov, bude trvať až do skončenia vekov, keďže evanjelium, ktoré majú hlásať, je pre Cirkev v každom čase základom všetkého života. Preto sa apoštoli postarali o ustanovenie svojich zástupcov tejto hierarchicky usporiadanej spoločnosti. Keď oslovujeme biskupa - nástupca apoštolov, nie je to prázdne oslovenie, alebo fráza, ale realita, ktorá reťazovite siaha cez stáročia k apoštolom a ku Kristovi.

Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojej encyklike „Apoštoli Slovanov“ sa zamýšľa nad metódou, ktorou naši slovanskí apoštoli, sv. Cyril a sv. Metod, dosiahli taký vynikajúci úspech u našich predkov. Konštatuje, že úspešnosť ich práce sa dá vysvetliť z dvoch aspektov. Na prvom mieste to bola Božia milosť. Nespoliehali sa na svoje vlastné sily, lebo vedeli, že Pán Ježiš povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ A vedeli, že im prisľúbil, že bude s nimi až do skončenia sveta, ak oni zostanú s ním, jemu verní. Teda o túto Božiu milosť sa museli apoštoli pričiniť. Pričinili sa tak, že pri evanjelizácii nepoužívali meč ani násilie ani donucovanie, lebo v tom prípade by im Boh nebol pomáhal. Je to druhý aspekt ich úspešnosti. Svoju evanjelizáciu konali tak, že rešpektovali druhého človeka, jeho názory, reč, spôsob vyjadrovania, citové položenie, domáce zvyky. Jednoducho povedané - boli k našim predkom láskavo pozorní. A preto tam Boh hojne pôsobil. Boh pôsobí všade, kde je láska a nie nenávisť, kde sa používa srdce a nie útočná technika.
Ú V O D
V súčasnosti má Slovenská cirkevná provincia 21 biskupov. Je to veľa či málo? Mnohí z nás si kladieme túto otázku a hľadáme na ňu odpoveď. Mojou prácou však nie je zaoberať sa touto otázkou. V tejto seminárnej práci by som chcel aspoň trochu priblížiť osobu biskupa, ktorý sa pričinil o vznik samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Poznajú ho všetci slovenskí kňazi i biskupi. Ide o prvého ordinára trnavského arcibiskupstva J. E. Mons. RNDr. Júliusa Gábriša.

Žijem vo farnosti, v ktorej 13 rokov pôsobil Vsdp. PhDr. PaedDr. MgrTh. Jozef Gábriš, ktorý je blízkym príbuzným otca arcibiskupa Gábriša a už mnoho krát sme sa rozprávali na túto tému. Osobnosť svojho strýka, krstného a birmovného otca mi priblížil Mgr. Gábriš. Svoje poznatky získané z rozprávania duchovného otca chcem využiť i v tejto práci. Hoci som sa s pánom arcibiskupom nikdy nestretol a nerozprával z mnohých svedectiev kňazov či biskupov je cítiť, že otca arcibiskupa Júliusa Gábriša mali veľmi radi a majú ho vo veľkej úcte. Touto prácou si chcem zároveň prehĺbiť svoje poznatky o Dr. Gábrišovi a vzdať mu úctu ako slovenskému rímsko-katolíckemu biskupovi. Tento rok 13. novembra si pripomenieme 18 výročie jeho úmrtia.

Ž I V O T
Július Gábriš sa narodil 5. decembra 1913 v Tesároch nad Žitavou. Po skončení ľudovej školy v rodnej obci odišiel Július študovať na Gymnázium do Zlatých Moraviec, ktoré ukončil 26. júna 1933 maturitou. Ako chlapec prejavil túžbu slúžiť Pánu Bohu, roky bol miništrantom, a táto túžba sa splnila po maturite, keď ho prijali do Biskupského seminára v Trnave. Tu prežil ako bohoslovec 3 roky až do zriadenia Bohosloveckej fakulty v Bratislave v roku 1936. Zo seminára z Trnavy prešiel do Bratislavy, kde po dvojročnom štúdiu na Teologickej fakulte ukončil štúdium 25. júna 1938. Za kňaza bol vysvätený na druhý deň 26. júna 1938 v Bratislave, otcom biskupom ThDr. Pavlom Jantauschom.

