Zmluva obriezky

Zdroj tradície
Lk 2, 21
Gn 17, 9-14
Obriezka je symbolom neobyčajne silno spätým s judaizmom. Zároveň je to pravdepodobne jediný nepretržite zachovávaný obrad, hoci niekedy i za veľmi tragických okolností. Tento znak na tele je znakom spoločenstva nielen s národom, ale taktiež s Bohom. Zmluvou sú viazané obe strany, Boh aj Izrael. V ceremónii obriezky môžeme nájsť prvky spoločné s obradom krstu malých detí: nemôžu samé zložiť vyznanie viery ani vypovedať túžbu začlenenia sa do zmluvy s Bohom, ktorú Cirkev potvrdzuje v Eucharistii Krvou, dostávajú teda krst vo viere Cirkvi a svojich rodičov. Taktiež Ježiš, židovské dieťa, nerozhoduje sám o uzavretí zmluvy s Bohom žiarlivým, to jeho rodičia ho začleňujú do zmluvy Abraháma, to ich rozhodnutie spôsobuje, že sa stáva vteleným do národu, ktorý má byť svetlom pre nežidovské národy a z ktorého má výjsť spasenie sveta. – Obriezku vykonáva mohel; dieťa počas ceremónie leží na kolenách sandaka, ktorý tu plní podobnú úlohu ako krstný otec pri krste. Neviditeľným svedkom obriezky je prorok Eliáš, pre ktorého je na pri tejto ceremónii používanom špeciálnom dvojosobovom kresle určené miesto vedľa sandaka. Eliáš neopustí dieťa počas nasledujúcich troch dní po obriezke, ktoré sú považovane za zvlášť nebezpečné pre jeho zdravie. Slovo sandak pochádza z gréckeho slova synteknos, čo doslovne znamená „s dieťaťom“ – sandak s ním tvorí nejakým spôsobom jedno.

Dieťa sa víta pri vchode do synagógy spevom Baruch haba, slovami Žalmu 118:. Ježiš po prvýkrát počuje toto privítanie, ktoré neskôr – zmnohonásobené tisíc krát – bude kričať dav počas Palmovej nedele. A takéto volanie našich sŕdc túži počuť keď hovorí ( Lk 13, 35 ).

Ženích krvi
Ex 4, 22-26

Je to záhadný text, hodný osobitnej pozornosti. Neukrýva, práve naopak, odkrýva tajomstvo, ktoré je ukryté buď do určitého času, alebo preto, že nie všetci sú pripravení ho prijať. Atmosféra týchto veršov nás vovádza do tajomstva zmluvy a vyvoláva v pamäti boj Jakuba s anjelom a taktiež Abrahámov spánok, vtedy, keď oheň prechádzajúci pomedzi rozťatými polovičkami obetných zvierat prenikol jeho dušu.
Mojžiš prežíva Božiu prítomnosť v noci a prežíva strach podobný tomu, ktorý v Olivovej záhrade vytisol krvavý pot z Kristovho čela. Má zomrieť, tak ako mal zomrieť Jakub; neumierajú však, keďže sú len predstavou, predobrazom toho, čo Boh pripravuje skrze svojho Syna. Iba Syn zomrie, iba On vyleje krv, a každý, kto sa odvolá na obetu Jeho krvi, bude spasený. Mojžiša zachraňuje od smrti krv zmluvy plynúca z predkožky jeho syna. V týchto riadkoch ohňa a krvi môžeme tiež prečítať predpoveď úlohy Panny Márie. Kristus je skrze svoju krv Ženíchom Márie i Cirkvi, ktorej je Ona Matkou. Slovo „obriezka“ sa často v tradícii nahrádza výrazom „preliatie krvi zmluvy“. Veľa prorokov kládlo dôraz na to, že predovšetkým je potrebná obriezka srdca. Keď si skúsime predstaviť toto symbolické gesto, uvidíme na srdci jazvu zanechanú po ohni Ducha. Všetci mystici budú, viac alebo menej zaobaleným/?/ spôsobom, hovoriť o tomto vyplnení Tory, niektorí ho prežijú aj sami. Všetci Abrahámovi synovia sú pozvaní k týmto zásnubám krvou.

