Najdôležitejšou úlohou Cirkvi je ohlasovať radostnú zvesť, ktorá predstavuje Ježiša Krista ako Mesiáša - radosť pre celý svet. Evanjelizácia je záležitosťou všetkých veriacich, veď sviatosťou krstu dostali účasť na všeobecnom Kristovom kňazstve.

Medzi veriacimi zvláštne postavenie zaujímajú tí, ktorým sa dostala milosť plnosti Kristovho kňazstva. Ich prvoradou úlohou je evanjelizovať - ohlasovať Ježišove posolstvo. Veď Pán povedal svojim apoštolom: Iďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkému stvoreniu! (Mk 16, 15) Preto nástupcovia apoštolov - biskupi, svoj učiteľský úrad, hlásať Ježišove evanjelium, plnia z poverenia svojho Majstra.

Postava biskupa vyvoláva v našej mysli čosi zvláštne, veľké a posvätné. Taký istý dojem mali evanjelisti, keď opisovali, čo sa stalo na hore neďaleko Genezaretského jazera. Pán Ježiš strávil tú noc v modlitbe, ako robieval vždy, keď sa chystal na veľké kroky. Potom povolal k sebe tých, ktorých sám chcel (Mk 3, 13), alebo ako hovorí inými slovami evanjelista Lukáš: "Keď sa rozodnilo, zvolal svojich učeníkov a vyvolil si z nich dvanástich, ktorých nazval apoštolmi." (6, 13)

Dvanásti apoštoli tvorili okolo Ježiša zvláštnu skupinu, čiže zbor, ktorému na čele stál Peter. Keď Judáš zradí Krista a nešťastne skončí svoj život, Peter sa ihneď postará, aby bol počet doplnený voľbou iného (Sk 1, 17). Apoštolský zbor mal byť čímsi trvalým v Cirkvi, mal pretrvať aj smrť samých apoštolov a predĺžiť sa cez storočia, ba až do konca skončenia vekov. Vyplýva to z Ježišových slov: Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta! (Mt 28, 20)

Druhý vatikánsky koncil vo svojej vieroučnej konštitúcii Lumen Gentium - svetlo národov hovorí: Božské poslanie, ktorým Kristus poveril apoštolov, bude trvať až do skončenia vekov, keďže evanjelium, ktoré majú hlásať, je pre Cirkev v každom čase základom všetkého života. Preto sa apoštoli postarali o ustanovenie svojich zástupcov tejto hierarchicky usporiadanej spoločnosti. Keď oslovujeme biskupa - nástupca apoštolov, nie je to prázdne oslovenie, alebo fráza, ale realita, ktorá reťazovite siaha cez stáročia k apoštolom a ku Kristovi.

Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojej encyklike „Apoštoli Slovanov“ sa zamýšľa nad metódou, ktorou naši slovanskí apoštoli, sv. Cyril a sv. Metod, dosiahli taký vynikajúci úspech u našich predkov. Konštatuje, že úspešnosť ich práce sa dá vysvetliť z dvoch aspektov. Na prvom mieste to bola Božia milosť. Nespoliehali sa na svoje vlastné sily, lebo vedeli, že Pán Ježiš povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ A vedeli, že im prisľúbil, že bude s nimi až do skončenia sveta, ak oni zostanú s ním, jemu verní. Teda o túto Božiu milosť sa museli apoštoli pričiniť. Pričinili sa tak, že pri evanjelizácii nepoužívali meč ani násilie ani donucovanie, lebo v tom prípade by im Boh nebol pomáhal. Je to druhý aspekt ich úspešnosti. Svoju evanjelizáciu konali tak, že rešpektovali druhého človeka, jeho názory, reč, spôsob vyjadrovania, citové položenie, domáce zvyky. Jednoducho povedané - boli k našim predkom láskavo pozorní. A preto tam Boh hojne pôsobil. Boh pôsobí všade, kde je láska a nie nenávisť, kde sa používa srdce a nie útočná technika.