Ako kaplán pôsobil v Tekovských Lužanoch, v Holíči, Stupave a v Mojmírovciach. V roku 1938 – 1942 absolvoval Filozofickú fakultu a v rokoch 1940 – 1944 Prírodovedeckú fakultu v Bratislave, ktorú ukončil 25. novembra 1944 titulom RNDr. (doktor prírodných vied), ktorý získal ako druhý na Slovensku. V novembri 1941 odišiel z pastorácie učiť na Biskupské gymnázium do Trnavy ako profesor dejepisu, zemepisu, občianskej náuky a náboženstva, kde pôsobil do roku 1950. Od roku 1945 bol správcom kostola sv. Heleny v Trnave. V roku 1948 sa stal prosynodálnym sudcom. Ako profesor začal byť aj literárne činný. Od roku 1950 bol kaplánom v Mojmírovciach a neskôr pôsobil ako správca farnosti v Jablonici do roku 1962. Potom ho otec biskup ThDr. Ambróz Lazík preložil do Nového Mesta nad Váhom za správcu novomestskej prepozitúry.

15. mája 1968 ho biskup ThDr. Ambróz Lazík menoval generálnym vikárom apoštolskej administratúry v Trnave a 18. novembra toho istého roku sa stal infulovaným novomestským prepoštom.

Po smrti biskupa Lazíka 20. apríla 1969, menoval sv. otec Pavol VI. 23. apríla 1969 Mons. RNDr. Júliusa Gábriša za ordinára apoštolskej administratúry trnavskej s právami rezidenciálneho biskupa. Štyri roky trvalo kým sa Vláda ČSSR a Vatikán dohodli na menovaní štyroch biskupov pre vtedajšie Československo
Dňa 19. februára 1973 boli vymenovaní pápežom Pavlom VI. 3 biskupi pre Slovensko: Mons. Jozef Feranec, Mons. ThDr. JUDr. Ján Pásztor a Mons. RNDr. Július Gábriš. Konsekrácia sa konala 3. marca 1973 v Katedrále sv. Emeráma na nitrianskom hrade prostredníctvom arcibiskupa, kartáginského nerskoršieho kardinála Agostina Casaroliho a spolusvätiteľov biskupov Trochtu a Tomáška. Vtedajšia vláda to neprijala s nadšením1. Biskup Gábriš si zvolil heslo: „CUM AUXILIO DIVINO“ (S božou pomocou). Keď bola v roku 1977 zriadená slovenská cirkevná provincia s metropolitným sídlom v Trnave a za katedrálu bol ustanovený kostol sv. Jána Krstiteľa Dr. Gábriš si zmenil svoj erb aj heslo: „DEO ADUIVANTE ET SANCTA MARIA INTERCEDENTE“ (S božou pomocou a na príhovor Panny Márie). Otec arcibiskup bol známy ako výborný kazateľ. Jeho strhujúci prejav, teologicky a filozoficky fundované príhovory podložené históriou, zanechávali veľké stopy v srdciach poslucháčov. Napísal i viacero učebníc pre študentov. Bol prispievateľom do duchovného pastiera, katolíckych novín a iných vedeckých časopisov2.

Arcibiskup Dr. Július Gábriš sa krátko pred svojou smrťou vyjadril, že odprosuje všetkých, ktorým vedome alebo nevedome ublížil. Zomieral s úsmevom na perách, keď sa práve rozozvučali zvony trnavského dómu sv. Mikuláša, ktoré pozývali veriacich na bohoslužby. 13. novembra sa totiž začala novéna k trnavskej Panne Márii, ktorú vždy otváral biskup. Vtedy tomu však už nemohlo byť tak, lebo stolec trnavského arcipastiera ostal prázdny. On bol pozvaný hlaholom zvonov na audienciu k svojmu Majstrovi, ktorému slúžil celý život.

Veriacim a kňazom celej arcidiecézy zanechal odkaz, ktorý je zhrnutý v piatich bodoch3:

• Aby Slovenská cirkevná provincia, vždy bola vernou a oddanou Kristovi a Rímskokatolíckej Cirkvi.

