Druhou veľkou kapitolou každého úvodu do kristológie je patristická kristológia, v nej sa zaoberáme prínosom cirkevných otcov. Obvikle je táto kapitola rozdelená na dve časti. V prvej sa hovorí o vývoji kristologickej reflexie pred rokom 325. V druhej časti sa pozornosť koncentruje na sériu veľkých ekumenických koncilov. Ďalej dejiny kristológie obsahujú prínos reprezentantov monastickej teológie a tiež aj predstaviteľov vrcholnej scholastiky ako aj ďalší vývoj až do dnešných dní. Táto celá historická časť v súčasnej terminológií sa nazýva buď dejiny dogiem, alebo auditus fidei. Vzhľadom na to, že rozsah látky je veľmi široký, často sa chronologický postup výkladu zastavuje u posledných cirkevných otcov a o prínose ďalších odborníkov v odbore kristológia sa hovorí pri vysvetľovaní jednotlivých tém v časti, ktorú môžeme nazvať ako špekulatívna kristológia a ktorá sa niekedy nazýva intellectus fidei.

Ďalšími výrazmi s nimi sa dnes celkom bežne môžeme v odbornej literatúre stretnúť sú tzv. ontologická a funkcionálna kristológia. Ontologická kristológia sa zaoberá otázkou, kým Ježiš je. Stretáme sa tu s výrazmi ako osoba, prirodzenosť, Boh, človek a pod. Funkcionálna kristológia sa zaoberá otázkou významu Ježišovho diela pre človeka. Funkcionálna kristológia nie je nič nového. Keď sa zaoberáme kresťanskou hagiografiou, zistíme, že aj tam je postava Ježiša Krista predstavována ako model k nasledovaniu, ako exemplárna príčina spásy učeníka. Klásť obidva prístupy k tajomstvu Muža z Nazaretu do protikladu by bolo omylom. To, čím alebo kým je Ježiš pre učeníka, musí mať svoj základ v Ježišovej identite a v jeho bytí. Keby tomu tak nebolo, potom viera v to, že Ježiš je Kristus, by nemala svoje objektívne opodstatnenie.
Ako protiváha termínu ontologická kristológia sa niekedy objavuje výraz existenciálna kristológia. Kladie sa tu dôraz na skúsenostný prvok výpovedí o Ježišovi z Nazaretu. Nejde pritom o skúsenosť prvotnej komunity, ale ide aj o skúsenosť prežívanú učeníkmi v súčasnej dobe.
Ďalšou dvojicou, o ktorej je nutné sa zmieniť je tzv. kristológia zdola (von unten) a kristológia zhora (von oben). Ide predovšetkým o to, z akého východiska začína tá ktorá kristologická reflexia. Ak sa kristológia zakladá na Božom slove (kérygmatická kristológia), potom je zvyčajne hodnotená ako „kristológia zhora“. Pretože u Bultmanna a Bartha je východiskom kerygma, aj keď ide o veľmi odlišné reflexie sú označené „zhora“. Ak je základným východiskovým Ježiš dejín (historická krisológia), potom sa jedná o kristológiu „zdola“.

Je pochopiteľné, že dvojica „zdola – zhora“ sa veľmi často zamieňa za dvojicu vzostupná kristológia a zostupná kristológia. Dokonca sa zdá, že pre celý rád odborníkov je vzostupná kristológia kristológiou „zdola“ a zostupná kristológiou „zhora“. U zostupnej kristológií reflexia začína od Kristovho božstva, od jeho preexistencie, od tajomstva Trojice. Vzostupná kristológia sa najsamprv zaoberá výskumom Ježišovho človečenstva a snaží sa dôjsť k jeho božskej identite. Obidve smery myslenia sú legitímne a vzájomne sa doplňujú.
V súvislosti s prenikaním evanjelia do nových kultúr sa celkom pochopiteľne rodí mnoho druhov rôzných inkulturovaných kristologií , čo by sme určite nemali prehliadnúť.