Gréckokatolícka farnosť Kojšov

Obec Kojšov je maličkou dedinkou nachádzajúcou sa vo východnej časti Volovských vrchov, v malebnom údolí pod Kojšovskou hoľou. Táto kotlina patrí ku Gelnickému údoliu polohou skoro pri samom prameni potoku Kojšova. Táto kotlina je otvorená na sever a je spojená s vicinálnou cestou od Veľkého Folkmara. Keď prichádzame po tejto ceste, ktorá ide úzkym údolím, po ľavej strane nám tečie potok Košov na obidvoch stranách nás doprevádzajú vysoké skaly, zalesnené kopce, ktoré siahajú skoro 1000m nadmorskej výšky. Obec samotná sa nám ukáže len vtedy, keď už sme u prvého domu horárne mesta Košíc, rozprestiera sa pred nami ako na dlani. Dookola vysoké kopce: na ľavej strane je Folkmarská a Kojšovská skala, Suchý vrch. Na juhu Okrúhla a ponad Jedlinku je vidieť Kojšovu hoľu, najväčší vrch v našom okrese, 1243m vysokú. Po pravej strane v súvislom chrbte sa tiahnu Džariky, Cigar, Pálenica a Strieborná cez, ktorú vedie cesta do okresného mesta Gelnice. Dookola dediny vidieť chudé role a lúky, na kopcoch ihličnaté a listnaté lesy, ktoré skoro všetky patria mestu Košice. Dedina samotná je pekne usporiadaná okolo kostola, ktorý je ako strážcom všetkých domov a domčekov.
Vďaka svojmu geografickému umiestneniu a náboženskému vierovyznaniu je veľmi rázovitou obcou Gelnického kraju.

História obce:
Podľa histórie vznikla obec Košov asi v 13.storočí, nieje možné zistiť presný počiatok, lebo archívy, ktoré obsahovali záznamy o týchto dobách boli zničené Tatármi roku 1241, Rumunmi a Bulharmi roku1284, ktorí prišli s Ladislavom IV. na Spiš . Husitmi roku 1447 a v roku 1437 zničili Husiti aj Gelnický archív. Niektoré sa stratili a niektoré boli dané do súkromných archívov bývalého panstva Thurzo a Čzáky. Je otázka či Gelnické údolie bolo obývané pred rokom 1200? Niektorí historici tvrdia, že to bol prales, ale nálezy z roku 1890 vo Švedlári dokazujú, že v tomto údolí žil človek 1000 rokov pred Kristom. Pravdepodobne najstarší obyvatelia Spiša boli Kelti , lebo Alexander Munnich a Hajnoczy, čo sa môžeme domnievať z rečových dôkazov a objavených slov - mar-grína-glač-koissa. Asi 1000 rokov pred Kristom objavili sa vo Spiši germáni, z ktorých je zaznamenaný kmeň Kvádov, ktorí sa zaoberali baníctvom ale dlhší pobyt nie je možné zistiť. Národné kmene prišli nezanechajúc po sebe žiadne záznamy a až od 13.storočia sa začínajú záznamy a tým aj história tohoto kraja. V listine z roku 1284, ktorá bola vydaná kráľom Ladislavom IV. ,spomenutý potok, ktorý tečie našou obcou a je pomenovaný Kochenseifen, od ktorého sa odvodzuje aj meno Kojšdorf- Kojšov. Ale ako v každom mene nastali behom času nejaké zmeny , tak aj meno obce je v rôznych listinách písané ako: Kishov, Kohiso, Koysfalva, Coysfalva, Kois, Koischotorf, Koyso, Koyssow. Podľa ústneho podania ľudu vzniklo meno z nemeckého Kohlschop, preto lebo sa v obci pálilo drevené uhlie a boli naň tu aj skladišťa. K najstarším rodinám v obci patria: Mackovjak, Verba, Kiovský, Jenčúš, Fabišík, Leško. Skoro iných mien tu ani niet, lebo málokedy sa stane, že sa niekto do dediny priženil z cudzej dediny. Z ostatných mien, tu usadených rodín sú to mená: Tancár, Maliňak, Ščurko, Daniel, Janíkov, Janisko, Zimovjan, Galler, Andraško, Varecha, Molčák, Jakubisko, Janov, Kačmarik.
Na začiatku 13. storočia v tomto kraji boli začiatky baníctva, ktoré úzko súvisí so vznikom Jasovského pvoboštství, ktoré pravdepodobne založil rád premonštratský keď bol roku 1130 do zeme povolaný Štefanom II. tak, že možno predpokladať, že ešte v tomto roku rád založil Jasovský kláštor. Po odchode Tatárov roku 1243 probosť Adalbert dovolil i naďalej prevádzať obyvateľov Jasovskému z čoho môžeme súdiť, že už pred vpádom Tatárov sa obyvatelia zaoberali baníctvom. Keď roku 1284 daroval kráľ Ladislav IV. ležiace lesy po oboch stranách potoka Kocheiseifen až po prvobošství Jasovské, v ktorých údajne žili v tomto čase pustovníci, Gelnickému občanovi, ktorý sa zaslúžil o rozkvet baníctva v tomto kraji. Do týchto dôb spadá asi založenie dedín v tomto údolí, ktoré kráľovi neplatili žiadnu pozemkovú daň (teragium) ale len desiatu čiastku z baníctva (urbara), ktorého názov sa dodnes zachoval, v názve spolku, ktorý sa volá: „Bývali urbáristi“. Na rozkaz kráľa Ludevíta bol roku 1368 ustálený chotár mesta Gelnice a v tejto listine sa nachádza aj obec Kois.