Je hodné zamyslenia, že Gemara, a taktiež iné komentáre, na miesto Boha dávajú Satana. Obriezka by uchránila Mojžiša od choroby; od smrti ho zachraňuje žena, robiac akt zmluvy krvou syna. Kresťanské komentáre dávajú dokopy tento text z Knihou proroka Tobiáša, vidiac v obidvoch ten istý literárny druh. Duchovná obriezka Tobiáša sa odohrala v čase svadobnej noci, boli porazené zlé mocnosti. Vo všetkých prípadoch nachádzame tie isté prvky, ktoré sú dôležité pre pochopenie hlbšieho zmyslu tohto obradu: zmluva, zásnuby, krv a spása. Podľa Talmudu je obriezka nejakým spôsobom zhrnutím celej Tóry: Miszna Nedarim 31b: „Učiteľ povedal: „Obriezka je veľkou vecou, má tu istú vážnosť, ako všetky prikázania dohromady, lebo je napísané: (Jr 33, 25)“. Pamätáme Ježišové slová: (Lk 22, 20) – nová, keďže krv zmluvy uzavretej s Mojžišom je nielen prorockou predpoveďou krvi Vykúpenia.
Potvrďuje to aj čítanie Targumu k Pentateuchu, ktorá úzko spája krv obriezky s krvou paschálneho baránka, spájajúc už vopred v jedno krv oboch zmlúv: „Zmiešate krv paschálnej obety s krvou obriezky a označíte ňou domy, v ktorých sa budete zdržiavať. Keď uvidím krv, zmilujem sa nad vami, aj anjel smrti, ktorému bola daná moc zabíjať, nebude mať nad vami moc, keď bude siať smrť v egyptskej krajine.“ (XII, 13).

Tu treba pozerať očami Boha, ktorý svojím pohľadom zahŕňa celé dejiny, tragické dejiny svojej lásky k nám. Súčasná egzekéza by ju chcela vidieť ako sekvenciu chvíľ, prijímajúc pohľad človeka, ktorý je obeťou vlastnej nekonsekvencie. Boh je konsekventný: čítajúc Sväté Písmo s láskou, tak ako to robili znalci Písma a Cirkevní Otcovia, vidíme to, čo vidí – alebo radšej ako vidí – Boh. Interpretácia textu nie je jeho znehodnotením /znetvorením/ : v krvi obriezky videl Boh krv svojho Jednorodeného Syna, krv baránka predurčeného na obetu, ktorú mal zložiť Abrahám. Kde je jahniatko na celopal? – pýta sa Izák. Abrahámova odpoveď: Boh si už obstará jahniatko na celopal, syn môj. Použime tu komentár Z Melchity Rabbiho Izraela k Ex 12, 13, hovoriaci o krvi na verajách domov. „Vidím krv obety Izáka. Lebo je povedané: „A Abrahám dal tomuto miestu názov: Pán vidí“. Na inom mieste sa tiež hovorí ( 1 Krn 21, 15 ): „ Keď anjel dokončil skazu, zhliadol Pán a zľutoval sa“. Na čo zhliadol Pán? Zhliadol na krv obety Izáka, tej, o ktorej bolo povedané: „Boh si obstará jahniatko“ (Gn 22, 8)“.
Targum
„Sefora vzala ostrý kameň a odťala predkožku svojho syna Gersoma, položila odťatú časť pri nohách anjela skazy a povedala: „Môj muž chcel urobiť obriezku, ale jeho tesť/svokor/ mu to nedovolil. A teraz je krv tejto obriezky zadosťučinením za moje hriechy i hriechy môjho manžela“. A anjel od nej odišiel. Vtedy Sefora začala chváliť Pána a povedala:“ Aká vzácna je krv tejto obriezky, ktorá zachránila môjho manžela z rúk anjela smrti!“

Meno dieťaťa dávané pri obriezke

Lk 2, 21
Lk 1, 59

Oba tieto fragmenty, hovoriace o obriezke Ježiša a Jána, ukazujú, že meno sa dávalo dieťaťu nie pri narodení, ale pri obriezke. Meno dávané pri narodení nemuselo byť konečné. Tak to bolo v prípade Mojžiša, ako o tom čítame v Pirke Rabbiho Eliezera:“ Rabbi Natanael vravel: Rodičia uvideli dieťa a jeho výzor pripomínal výzor Božieho anjela. Na ôsmy deň ho obrezali a dali mu meno Jekutiel. Rabbi Šimon vravel: Nazvali ho Tow – Pekný – ako čítame: Porodila syna, a vidiac, že je pekný, ukrývala ho(Ex 2, 2)“.