1 F. Vnuk: Popustené putá, str. 264
2 M., J. Gábriš: Slovák miestokráľ a prímas Uhorska, str. 96
3 M., J. Gábriš: Arcibiskup Mons. RNDr. Július Gábriš, str. 171
• Aby rodičia, učitelia vychovávatelia, viedli mládež v kresťanskom duchu, a tak rozvíjali dedičstvo našich slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda.

• Aby nepreukazovali nenávisť, ale postavili sa na obranu spravodlivosti a ľudských práv, žili v láske a porozumení, vzájomnej tolerancii, lebo toto všetko pochádza od Boha, ktorý je Láska.

• Aby milovali Pána Boha, boli verní Svätému Otcovi – pápežovi, milovali svoju vlasť a boli hrdí na svoj národ. Lebo nie je hodný slobody ten, kto nemá úctu k vlastnému národu

• Kňazom pripomenul že iba vernosť pápežovi a s ním zjednoteným biskupom zabezpečí pravú katolicitu viery, ktorú hlásajú. Modernistom (tak ako sv. pápež PIUS X.) povedal: „Vy nezachránite Cirkev, vy ju zničíte!“ Tieto slová adresoval hlavne členom komunistického hnutia „PACEM IN TERRIS“.
Otec arcibiskup odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi v piatok 13. novembra 1987 o 15.50 hod. počas svätej omše za zomierajúcich, ktorú v arcibiskupskej kaplnke, celebroval Vsdp. Jozef Gábriš, synovec otca arcibiskupa. Pri konsekračných slovách sa mu objavil na tvári blažený úsmev a posledný výdych zomierajúceho veľkňaza bol pri slovách: „Hľa Baránok boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu!“

Piaty deň po jeho smrti dňa 18. novembra 1987 bol stanovený ako deň jeho pohrebu. Pohrebné obrady v katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave začali o 9.00 hod a vykonal ich Mons. Jozef Feranec za prítomnosti viacerých kardinálov a biskupov, kňazov zo všetkých kútov Slovenska a nespočetného zástupu veriacich. Pápežkým legátom bol arcibiskup a súčastný kardinál Achille Silvestrini, arcibiskup Francesco Colasuono a arcibiskup John Bukovský. Nechýbal ani František kardinál Tomášek arcibiskup pražský a prímas český, ktorý bol osobným priateľom Mons. Gábriša. V pohrebnom príhovore povedal: „Kto pracuje pre Božie kráľovstvo robí veľa, kto sa modlí pre Božie krárovstvo robí viacej, a kto trpí pre Božie kráľovstvo robí všetko!“

Po pohrebnej svätej omši previezli telesné pozostatky arcibiskupa Gábriša do rodnej obce Tesárske Mlyňany. O 15.00 hod., celebroval zádušnú svätú omšu otec biskup Ján Pásztor. Koncelebrovali s ním synovec zosnulého arcibiskupa vdp. Jozef Gábriš a novozvolený ordinár apoštolskej administratúry trnavskej, súčasný arcibiskup Ján Sokol. Za zvukov piesne „K nebesiam dnes zaleť pieseň“ bolo telo arcibiskupa RNDr. Júliusa Gábriša uložené do hrobky na dočasný odpočinok!

Z R I A D E N I E   S L O V E N S K E J   C I R K E V N E J   P R O V I N C I E
30. decembra 1977 pápež Pavol VI. konštitúciou „Praescriptionum Sacroscanti“ oddelil územie Trnavskej apoštolskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy, tiež určil hranice biskupstiev na Slovensku, ako aj olomouckého biskupstva; apoštolskou konštitúciou „Qui divino“ zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu. Apoštolskú administratúru povýšil na arcibiskupstvo s metropolitným sídlom v Trnave. Do tejto provincie ako sufragánne biskupstvá patrili: biskupstvo nitrianske, banskobystrické, spišské, rožňavské a košické. Metropolitným a súčasne katedrálnym chrámom trnavským sa stal niekdajší Univerzitný kostol sv. Jána Krstiteľa, kde 6. júla 1978 kardinál František Tomášek vyhlásil obe buly4. Prvým ordinárom a apoštolským administrátorom trnavským sa stal Mons. RNDr. Gábriš.