V roku 1412 sa na Spiš prisťahovali cigáni, keď bolo vydané kráľovské privilégium, ktoré im dovoľovalo usadiť sa na kráľovských majetkoch a v blízkosti slobodných miest. Vtedy tvorilo Gelnické údolie kráľovský majetok, môžeme preto predpokladať, že sa cigáni nasťahovali aj do nášho údolia. Vpád Husitov neušetril ani Gelnické údolie, na Spiš prišli v roku 1433 a v roku 1447 obsadili aj Gelnické údolie. Až po nástup Mateja panoval v baníctve blahobyt. Jeho nástupom začalo upadať. Rodina Zápolyovcov začala mať čím ďalej väčší vplyv, v ich úmysle nebolo udržať v rozkvete baníctvo. Ján Zápoly sa po bitke pri Mokači stal uhorským kráľom, a pre nevernosť mu boli odobraté majetky, ktoré prešli do vlastníctva rodiny Thurzo. Tak sa dostalo aj Gelnické údolie do vlastníctva tejto rodiny. Doba protireformácie, náboženské spory panstva rodiny Thurzo mali nepriaznivý vplyv pre rozkvet na blahobytku majetkov. V čase založenia osád pri Kojšovskom potoku žili v okolí smerom ku Jasovu pustovníci, ktorí boli až do roku 1848 nevoľníkmi. V tomto roku bol vydaný zákon o zrušení nevoľníctva.

Kojšov vznikol v roku 1300 boli to gréckokatolíci, ktorí boli zamestnaný ako uhliari. Vykurovali drevené uhlie , boli to ľudia z východu , západu, severu i juhu. Boli to Rakúšania, Poliaci, Srbi, Rumuni. Bývali len v šopách ako bývali prisťahovalci. Z tohoto potom vznikol Košov. Väčšinou to boli Poliaci a Nemci. Je to zrejme podľa toho ako sa dnes rozpráva v Kojšove, po slovensky, Poľsky, Nemecky, nie čisto po slovensky. Robili v baniach v Grenzefe, Mariahute, Slovinkách, Rudňanoch. Vyrábala sa ruda a železo.
Kultúra v obci vznikla až v roku 1930, kedy sa nacvičovali divadlá v školách. Vtedy bol učiteľ s. Božek a folklórny súbor sa začal až v roku 1958. V škole učila s. učiteľka Vŕbová. Zo začiatku nebol o to veľký záujem. Ale 26.7.1959 keď zo Spišskej Novej Vsi prišiel s. Butela na byt tak mu prišlo pár žien a dievčat zaspievať. Spievali mu Ulijanu, na Veľkú noc, na Jána, na Fašiangy, na krstiny, na svadbu. Potom sa chodilo vystupovať na Okresné slávnosti, na Krajské slávnosti, na Celoslovenské do Žiliny, slávnosti do Východnej, do Strážnici aj v zahraničí, v Poľsku.

Farnosť Kojšov:
Farská kronika sa nezachovala a tak vieme len veľmi málo z histórie našej farnosti.
Farský chrám je zasvätený svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi- bol posvätený v roku 1806, ale nevieme ktorým biskupom.