Druhé meno Mojžiša je späté s dejinami jeho života a s jeho poslaním; mohol ho dostať až keď bol zachránený z vody. Mojžiš mal zachrániť z vôd smrti Izraelský národ, predpovedajúc skrze to Ježiša, ktorého meno znamená „spasenie“ a ktorý spasí skrze vodu krstu Adamových a Noemových synov. Ježiš je taktiež Emmanuel – „Boh s nami“. Poslanie Abraháma a Sáry je sprecizované skrze zmenu ich mien; Podobne aj Jakub sa v noci súboja s Bohom stáva Izraelom. Veľa ľudí dostáva od svojich spolubratov prezývky, iní dostávajú nové meno, ktoré im prináša Boží vyslanec. Deje sa to počas ich života; Je iba šesť výnimiek, keď meno bolo dané pred narodením. „Šesť ľudí bolo nazvaných menom skôr, ako sa narodili: Izák, Izmael, Mojžiš, Šalamún, Joziáš, Mesiáš. (...)Odkiaľ to vieme o Mesiášovi? O ňom je povedané, že Jeho meno bolo vždy/existuje od večnosti/, že Jeho meno – Inon – Trvá na veky tak, ako svieti slnko ( Ž 72, 17). A prečo je nazvaný Inon, Večný? Lebo v budúcnosti /sa/ zrodí On a dá život tým, ktorí spia v prachu“(Midraš).
To anjel, Boží vyslanec, oznámil Márii meno dieťaťa. V židovskej mentalite má meno neobyčajnú hodnotu, keďže prakticky rozhoduje o totožnosti /identite/ osoby. Ježiš dostal meno nad každé iné meno ( Flp 2, 9 ), aby na meno Ježiš všetky nebeské, zemské i podzemské bytosti uznali Božiu veľkosť. Už Pieseň piesní hovorila: (Pies 1,3)zosobňujúce duše, očakávajúce Mesiáša. A v knihe Kazateľ čítame: (7, 1). „Voňavý olej plynie /steká/ dole, zatiaľ čo dobré meno sa rozlieha vznášajúc sa hore. Voňavý olej je nestály, dobré meno je večné(...). Vôňa voňavého oleja sa šíri zo spálne až do jedálenskej sály, dobré meno sa rozlieha až po samý kraj zeme.“ ( Koh Rabba 7, 1 ).

Iný zdroj:
Keď bol človek predurčený /poverený/, aby vyplnil mnohé odporúčania, berie si dobré meno. Všimni si, že človek nosí tri mená: jedno, ktoré mu dali rodičia, druhé mu dajú ľudia a tretie dosahuje sám. Najlepšie zo všetkých je to meno, ktoré dosiahneme sami“ (Midráš Tanchuma, Wajjqal 121 b).

Bar micwa Syn prikázania
Lk 2, 41-50

Obráťme najprv pozornosť na to, že Evanjelium svätého Lukáša hovorí s výrazným naliehaním o Ježišových cestách, o Jeho vstupe do Jeruzalema – pretože do Jeruzalema sa vstupuje idúc do vrchu, a zostupuje opúšťajúc mesto. Epizóda vo Svätyni sa taktiež skončila zostupom: Ježiš „odišiel s nimi a vrátil sa do Nazareta a bol im poslušný“. V hornatom kraji, akým je Izrael, sa vždycky vchádza, je sa oleh, je sa niekým, kto ide do vrchu. Emigrant to je jored, niekto, kto schádza z vrchu. Existuje geografia svätých miest spätá s Vtelením, teológia zeme. Zdá sa, že kulminačný bod, akým je Jeruzalem, mesto svetla, má taktiež pre Ježiša osobitný význam. Mesto svetla – aj veda môže potvrdiť tento výraz. André Chouraqui obrátil moju pozornosť / mi dal na povšimnutie /: bod na zemeguli, ktorý dostáva najviac svetla, je vlastne Jeruzalem! Ježiš je očarený týmto miestom, v ktorom budú nebo a zem spojené ramenami Kríža. Ide tam, aby ako dvanásťročný chlapec podľa náboženského zákona slávil svoju plnoletosť. ( Podľa Talmudu je plnoletým chlapcom ten, ktorý má trinásť rokov, ale asi chceli spojiť túto slávnosť s púťou do Jeruzalema a sláviť ju na svätom mieste už skôr. Pripomeňme, že najchudobnejší ľudia putovali do Jeruzalema iba raz v roku, alebo dokonca len raz počas celého života. Niektorí autori si myslia, že pre dvanásťročných chlapcov to bola príprava na slávnosť bar micwa.)
V tomto „úteku“ cítime náhlosť /ponáhľanie sa/ zrodenú z neustáleho očakávania. Tri dni a asi tri noci. Ježiš rozpráva s učiteľmi Zákona spôsobom jediným svojho druhu, s nevinnosťou dieťaťa, ktorá je nevinnosťou Boha. Nikdy viac nebude znalcami Písma prijatý s takou sympatiou, s takým obdivom, v spoločne ich spaľujúcej horlivosti o Boží dom.

