Do Lúrd prichádza mladý ťažko chorý jedenásťročný chlapec, ktorého rakovina pripútala na invalidný vozík. Tu prichádza do styku s kňazom, ktorý po veľmi priateľskom rozhovore sa ho pýta na otázku, čo ho tu privádza.
Tento skromný chlapec rozpráva: „Otče, mám jedenásť rokov a viem, že zomieram, ale neprišiel som tu prosiť za seba. Prišiel som sa modliť za iných. Za tých, ktorí určite trpia viac ako ja, za tých, ktorí potrebujú modlitbu. Taktiež som sa prišiel modliť za môjho ocka, ktorého viera bola veľmi slabá. On totiž tu s nami vôbec nechcel prísť, odhováral mamku, že vraj to veľa stojí, a aj tak je tu zbytočne ísť. Navyše on pochybuje o Bohu. Avšak práve tu stretol Boha a obrátil sa. Spoznal pravého Boha a jeho lásku. Tak teraz sa môžem spokojne vrátiť domov ba aj zomrieť.“
Tento kňaz celý udivený odchádza, no láska a sila týchto chlapcových slov sa hlboko vryla do jeho srdca. Týmito slovami chlapca začína kňaz oživovať a premieňať srdcia ľudí.

Neviem, či by sme si vedeli predstaviť náš život bez slov, bez rozprávania. Aký by to bol svet?! Denne počúvame mnoho slov, ktoré môžu ovplyvniť náš život. No žijeme v čase veľkej devalvácie slova. Možno preto, že je ich príliš veľa. Slovo stratilo svoju hodnotu. Slovo by malo byť svedectvom myšlienok a pocitov, malo by byť výrazom skutočnosti a prinajmenšom pravdy o človeku. Žiaľ došlo k tomu, že slová sú na to, aby zastreli pravdu.

Slovo – Boh je večné, nemeniteľné, stále, pravdivé, ktoré je bohatstvom, pred ktorým ničomu a nikomu nemôže dať prednosť. Kto nestavia svoj život na zemi nasmerovaný na večný a na Božom slove, ten stavia svoj „dom na piesku“. Božie slovo nesmie zasiahnuť len uši. Božie slovo musí prejsť našim rozumom a slobodnou vôľou do sŕdc.

Slovo, ktoré sa stalo telom
Evanjelista Ján nám odhaľuje posledné tajomstvo tohto mystéria slova Božieho, keď ho najtesnejšie spája so samým mystériom Ježiša, syna Božieho: ako syn Ježiš je substitujúcim slovom, Božím slovom. Teda napokon z neho pochádza každý prejav slova Božieho: vo stvorení, v dejinách, v konečnom dovŕšení spásy. Takto sa stávajú pochopiteľnými slová listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom Boh prehovoril kedysi k otcom ústami prorokov, napokon teraz, za našich dní, prehovoril k nám ústami Syna“ (Hebr 1, 1).