Pripomeňme si, ako sa Abrahám naťahoval s Bohom, aby zachránil Sodomu a Gomoru. Boh nemohol zísť /spustiť/ pod desať spravodlivých, keďže je potrebných desať bar micwa, aby sa utvorilo kworum; ak chýba hoci len jeden, nie je možné slúžiť verejné modlitby /pobožnosti/, a svet predsa nachádza svoje očistenie skrze česť vzdávanú svojmu Stvoriteľovi.

Počas ceremónie bar micwa, počas ktorej Ježiš prvý raz prečítal z pergamenových zvitkov parašu /?/, fragment prorockých kníh predpísaný na daný deň, Jeho pozemský otec, ktorého ešte živá tradícia medzi Arabmi z Nazaretu nazýva Spravodlivým Jozefom, vyslovil slávnostné požehnanie: „Požehnaný nech bude Ten, ktorý vzal zo mňa zodpovednosť za tohto chlapca“. Ozvenu tohto požehnania nachádzame v Ježišových slovách zapísaných svätým Lukášom: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Nevedeli ste: predpokladáme /tipujeme/ tu /dôvernosť, intimitu/ svätej Rodiny; tých troch spája nadprirodzené puto, nepoznajú rodinné konflikty, ktoré majú zdroj v pokriveniach psychiky, ktoré sú následkom dedičného hriechu. Ich väzba to je zdroj zamknutej záhrady, rajský zdroj, anticipácia Božieho kráľovstva, kde duchom Božieho detstva žije zároveň Ježiš-Dieťa, ako aj Panna Mária, pokorná Pánova služobnica, a svätý Jozef, v plnej dôvere Pánovi tajomstiev, ktoré ho prerastajú.

Hlboko ľudskou je u tohto páru z Dávidovho rodu túžba zachovania status quo: Mária nájduc Ježiša Ho nazýva svojím dieťaťom, tak ako by sa podvedome nezmierila s tým, že On je bar micwa, že pred nebeským Otcom je zodpovedný sám za seba. Či cíti, že Ho táto zodpovednosť privedie až k hanebnej smrti na kríži?

V duchovnom živote vždy /často/ prichádza chvíľa strachu a bezvládneho hľadania Boha, keď sa nám zdá, že sme Ho stratili, keď sa nám Boh skrýva, aby sme Ho našli ďalej, vyššie, hlbšie. Boh sa neskrýva, iba nás očakáva vo svätyni nášho vlastného srdca.