Evanjelium svätého Lukáša je venované kresťanom obráteným z pohanstva, neopisuje teda samotnú Ježišovu slávnosť bar micwa, odkrýva však jej hlboký zmysel. „Bar micwa“ ( bar je aramejským synonymom hebrejského slova ben ) prekladáme ako „syn prikázania“. Je to samozrejme semitizmus, ktorý prekladaný doslovne znie celkom dobre, nevyjadruje však v plnosti zmysel tohto výrazu. Byť niečím synom znamená mať účasť na prirodzenosti svojho otca; nazvanie Ježiša Božím Synom hovorí nielen o príbuzenstve medzi Ním a Otcom, hovorí oveľa viac: že Ježiš má tú istú prirodzenosť ako Boh, že je Bohom. Dvanásťročného chlapca sa nazve synom dvanástich rokov, obyvateľov Jeruzalema – synmi Jeruzalema alebo synmi Sionu. Byť synom Zákona, synom prikázania znamená silnú väzbu / spätosť/ a zároveň zodpovednosť, a to na celý život. Podľa Talmudu je každý dospelý muž bar micwa. Jeho zodpovednosť voči Bohu i voči svetu je obrovská, pretože ako hovoria Pirke Awot, svet sa drží na troch veciach: na Zákone, na úcte vzdávanej Bohu a na bratskej láske. Zákon znamená zachovávanie prikázaní. So vzrušením si spomínam na istého rabína, ktorý zadriemajúc na krátky čas počas pobožnosti vykríkol: „Aké nešťastia dopadnú ešte na svet, ak nebudete plniť prikázania, ak budete hlúpe rozptýlenia / zábavy, radovánky/ klásť nad recitovanie modlitieb, ak si amenim (množné číslo od amen – pozn. prekl.) budete len mrmlať na miesto toho, aby ste ho vypovedali plným hlasom a pobožne, aké nešťastia padnú ešte na tento svet?“*

*V traktáte Berachot, 47 a, čítame: Vo vzťahu k tomu ( k odpovedi „amen“) rabíni učia, že amen sa nemá vypovedať skrátene, prehĺtajúc „a“ a hovoriac iba „men“, ani sa príliš ponáhľať hovoriac amen skôr ako sa požehnanie skončí, ani sa omeškať ( samotné amen, bez predchádzajúcej výpovede, to znamená také, ktoré sa nezrodilo z modlitby), ani tiež nejakým spôsobom vyhadzovať /vypľúvať/ požehnania z úst (skrze rýchle ponáhľanie sa). Ben Azai hovorí: Deti toho, kto hovorí oneskorene amen, budú sirotami; dni toho, kto prehĺta amen, budú skrátené, pozbavené šťastia, a ten, kto naopak, predlžuje amen, bude žiť dlhé roky.
Pripomeňme si, ako sa Abrahám naťahoval s Bohom, aby zachránil Sodomu a Gomoru. Boh nemohol zísť /spustiť/ pod desať spravodlivých, keďže je potrebných desať bar micwa, aby sa utvorilo kworum; ak chýba hoci len jeden, nie je možné slúžiť verejné modlitby /pobožnosti/, a svet predsa nachádza svoje očistenie skrze česť vzdávanú svojmu Stvoriteľovi.

Počas ceremónie bar micwa, počas ktorej Ježiš prvý raz prečítal z pergamenových zvitkov parašu /?/, fragment prorockých kníh predpísaný na daný deň, Jeho pozemský otec, ktorého ešte živá tradícia medzi Arabmi z Nazaretu nazýva Spravodlivým Jozefom, vyslovil slávnostné požehnanie: „Požehnaný nech bude Ten, ktorý vzal zo mňa zodpovednosť za tohto chlapca“. Ozvenu tohto požehnania nachádzame v Ježišových slovách zapísaných svätým Lukášom: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Nevedeli ste: predpokladáme /tipujeme/ tu /dôvernosť, intimitu/ svätej Rodiny; tých troch spája nadprirodzené puto, nepoznajú rodinné konflikty, ktoré majú zdroj v pokriveniach psychiky, ktoré sú následkom dedičného hriechu. Ich väzba to je zdroj zamknutej záhrady, rajský zdroj, anticipácia Božieho kráľovstva, kde duchom Božieho detstva žije zároveň Ježiš-Dieťa, ako aj Panna Mária, pokorná Pánova služobnica, a svätý Jozef, v plnej dôvere Pánovi tajomstiev, ktoré ho prerastajú.

Hlboko ľudskou je u tohto páru z Dávidovho rodu túžba zachovania status quo: Mária nájduc Ježiša Ho nazýva svojím dieťaťom, tak ako by sa podvedome nezmierila s tým, že On je bar micwa, že pred nebeským Otcom je zodpovedný sám za seba. Či cíti, že Ho táto zodpovednosť privedie až k hanebnej smrti na kríži?

V duchovnom živote vždy /často/ prichádza chvíľa strachu a bezvládneho hľadania Boha, keď sa nám zdá, že sme Ho stratili, keď sa nám Boh skrýva, aby sme Ho našli ďalej, vyššie, hlbšie. Boh sa neskrýva, iba nás očakáva vo svätyni nášho vlastného srdca.