Slovo

Do Lúrd prichádza mladý ťažko chorý jedenásťročný chlapec, ktorého rakovina pripútala na invalidný vozík. Tu prichádza do styku s kňazom, ktorý po veľmi priateľskom rozhovore sa ho pýta na otázku, čo ho tu privádza.
Tento skromný chlapec rozpráva: „Otče, mám jedenásť rokov a viem, že zomieram, ale neprišiel som tu prosiť za seba. Prišiel som sa modliť za iných. Za tých, ktorí určite trpia viac ako ja, za tých, ktorí potrebujú modlitbu. Taktiež som sa prišiel modliť za môjho ocka, ktorého viera bola veľmi slabá. On totiž tu s nami vôbec nechcel prísť, odhováral mamku, že vraj to veľa stojí, a aj tak je tu zbytočne ísť. Navyše on pochybuje o Bohu. Avšak práve tu stretol Boha a obrátil sa. Spoznal pravého Boha a jeho lásku. Tak teraz sa môžem spokojne vrátiť domov ba aj zomrieť.“
Tento kňaz celý udivený odchádza, no láska a sila týchto chlapcových slov sa hlboko vryla do jeho srdca. Týmito slovami chlapca začína kňaz oživovať a premieňať srdcia ľudí.

Neviem, či by sme si vedeli predstaviť náš život bez slov, bez rozprávania. Aký by to bol svet?! Denne počúvame mnoho slov, ktoré môžu ovplyvniť náš život. No žijeme v čase veľkej devalvácie slova. Možno preto, že je ich príliš veľa. Slovo stratilo svoju hodnotu. Slovo by malo byť svedectvom myšlienok a pocitov, malo by byť výrazom skutočnosti a prinajmenšom pravdy o človeku. Žiaľ došlo k tomu, že slová sú na to, aby zastreli pravdu.

Slovo – Boh je večné, nemeniteľné, stále, pravdivé, ktoré je bohatstvom, pred ktorým ničomu a nikomu nemôže dať prednosť. Kto nestavia svoj život na zemi nasmerovaný na večný a na Božom slove, ten stavia svoj „dom na piesku“. Božie slovo nesmie zasiahnuť len uši. Božie slovo musí prejsť našim rozumom a slobodnou vôľou do sŕdc.

Slovo, ktoré sa stalo telom
Evanjelista Ján nám odhaľuje posledné tajomstvo tohto mystéria slova Božieho, keď ho najtesnejšie spája so samým mystériom Ježiša, syna Božieho: ako syn Ježiš je substitujúcim slovom, Božím slovom. Teda napokon z neho pochádza každý prejav slova Božieho: vo stvorení, v dejinách, v konečnom dovŕšení spásy. Takto sa stávajú pochopiteľnými slová listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom Boh prehovoril kedysi k otcom ústami prorokov, napokon teraz, za našich dní, prehovoril k nám ústami Syna“ (Hebr 1, 1).
Boh zjavil ľuďom múdrosť, keď zjavuje seba. Hovoril cez prorokov a nakoniec prehovoril skrze svojho Syna, ktorý je Slovo. Slovom živým i Slovom života. Božie slovo aj dnes znie pre nás. Slová evanjelia nie sú len o Bohu, ale sú nástrojom, aby mohol prehovoriť k nám. Božie slovo, ktoré nás obmylo a obmýva každý deň, ak necháme, aby na nás pracovalo a urobilo svoju robotu. Pán Ježiš povedal učeníkom: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril“ (Jn 15, 3).
Takže vidíme, že každé počuté Božie slovo má tú očistnú úlohu a moc. Dokonca aj naša viera prichádza z počutia Božieho slova a tak isto aj pokánie, očistenie a nový život. Ak Božie slovo má tu moc obmývať srdcia ľudí, rodí v nás i tú živú vieru, poznávame znova, že nie je to nikto iný ako sám Ježiš, ktorý má moc očistiť naše srdcia. Ježiš je sám nazvaný ako to živé slovo, ktoré bolo u Boha a kvôli nám sa stalo telom a bývalo medzi nami.

Panna Mária priniesla svetu Krista. V nej „slovo sa telom stalo“. Po celý život by sme sa mali cvičiť práve v tom: s vierou počúvať Božie slovo a uskutočňovať ho – preniesť ho do života. Tak sa aj v nás môže stať Božie slovo telom. A Boh bude prebývať v našich skutkoch, ako prebýva v našom srdci, keď ho prijímame v Eucharistii.
V Máriinom slove viery bola ukrytá radosť matky z dieťaťa, ale aj obeta, ktorú prinášala stojac pod krížom.
Viera je spoľahnutie na slovo osvedčenej autority. Najväčšou autoritou je sám Boh. Na jeho slovo sa treba vždy bezvýhradne spoľahnúť asi tak, ako sa malé dieťa spolieha na svoju matku.

Aký je to rozdiel medzi vierou Márie a Zachariáša?
Mária uverila Božiemu slovu a tým sa stala Božou matkou. Mária má rýdzu – čistú vieru. Prijala Božie slovo mysľou i srdcom.
Ale Zachariáš pochyboval. Preto bolo treba jeho vieru očistiť v bolesti nemoty.

Ježišovo slovo prešlo do sŕdc učeníkov a tí opustili všetko a nasledovali ho. Apoštol Ján vo svojom prvom liste sa nám prihovára: „O slove života, ktoré bolo od počiatku, ktoré sme na vlastné oči videli, na ktoré sme hľadeli, a ktorého sa naše ruky dotýkali, o živote, ktorý sa nám zjavil, ktorý sme uzreli, o tom svedčíme a zvestujeme vám, o živote večnom, ktorý bol u Otca a nám sa zjavil. To teda, čo sme uzreli a počuli, aj vám zvestujeme, aby ste mali spoločenstvo s nami, a aby bolo naše spoločenstvo s Otcom a jeho synom Ježišom Kristom“ (Jn 1, 1 – 3). Naše slová o Bohu sú len detským džavotaním o tom, ktorý „býva v neprístupnom svete“ (1 Tim 6, 46).
Majme na mysli, že v každej úvahe o Bohu stojíme pred najväčším tajomstvom.
Ježiš nám slabým ide na pomoc v Božom slove. Svätý Pavol v liste Hebrejom píše: „Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč...rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať“ (Hebr 4, 12 – 13).
Je potrebné nielen počúvať a prípadne zachovávať to, čo mi vyhovuje, ale chcieť počuť a prijať aj tie Božie slová, ktoré sú pre nás osobne ťažké. Sektári si z textu Svätého Písma vyberajú len to, čo im vyhovuje. To nie je správne. Je však správne, že si musíme uvedomiť aj to, že nás oslovuje kde kto a kde čo.
Každé slovo môže človeka formovať.