Zriadenie slovenskej cirkevnej provincie je z cirkevno-politického hľadiska udalosť prvoradej dôležitosti a to i napriek tomu, že Trnava nedostala arcibiskupa RNDr. Július Gábriš sa ním nesmel stať, hoci to Vatikán viacej krát navrhoval, lebo komunistický štát bol urazený vystúpením Mons. Gábriša na biskupskej synode vo Vatikáne v septembri roku 1977. Otvorene, ako nijaký český ani slovenský biskup pred ním, pranieroval represálie komunistickej vlády proti aktívnym kresťanom a totálne brzdenie katechetickej a evanjelizačnej činnosti cirkvi5. Vtedy média celého kresťanského sveta hodnotili toto vystúpenie za jedno z najlepších a najodvážnejších spolu s krakovským arcibiskupom Karolom kardinálom Wojtylom. Po návrate ho obvinili, že rozširuje o Československu nepravdivé správy a že pošpinil jej dobré meno. Vtedy mu Dr. Karol Homola vedúci úradu pre veci cirkevné povedal, že oni sa postarajú o to aby nikdy nebol arcibiskupom. Ešte jeden pokus so strany štátu bol v osemdesiatych rokoch, keď podmienkou štátneho súhlasu aby mohol byť menovaný za trnavského arcibiskupa, bolo aj menovanie biskupa Jozefa Vránu za olomouckého arcibiskupa, ktorý bol aktívnym členom komunistického hnutia katolíckych duchovných: PACEM IN TERRIS. Takýto „obchod“ však neprichádzal do úvahy. Vyriešil to sv. Otec Ján Pavol II., ktorý ho menoval arcibiskupom „ad personam“, a toto sa zverejnilo až v deň jeho smrti.
4 V. Judák: Kristova Cirkev na ceste, str. 271
5 A. Hlinka: Sila slabých, slabosť silných, str. 113

Ani Maďarom nebolo ľahostajné, že sa ide meniť územná štruktúra cirkevnej provincie. Slovensko síce už od dvadsiatych rokoch „via facti“ nespadalo pod právomoc ostrihomského arcibiskupa – prímasa, ale právne nebol jeho status usporiadaný: ani za prvej republiky – pre nezáujem pražskej centralistickej vlády, ktorá aj v cirkevnom osamostatnení videla nebezpečenstvo pre jednoliaty štát – ani za Slovenskej republiky – lebo Slovensku chýbalo južné územie, pričlenené v roku 1938 k Maďarsku – ani v prvých rokoch druhej Československej republiky – z podobných dôvodov ako v rokoch dvadsiatych a tridsiatych. Mindszenty József, hercegprímás, pri stretnutí sa s Dr. Gábrišom povedal: „Netrhajte starobylú provinciu! Ja sa zasadím v Ríme o to aby ste boli arcibiskupom ostrihomským, veď predsa v Trnave takmer tristo rokov sídlili ostrihomskí arcibiskupi!6“ Beh dejín sa však nedal zastaviť a Pápež Pavol VI., ktorý mal k nám Slovákom osobitný vzťah konštitúciou „Praescriptionum Sacroscanti“ oddelil územie Trnavskej apoštolskej administratúry Ostrihomskej arcidiecézy.

6 Osobná výpoveď Vdp. Mgr. Jozefa Gábriša

Z Á V E R
Mnohí ľudia hovoria, že život je krátky na to, aby sme mohli príliš experimentovať. Dni plynú veľmi rýchlo a nie je veľa času nájsť si vlastnú životnú cestu. Ak človek nechce v experimente zlyhať, mal by prijať skúsenosti ľudí, ktorí už niečo prežili a dokázali. Možno poviete, že každý máme právo ísť vlastnou cestou. Je to pravda. Ale to ešte neznamená, že tá cesta vedie k zmysluplnému cieľu. Múdry človek, ktorý chce ísť vlastnou cestou životom, vie, že neobjaví nič nové, čo by ešte svet nepoznal. Múdry človek vie čerpať zo skúseností iných a pritom má chuť svoj život obohatiť vlastnými predstavami a schopnosťami. Tým sa jeho život stáva originálny a zároveň bezpečný, lebo sa môže oprieť o bohatstvo a poznatky iných ľudí. Na tomto princípe kráčali životnou cestou svätci a iní dobrodinci ľudstva. Možno i tento pohľad na otca Mons. RNDr. Júliusa Gábriša, veľkňaza našej Cirkvi bude nám nápomocný.