Juraj Tóth od?? – 1895
Viktor Leukanič 1895- 1896
Pavol Krafanda 1896- 1908
Jeno Hucsko 1908- 1915
Viktor Mihalič 1915- 1943
Ján Krlička 1943- 1944 / neviem, či len v tomto období nezastupoval/
Július Zachariáš 1944- / 1951- 1968/ - 1974
Metod Székely 1974- 1976
Vasiľ Kormaník 1977- 1990
Milan Mojžiš 1990- 1997
Marek Horňák 1997-

Pred rokom 1950 bola zriadená kaplnka v Gelnici. Po roku 1968 nebola hneď obnovená činnosť v tejto kaplnke. Od októbra 2002 pôsobia v Gelnici reholnice SSNPM, kde v ich dome je zriadená poloverejná kaplnka.
Gréckokatolícky chrám Petra a Pavla v Kojšove:
Začiatok stavby tohto chrámu sa odhaduje na rok 1800 a jeho dokončenie spojené s vysviackou v roku 1806 o čom svedčia aj nápisy nad hlavným vchodom do chrámu. V budúcom roku by tak mal tento chrám osláviť svoje dve sté výročie čo vlastne poukazuje aj na to že tento chrám je slovenskou cirkevnou historickou pamiatkou.

Dĺžka chrámu je 30m, šírka 10m a jeho výška je skoro 35m. Architektúra chrámu je dobovo jednoduchá a stranovo symetrická. Interiér chrámu sa skladá z týchto tradičných častí: predsieň, loď, svätyňa. Svätyňa je od lode oddelená ikonostasom, ktorý bol v chráme inštalovaný v roku 1823 a prvý krát reštaurovaný v roku 1830 a následne v roku 1913. Po poslednej reštaurácii sa z dôvodu nedostatku financií na komplexnú renováciu už dosť značne poškodených ikon z vrchnej časti, ikonostas rozobral, spodné ikony a prvý rad podokladaný s ikonami, ktoré boli ešte zachované sa kompletne zreštaurovala tak sa dostal do dnešnej podoby. Ikona Krista je napísaná na čiernom pozadí ako detail na Kristovu tvár a trup, kde v pravej ruke drzí evanjeliár a v pravej jablkové žezlo. Ikona Bohorodičky je napísaná podobným štýlom s malým Ježiškom, ktorého drží na svojom ľavom ramene. Na pravej strane ikonostasu je ikona svätých apoštolov Petra a Pavla na ktorej je výjav ako objímajúcich sa svätcov s pohľadom upreným na nebo, zatýkajú rímsky vojaci. Na ľavej strane je ikona svätého Mikuláša patróna niekdajšieho biskupstva. Nad diakonskými dvierkami sú v poloblúkoch na pravo archanjel Michal s mečom a na ľavo archanjel Gabriel s ľaliou.

Nad týmito spodnými ikonami sú v prvom rade zaradene ikony zľava takto: rohová ikona apoštola Jána ktorá bola pôvodne pri kríži, ďalej ikona apoštola s kyjom, dlej ikona sviatku vovedenia Bohorodičky do chrámu, ikona úteku do Egypta (sv. Jozef a panna Mária na osliatku), ďalej za ikonou uspenia Bohorodičky nasleduje ikona poslednej večere ktorá je presne nad cárskymi dverami a nadpisom „Budi imja Hospodne blahoslovenno od nyňi i do vika“. Vedľa ikony poslednej večere ďalej nasleduje ikona sviatku Bohozjavenia, ďalej sviatku vzkriesenia Pána a sviatku Nanebovstúpenia Pána, za týmito ikonami sviatkov nasleduje ikona apoštola s kopijou v ruke a rohová ikona s Bohorodičkou (pod krížom).

Oltár je taktiež ako ikonostas a bočne žertveníky z dreva šedej farby prerývanej zlatými ornamentami, na spodnej strane s výjavmi zo starého zákona a na vrchu s baldachýnom.
Na strope chrámu sú výjavy zo života Ježiša Krista a taktiež aj pod hlavným výklenkom chóru je výjav svätých Cyrila a Metoda na Slovensku a po ich pravej strane je ikona sv. apoštola Petra a na ľavo sv. apoštola Pavla. Taktiež aj na drevenej kazateľnici sú ikony všetkých štyroch evanjelistov a taktiež veľmi vzácny výjav slovenského rozsievača.
V roku 2003 na sviatok sv. Petra a Pavla bola Košickým vladykom Milanom Chauturom posvätená aj sakristia pristavená k zadnej časti chrámu tvoriac tak s jeho stredom jednú líniu.