V kristológii pre charakterizovanie druhej Božskej osoby sú dôležitými pojmami: osoba a prirodzenosť.
Výraz hypostazis sa v dnešnej filozofii nepoužíva. V minulosti toto slovo označovalo všetko v sebe a skrze seba stojace bytie a mienil sa ním ontologicky základ pre existujúce bytie. Pre jeho abstraktnosť tento ojem môžeme ťažko presne vysvetliť. V trinitárnej kristológii v 4. a 5. storočí môže mať rovnaký význam ako osoba, ak je použitý pre Božskú osobu.
Výraz Božská prirodzenosť sa môže javiť ako rozporný, ak predpokladáme moderný pojem prirodzenosti. Boh na základe svojej absolútnej transcendentnosti nemôže byť porovnávaný s inými „prirodzenosťami“ a odlišovaný od nich. Neexistuje žiadny pojem prirodzenosti, ktorý by mohol byť použitý rovnakým spôsobom pre Boha a pre svetské veci.

Chalcedon chce osobou Krista poukázať na jeho „kto“, prirodzenosťou na jeho „čo“: ako „kto“ je len Jeden, ako „čo“ je Boh a človek.
Aj v najnovších dokumentoch Magistéria sa používajú pojmy osoba a prirodzenosť v zmysle Chalcedonského koncilu.
Tak prichádzame k pojmu hypostatická únia – osobné spojenie.
Hypostatická únia je učenie, ktoré hovorí, že božská a ľudská prirodzenosť Ježiša Krista sú spojené v jednej osobe a to v Druhej božskej osobe. Začiatkom vtelenia, čiže utvorenie Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj začiatkom hypostatickej únie, je zvestovanie anjela Panne Márii a jej súhlas, kedy sa uskutočnilo to, čo Sväté písmo vyjadruje slovami: „A Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami.“

Osobné spojenie je spojenie Božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Toto spojenie dvoch prirodzenosti v druhej Božskej osobe spočíva v tom, že obe prirodzenosti sú kompletné, úplné, nezmiešané a rozdielne, avšak nerozlučiteľné a podstatne spojené jednotou Božskej osoby večného Božieho Slova.
Kristova ľudská prirodzenosť je prijatá do druhej Božskej osoby – Kristus človek nie je ľudská osoba, ale Božská osoba večného Božieho Syna.
Majiteľom Kristovej ľudskej prirodzenosti, nositeľom a vlastníkom jej činnosti, je druhá Božská osoba.

Článok viery o hypostatickej únii vychádza z dôkazov Ježiša Krista, korý zjavil apoštolom svojimi skutkami, náukou a životom kto je. Tomu zjaveniu zodpovedá viera apoštolov a nazývajú sa svedkami Kristovho života, smrti a zmŕtvychvstania. Apoštoli svedčili o Kristovom božstve i človečenstve, tak ako to s ním prežili v dennom styku. Podľa nich je Kristus podobný ľuďom vo všetkom okrem hriechu a nezriadenej žiadostivosti. Svoju vôľu podriaďoval Otcovej vôli.
Učiteľský úrad Cirkvi pri formulovaní definície článku viery o hypostatickej únii používa slová: prirodzenosť, subsistencia a osoba. Cirkev nedefinovala význam týchto výrazov, ani neoznačila ich vzťah. Z učenia Chalcedónu vyplýva to, že sa nesmie zamieňať výraz osoba s výrazom jednotlivej prirodzenosti. V Bohu je jedno bytie, podstata a prirodzenosť, ale sú v ňom tri subsistencie, hypostázy a osoby. Pre hypostatickú úniu v Kristovi sú dve bytia, podstaty a prirodzenosti a to božská a ľudská, ale je len jedna subsistencia, hypostáza a osoba – a to božská.

Pri vysvetľovaní významu výrazu „existencia“ vo vzťahu k hypostatickej únii sa teológovia delia na skotistov a tomistov.
Blahoslavený Ján Duns Scotus pripúšťal medzi bytím a jestvovaním iba logický rozdiel. Z toho prišiel k zaujímavým, ale málo praktickým uzáverom o hypostatickej únii.

Svätý Tomáš pripúšťa medzi bytím a jestvovaním reálny rozdiel. Bytie znamená, že stvorená vec je viac než iná. Jestvovanie znamená, že táto vec je. „Večné bytie Božieho Syna, čo je Božia prirodzenosť, sa stáva bytím človeka, nakoľko Boží Syn prijal v jednote osoby ľudskú prirodzenosť, v Božských osobách niet iného osobného bytia než bytie prirodzenosti. Preto tri osoby majú len jedno bytie. Mali by však trojicu bytia, keby v nich bolo iné bytie osoby a iné bytie prirodzenosti“.
Z uvedeného vyplýva, že Kristova ľudská prirodzenosť existuje cez jestvovanie druhej Božskej osoby. Tomistický názor praktickejšie vysvetľuje vykupiteľské dielo Ježiša Krista.