V tomto „úteku“ cítime náhlosť /ponáhľanie sa/ zrodenú z neustáleho očakávania. Tri dni a asi tri noci. Ježiš rozpráva s učiteľmi Zákona spôsobom jediným svojho druhu, s nevinnosťou dieťaťa, ktorá je nevinnosťou Boha. Nikdy viac nebude znalcami Písma prijatý s takou sympatiou, s takým obdivom, v spoločne ich spaľujúcej horlivosti o Boží dom.

Evanjelium svätého Lukáša je venované kresťanom obráteným z pohanstva, neopisuje teda samotnú Ježišovu slávnosť bar micwa, odkrýva však jej hlboký zmysel. „Bar micwa“ ( bar je aramejským synonymom hebrejského slova ben ) prekladáme ako „syn prikázania“. Je to samozrejme semitizmus, ktorý prekladaný doslovne znie celkom dobre, nevyjadruje však v plnosti zmysel tohto výrazu. Byť niečím synom znamená mať účasť na prirodzenosti svojho otca; nazvanie Ježiša Božím Synom hovorí nielen o príbuzenstve medzi Ním a Otcom, hovorí oveľa viac: že Ježiš má tú istú prirodzenosť ako Boh, že je Bohom. Dvanásťročného chlapca sa nazve synom dvanástich rokov, obyvateľov Jeruzalema – synmi Jeruzalema alebo synmi Sionu. Byť synom Zákona, synom prikázania znamená silnú väzbu / spätosť/ a zároveň zodpovednosť, a to na celý život. Podľa Talmudu je každý dospelý muž bar micwa. Jeho zodpovednosť voči Bohu i voči svetu je obrovská, pretože ako hovoria Pirke Awot, svet sa drží na troch veciach: na Zákone, na úcte vzdávanej Bohu a na bratskej láske. Zákon znamená zachovávanie prikázaní. So vzrušením si spomínam na istého rabína, ktorý zadriemajúc na krátky čas počas pobožnosti vykríkol: „Aké nešťastia dopadnú ešte na svet, ak nebudete plniť prikázania, ak budete hlúpe rozptýlenia / zábavy, radovánky/ klásť nad recitovanie modlitieb, ak si amenim (množné číslo od amen – pozn. prekl.) budete len mrmlať na miesto toho, aby ste ho vypovedali plným hlasom a pobožne, aké nešťastia padnú ešte na tento svet?“*

*V traktáte Berachot, 47 a, čítame: Vo vzťahu k tomu ( k odpovedi „amen“) rabíni učia, že amen sa nemá vypovedať skrátene, prehĺtajúc „a“ a hovoriac iba „men“, ani sa príliš ponáhľať hovoriac amen skôr ako sa požehnanie skončí, ani sa omeškať ( samotné amen, bez predchádzajúcej výpovede, to znamená také, ktoré sa nezrodilo z modlitby), ani tiež nejakým spôsobom vyhadzovať /vypľúvať/ požehnania z úst (skrze rýchle ponáhľanie sa). Ben Azai hovorí: Deti toho, kto hovorí oneskorene amen, budú sirotami; dni toho, kto prehĺta amen, budú skrátené, pozbavené šťastia, a ten, kto naopak, predlžuje amen, bude žiť dlhé roky.